1. Tajné dejiny Slovenska – najzbytočnejšia kniha z „histórie“. Autor si okrem iného myslí, že Alah/ch je vlastne Valach a že aj Arabi sú Slovania, prípadne ich spája s americkými Indiánmi. „Zaujímavým“ nápadom je pôvod drevorezieb z Bornea, ktoré mali vzniknúť „pod vplyvom“ Skýtov... – a tí sú podľa autora takisto Slovania.

2. Sloveni a Slovensko – pri tejto knihe sa vždy zarazím, pretože vyšla v Matici slovenskej. Naozaj sa nikto aspoň nezačuduje, že z našich daní financujeme knihu, ktorej autor si myslí, že na území Slovenska pôsobili ako baníci a prospektori Drávidi z Indie? Podľa knihy sú jedine Slováci skutočnými Slovenmi a žijú na tomto území tisícročia. Ako argumentáciu používa slová modernej tamilčiny, hoci neustále zdôrazňuje, že je to najstarší drávidský jazyk, používa tamilské slová v ich modernom znení na vysvetlenie vzniku niekoľko tisíc rokov starých slovenských slov...

3. Pátranie po tajných slovenských dejinách a slovenskom duchu – autorka (meno je možno pseudonym) knihy hľadá paralely v kulte býka medzi Slovanmi a starými Egypťanmi. Slovenský dvojkríž zasa spája so slovanským stromom života a úplne ignoruje kresťanskú a byzantskú tradíciu.

4. Zamlčané dejiny (Pôvod a začiatky Slovenov-Slovákov) – myslím si, že veľa z vás sa už stretlo s internetovým podvodom o náleze gigantických kostier v severnom Pakistane, Indii alebo v južnej Číne. Samozrejme, ide o zrejmý podvod vytvorený pomocou nejakého grafického programu. Prečo mu však autor „odbornej“ knihy „naletel?“ Autor-filozof pridal dokonca aj vlastné nápady, napríklad tvrdí, že Árjovia, ktorí osídlili Indiu, boli Slovania.

5. Návrat Slovenov v duchu a slove – autor sa snaží obnoviť pôvodné slovanské pohanstvo. Bola by to jeho súkromná vec, ak by pri tom nevylepšoval dejiny. Častý je u neho napríklad romantický mýtus o holubičom slovenskom (slovanskom) národe, čo je už podľa súčasných poznatkov scestné tvrdenie. Z uvedených kníh autor najlepšie zavádza, pretože on nič priamo netvrdí, ale len naznačuje. Napríklad spája neolitických roľníkov so Slovanmi. „Výborné“ sú aj jeho konštrukcie tvrdiace napríklad, že „Budha“ je od slovanského (či slovenského) „budiť“.

Už len na spomenutých krátkych príkladoch môžeme vidieť, že autori citovaných kníh majú problém s elementárnymi znalosťami histórie. A takýchto chýb je v knihách veľa. Neviem, či za to môže ich intelektuálny potenciál, alebo ich ovplyvňuje niečo iné (viera, zisk). Ich interpretácia dejín je v každom prípade škodlivá, pretože zavádza a vedie k nepravdivým záverom. Prečo sú však ich knihy také populárne a prečo ich „čaru“ podľahnú aj vzdelaní čitatelia?

Knihy budia dojem odbornej publikácie. Citujú napríklad vedeckú literatúru, najmä z odborov ako jazykoveda a genetika. Človek musí priam žasnúť, aké bohaté spektrum svetových jazykov používajú autori na svoju „analýzu“. Citujú však aj archeológov a historikov – niektorí preto, aby ich urážali, iní, aby ich názory vytrhávali z kontextu (to sa stalo aj autorovi týchto riadkov). Spomínané knihy majú často kvalitnú (na pomery slovenského knižného trhu) vizuálnu zložku (obálka, zalomenie).

Veľmi dobre sú prepracované témy a názvy kníh, pretože evokujú niečo tajomné, zamlčané a zakázané. Niektoré zo spomínaných publikácií majú aj odporúčanie známych archeológov alebo historikov. O tom, ako sa k nemu dostali, radšej nebudem špekulovať. No nekúpte to!

Väčšina autorov sa venuje Slovanom a slovenským dejinám. V tomto prípade pochybila aj odborná verejnosť, pretože pseudohistorici len obsadili voľné miesto na knižnom trhu. Ak by sa niekto chcel dozvedieť niečo viac o Slovanoch a ich minulosti, v kníhkupectvách narazí len na tieto publikácie. Niektoré archeologické a historické témy už síce máme odborne lepšie spracované, ale stále chýbajú populárne texty, ktoré by moderné bádanie sprístupnili širšiemu spektru čitateľov. Možno to nebude ani tak chyba vedcov, ale skôr žurnalistov, ktorí podobné témy nespracovávajú. V zahraničí populárne knihy píšu skôr vzdelaní novinári. U nás je Pavel Dvořák ojedinelým príkladom.

Autori kníh z rebríčka dokonale využívajú sociálne siete a internet, ktoré zásobujú svojimi mystifikáciami, polopravdami a „trollovaním“. Často tu útočia na „oficiálnych“ historikov, ktorí vraj z rôznych dôvodov zatajujú skutočné dejiny. Ak by poznali našu vedeckú márnomyseľnosť, vedeli by, že v historickej a archeologickej obci sa nič neutají, každý z nás sa totiž rád chváli svojimi vedomosťami a teóriami (škoda, že nie v podobe knihy).

Absolútne chýba recenzovanie tohto typu kníh (odborníci Pavol Jelínek a Ivan Rumánek sú svetlou výnimkou). Archeológom a historikom sa jednoducho nechce čítať a písať o často 900-stranových knihách plných nezmyslov. Fyzikov tiež nikto nenúti hodnotiť ľudí, ktorí si myslia, že naša Zem je „doska“. Aj ja som sa cítil vyčerpaný po preštudovaní tejto pätice kníh.

Polopravdy z histórie výrazne propaguje aj slovenský bulvár, ktorý ani na upozornenia nestiahne chybný článok (napríklad časopis Život). Napodiv, táto pseudohistória má podporu aj serióznejších médií, ako sú RTVS alebo portál Nové slovo. Iné médiá rady píšu o tituloch panovníka Svätopluka, ktoré sú stále skôr vo fáze vedeckej diskusie, ale recenzovaniu podobných diel sa vyhýbajú, pokiaľ o nich nehovorí nejaký nepopulárny politik.

Tento text sme so súhlasom prebrali zo stránky historyweb.sk

Zobraziť diskusiu (0)