*

Za dverami kancelárie ho vystrelo.

Lekár skonštatoval, že šlo o bežnú slabosť.

To sa stáva, nik nevie, kedy a prečo.

Náhodou?

Smutne sa na lekára pozrel:

„Myslím, že ma riadia na diaľku. Neviem to dobre opísať, oni nechcú byť dobre opísaní. Kedykoľvek ma vypnú a nie je vylúčené, že po nasledujúcom vypnutí ma už nezapnú. Niekedy vôbec necítime, že sme riadení zvonka, ani ja to vždy necítim, ale to, že niečo necítim, ma neoklame! Kým tamtí potrebujú moju myseľ, pokyny prichádzajú, ale potom otočia vypínačom a vy to nazvete Alzheimer, demencia a čo ja viem, čo ešte. Telo, ktoré patrilo k mysli, odpracú do zeme, na to sú rituály. Tradície! Pán doktor, včera som videl film Stoker, hlavná postava v jednej scéne, neviem, prečo to bolo v kuchyni, čítala Encyklopédiu pohrebných rituálov. Poviem vám, užitočná lektúra!“

Lekár ho poklepkal po pleci:

„Hovoríte, že vami manipulujú, ale v skutočnosti si iba strašne želáte, aby vami manipulovali. Bojíte sa prázdnoty, do ktorej sa prepadáte, keď si uvedomíte, že nad vami nikoho niet. Ako zúfalo si želáme, aby nad nami niekto bol! Aby sa ukázalo, že celý ateizmus je humbug! Strach a bludy kŕčovito vydávame za cnosť, za prejav pokory, úcty k tradíciám, za pravé poznanie. Boh, Bach, luteránstvo, katolicizmus, hodnoty, láry-fáry!“

„Naozaj ma používajú. A netýka sa to len mysle. Keď sa im zachce, vyberú mi orgány a pošlú ich do Albánska. Alebo skôr do Kosova. Preto naša vláda neuznáva Kosovo. Takto ma chce ochrániť. Robí, čo môže. Bojí sa o moje komponenty, napríklad o pečeň, ale musí to tajiť, v rámci medzinárodno-právnej korektnosti, preto niekedy na tých tlačovkách vzniká dojem, že vláda klame, že pán premiér je zlý, ale on je dobrý, on ma chráni, chápete, ako občana!“

„Urobíme vyšetrenia, dobre? Zavolám sestričku. Potom nasadíme medikamenty.“

*

Ľudia umierajú, zvieratá umierajú, rastliny umierajú, nádej umiera,

o tom sa nedá vyjednávať, nie je s kým, šlus.

Andrič si opakoval slovo šlus a Panza si mrmlal slovo nádej, akoby sa hrali s prázdnymi škrupinami.

Potom sa Andrič naklonil k Panzovi:

„Včera pochovali Juhásza. Bol to môj spolužiak. Netvrdím, že som ho mal rád, ale stretávali sme sa. Keď niekoho nemám rád, vyhýbam sa mu, obchádzam ho, no aj vtedy ma uspokojuje, že kdesi žije. Odsťahoval sa do zahraničia? Tým lepšie. Lenže keď sa dozviem, že zomrel, precitnem. Je to ako päsťou do tváre. Precitnem aj vtedy, keď zomrel všivák. A práve precitnutie je dôležité, pán kolega.“

Potom polhodinu driemal.

Precitol na Panzove slová:

„Sme v Európskej únii, však?“

„Hej.“

„A Španielsko je tiež v Európskej únii, však?“

„Hej.“

„Rozmýšľam, či by som vedel poslať esemesku synovcovi. Šiel na výlet do Španielska, s manželkou, samozrejme. Dcéru nechali doma, tá pôjde inokedy.“

Andrič sa pustil do čítania štrukturalistickej eseje, lebo nevedel, že štrukturalistom ide o to, aby ich nečítali. Po chvíli zareagoval:

„Na esemeskovanie do zahraničia musíte mať niečo aktivované.“

„Dnes sa to robí automaticky.“

Štrukturalistove vety sa Andričovi rozsypali.

Panza pokračoval:

„Včera som synovcovi napísal a hneď mi prišla správa od operátora, že doručené. Ale neverím! Už sa mi raz stalo, že správu nedoručili.“

„Ak vám synovec neodpísal, tak esemesku nedostal. Ale nemôžete si byť istý. Možno sa na vás jednoducho vykašľal.“

„Myslíte? No, je to taký hajzlík.“

„Takže vám neodpísal?“

Panza sa otočil za čašníčkou a ponad plece povedal:

„Čoby nie. Odpísal. Ale aj tak pochybujem. Pochybovať je vždy rozumnejšie. “

Zobraziť diskusiu (0)