Chlapec na vrchole hory
Pre dospelého čitateľa, ktorý sa už stretol s príbehmi z druhej svetovej, to bude ľahké čítanie, pretože niečo podobné určite videl alebo držal v rukách. Ale knihu Chlapec na vrchole hory by som v prvom rade dala do rúk mladším tínedžerom, pokojne od 9, ideálne od 12 rokov. Je to síce príbeh, ktorý sa stal počas vojny, ale neobsahuje žiadne drastické scény. Jeho hlavnou ideou nie je smrť, ale vymývanie mozgu mladého človeka.
V tejto recenzii prezradím kúsok deja, čo by mohli niektorí jej čitatelia považovať za spojler. Robím to preto, aby som pomohla rodičom sa rozhodnúť, či je táto kniha vhodná pre ich deti. Jej téma je aktuálna a je písaná tak, aby mladému človeku pomohla pochopiť historické súvislosti s tým, čo sa aktuálne deje vo svete.
Na to, aby sa kniha tínedžerom dobre čítala, musia poznať aspoň základ - čo bola druhá svetová, o čo v nej išlo, kto bol Hitler, akú úlohu mala Eva Braunová, prečo sa stavali pracovné tábory, kde a čo bolo Orlie hniezdo, v knihe nazývané Obersalzberg. Táto látka sa preberá až na konci ZŠ, preto mladším treba čo - to vysvetliť. Možno nie všetko, kniha otvára viacero tém, z ktorých po dočítaní budú zrejme ďalšie dôležité rozhovory, na ktoré by si každý rodič mal nájsť čas. Zaujímavou osobnosťou, hodnou samoštúdia, ktorá sa v deji objaví, je napr. aj vojvoda z Winsdoru s manželkou Wallis Simpsnovou. Ich lovestory je vcelku známa - kráľ Eduard VIII. sa takmer po roku vládnutia vzdal trónu, pretože miloval dvakrát rozvedenú američanku Wallis a na rozdiel od vládnutia, jej lásky sa vzdať nevedel. Kým pre toto gesto sa ich príbeh často spomína ako ukážka sily pravých citov, už menej sa hovorí o tom, že vojvoda mal veľmi blízko k nacistickým myšlienkam a kto vie, čo by sa v Európe bolo stalo, ak by ostal na tróne a spojil sa s Hitlerom.
Dej knihy Chlapec na vrchole hory sleduje život Pierrota narodeného v Paríži francúzskej matke a nemeckému otcovi. Po prvej svetovej vojne ostalo nielen medzi národmi, ale aj medzi manželmi množstvo tém tabu. Mama v istej chvíli povie vetu, ktorá akoby vystihla celú časť týchto európskych dejín: “Lebo tak sa to robí u nás doma. Odstrkujeme od seba ľudí, ktorých máme radi, nerozprávame sa o dôležitých veciach a nedovolíme, aby nám niekto pomohol.”
Celý text Zuzany Štelbaskej si môžete prečítať na jej blogu v Denníku N