Kastílska dedina páchla prachom, krvou mŕtvych jarabíc a králikov, dymom z kachlí. V prvej spŕške zlatistých listov poľovníci zahalení plášťom jesene stavali na obdiv svoju korisť. Na prahoch domov sa zhlukovali susedy, stareny v smútočných vlniakoch, a klebetili o každom, čo prešiel okolo. Ich hlasy ošľahané životom plným omrzlín, horúcich platní a omší boli len ako šuchot suchého lístia pod nohami. Naopak, mladšie ženy sa ukrývali za záclonami, aby potajomky sledovali poľovníkov, mohli sa o nich rozprávať a necítili pritom blízkosť smrti.

S poslednými lúčmi slnka, po celodennom prehľadávaní hôr, sa svorka psov zhrčila na námestí. Psy s odretými ňufákmi močili na nádrž kamennej studne s troma tryskami. Keď sa im zachcelo, označkovali aj dvere kostola. Jeho veža ponúkala výhľad na rieku Duero a na domy, čo hrdo niesli erby so vztýčenými zbraňami. Štekot psov znepokojoval oslíky aj deti v šľachtických domoch a mačky, čo sa ukrývali medzi polenami navrstvenými na dvoroch. Poľovníci, ku ktorým sa vonkajší ruch nedostal, sa oddávali teplu hostinca na námestí, kde ich červené víno a opečené kozľa zbavovali pachu hôr. Keď opití odchádzali, potkýnali sa o svoje psy prebodnuté svetlom hviezd.

Do dediny ich priviedla túžba uloviť okrem zopár jarabíc a králikov aj diviaka či jeleňa. Rovnaká túžba pritiahla do tejto kastílskej dediny koncom roku 1897 i mladého andalúzskeho statkára. Prišiel večerným dostavníkom v sprievode dvoch sluhov s vozom plným psov škoricovej farby, ktorý sa za nimi vliekol od andalúzskych hôr Despeñaperros až po kastílsku mesetu. Ubytoval sa v troch najlepších izbách hostinca a dvor zaplnili jeho škoricové štence. Jelenie parožie, na ktoré túžobne myslel, sa však v okamihu vytratilo, keď sa jeho olivové oči stretli s jantárovým pohľadom Kláry Lagúnovej.

„Máš oči ako zo zlata! Si nádherná!“ Chytil ju za ruku.

Snažila sa mu vytrhnúť, pričom sa jej naklonil džbán, ktorý si opierala o pás. Voda sa ako užovka plazila po kamennej uličke.

„Neboj sa, opäť ti ho naplním.“

„Radšej to urobím sama.“ Klára sa mu vyšmykla smerom k námestiu, on ju však so smiechom nasledoval.

V tomto ročnom období námestie nadránom zvyčajne zahaľovala ťažká hmla. Andalúzsky statkár sledoval, ako sa silueta dievčiny do nej vnára a postupne mizne. Zastal. Mrazivý vietor mu šľahal do tváre a na šiji rozstrapatil naolejované kučery. Akoby sa zrazu celý svet ponoril do hustej hmly, oslepil ho a schoval ju pred ním. Chcel na ňu zavolať, no hmla vytvorila ľadovú oponu. Podvedome si spomenul na svoj statok, na pomarančovníky prehýbajúce sa vo vánku, obťažkané kvetmi. Zvony na kostole zvonili za duše v očistci a jeho spomienky sa spolu s hmlou pomaly vytratili. Len čo smútočné zvony utíchli, zjavila sa pred ním Klára Lagúnová, ako krčahom naberá vodu zo studne.

„Ste akýsi bledý,“ povedala mu, keď sa k nej približoval, uhládzajúc si vlasy. „To preto, že mi nedáte pokoj.“

„Na vine je tunajšie počasie. Iba ťažko si privykám.“

„Ak sa vám nepáči, choďte, odkiaľ ste prišli!“

Oprel sa o okraj studne a usmial sa na ňu. Na jeho jazdeckých čižmách sa odrážal posledný záblesk brieždenia.

„Si taká krásna a taká nevľúdna!“

„Mali by ste sa starať radšej o iné veci. Napríklad o to, prečo sa na námestí objaví táto hustá hmla, len keď sa blíži Sviatok všetkých svätých.“

„Chcem vedieť iba tvoje meno, aby som ho mohol priradiť ku kráse tvojich očí.“

„Nezahovárajte to lichôtkami! Pred chvíľou ste boli od strachu biely ako smrť.“

„Máš pravdu, dievča. Priznávam, zľakol som sa, no nie hmly ani smutného zvonenia. Zľakol som sa, že ťa už tak skoro neuvidím, bál som sa, že som ťa stratil, sotva som ťa stretol. Zľakol som sa, že si zmizla ako tá prekliata hmla. Netuším, odkiaľ prišla ani kam sa podela, no túžim sa iba na teba pozerať.“

Klára sa zahľadela do žiary jeho očí.

„V posledné októbrové dni by na svitaní nik nemal chodiť po námestí, až kým neodbijú zvony. Duše rytierov pochovaných v kostole vychádzajú z hrobov a menia sa na hmlu a vietor. Je im súdené navzájom bojovať ako prízraky v brnení s neviditeľnými zbraňami, až kým si nevykúpia svoje hriechy. Po rannom zvonení sa však vrátia do svojich hrobiek a dedina sa modlí za ich pokojný odpočinok. Pochopili ste, čo to znamená? Kým neodbijú zvony, námestie patrí zosnulým rytierom, a to si musia uvedomiť aj noví poľovníci. Ak nebudú rešpektovať tradíciu, môže sa im prihodiť niečo zlé.“

„A čo ty, dievča? Vošlo si na námestie a zmizlo si.“

„V tejto dedine som radšej s mŕtvymi než so živými. Lepšie si s nimi rozumiem.“

„Zdá sa, že si bystrá.“

„Veď preto vám vravím, aby ste ma nechali na pokoji a šli loviť.“

„Prišiel som sem s túžbou uloviť jeleňa, ale tuším som naďabil na niečo oveľa vzácnejšie.“

Klára si prešla rukou po dlhých gaštanových vlasoch.

„Nie som zviera, pane.“

„Nehnevaj sa, dovoľ, nech ti odnesiem džbán až do domu, aby si mi odpustila. Nebol by som rád, keby sa tvoj krásny chrbát skrivil pod toľkou ťarchou.“

„Môj krásny chrbát chodieva po vodu každý deň a potom sa zohýba v hriadke nad paradajkami. Nerobte si starosti. Okrem toho vám neradím chodiť do nášho domu. Moja mama je bosorka, sama mi urobila tento amulet, aby ma chránil pred mužmi, ako ste vy.“ Klára zamávala králičou kosťou ozdobenou perím, čo jej visela na šnúrke okolo krku.

„Som len galantný ako rytier. Chcem ti pomôcť.“

„Jediní rytieri, čo ešte v tejto dedine zostali, sú pochovaní v hrobke kostola... vlastne už iba ich kosti.“

„Ja nie som kastílsky rytier, prichádzam z Andalúzie.“

„A to je kde?“

„Na juhu, kde slnko páli aj večer a pripomína tvoje oči.“

„Moje oči, pozrite, sú ako planiny miesta zvaného La Mancha a pripomínajú oči môjho otca, ktorý odtiaľ pochádzal. Aspoň to tvrdí moja mama.“

Oprela si džbán o pás a pustila sa jednou z úzkych uličiek, ktoré vychádzali z námestia. Na nebi sa zhlukovali zdrapy sivých oblakov. Svitanie sa oneskorilo. Dievčinu privítala v uličke vôňa slaniny a domáceho chleba. Brány dvorov boli otvorené a odhaľovali narúbané polená trblietajúce sa rosou, osly s kapsami naplnenými keramikou a ovčou kožou i strážne psy s natrčenými ušami. Keď sa Klára obzrela, videla, že mladý muž kráča za ňou s vypnutou hruďou, na sebe mal jazdecké nohavice.

„Povedz mi, ako sa voláš.“

„Volám sa Klára, Klára Lagúnová. Vo všetkej počestnosti.“

Na konci uličky sa objavili dve ženy v strednom veku, v kabátoch z hrubej látky s kožušinovým golierom a s rannými klobúčikmi, ktoré korunovalo bažantie pero. Klára podala mladíkovi džbán. Keď sa ženy priblížili, vyrovnala sa a po prvý raz sa naňho očarujúco usmiala. Pri pohľade na nich jedna zo žien schmatla druhú za ruku a zašepkala jej niečo do ucha. Andalúzsky statkár ich nechal prejsť, za čo sa mu panie poďakovali nepatrným kývnutím hlavy.

„Máš krásny úsmev, i keď v skutočnosti si ho venovala tamtým dámam a nie mne.“

„Už by ste mali ísť poľovať a mňa nechajte na pokoji.“ Vytrhla mu džbán z rúk a opäť si ho oprela o pás.

Dovolila však, aby ju mladý muž odprevadil k domu na okraji mesta, kde sa dláždené ulice menia na blato a kde chudoba oddeľuje jedny obydlia od druhých. Strecha vlhkom úplne stratila farbu, na fasáde sa natrvalo usídlil mach. Po okolí sa túlali vyhladované psy, ktoré chvostmi rozhŕňali šuštiace lístie. Zdalo sa, že sa dom zošuchne do suchého koryta rieky, na brehu ktorej dievčina vysadila hriadku paradajok. Na dvore mali kurník so štyrmi sliepkami a s jednou kozou. V diaľke sa rozprestieral borovicový les, cezeň viedla cesta do vedľajšej dediny. Dievča žilo s matkou, zošúverenou ženou, čo vymýšľala čary, aby odvrátila urieknutia, vyrábala amulety na dobrú poľovačku, zašívala panenské blany a veštila budúcnosť z mačacej kostry, ktorú ako poklad ukrývala vo vreci spevnenom zmesou živice a šťavy z listov kosatca.

Klára zastala pred dverami. Ovanula ju vôňa borovíc osviežených jesennou rosou a zeme pokrytej hubami. Z domu sa ozývalo matkino chrápanie. Celú noc veštila z mačacej kostry lekárnikovej žene a dcéram.

„Zajtra v tomto čase po teba prídem a pôjdeme sa poprechádzať.“

„Robte si, čo chcete!“

Zavrela dvere a náhlivo sa vyklonila z jedného okienka. Sledovala, ako sa vzďaľuje s rukami schovanými pod plášťom.

Možno sa už nevráti, pomyslela si Klára Lagúnová, kým umývala kotlíky po matkiných odvaroch. Možno sa už nevráti, uvažovala, keď šla nakŕmiť sliepky. Možno sa už nevráti, rozmýšľala pri dojení kozy. Možno sa už nevráti, pomyslela si, keď sa mama napoludnie prebudila a obedovali striedku chleba s klobásou. Možno sa už nevráti, dumala pri okopávaní paradajok. Možno sa už nevráti, zosmutnela, keď slnko zapadalo za červené vrcholky borovíc. Možno sa už nevráti, rozmýšľala pri miešaní omamujúcej zmesi z kvetov, keď sa chystali zaplátať panenstvo pohlavárovej dcéry. Možno sa už nevráti, vzdychala, keď večerala zeleninovú polievku s cesnakom. Možno sa už nevráti, preľakla sa, keď snívala o jeho očiach. No na druhé ráno, len čo sa v nedeľnej šatke vrátila s džbánom z námestia, andalúzsky statkár ju čakal na úpätí suchej bystriny, sediac na štíhlom sivkovi.

„Prišiel som si po teba,“ povedal, keď zoskočil z koňa.

„Nuž, prešli ste sa zbytočne.“

Dievčina sa zamkla v dome, srdce jej udieralo o džbán.

Bolo hmlisté ráno, posledné v októbri. Mladík podišiel k oknu, lakťom sa oprel o zaprášený parapet a začal spievať. Okrem lovu miloval aj ľudové piesne. Mal veľmi pekný hlas.

„Nebodaj mi chcete sliepky vyplašiť!“ zvolala Klára, otvárajúc dvere.

Statkár za dievčaťom zazrel ženu so sivými vlasmi stiahnutými do uzla, ktorej ubiehalo ľavé oko.

„Klaniam sa, milostivá, a prepáčte, ak som vás zobudil.“

„Dobré ráno, mladý muž,“ povedala žena chrapľavým hlasom. „Čo ťa sem privádza tak skoro a ešte si aj pospevuješ?“

„Mohli by ste mi, prosím, prezradiť, či ste Klárina matka?“ spýtal sa a snažil sa nepozerať na sivé vyschnuté oko.

„Tak je. Aj keď sa tomu dá len ťažko uveriť, kedysi som bola krásna ako ona.“

„Rád by som teda vás alebo Klárinho otca požiadal o súhlas poprechádzať sa s vašou dcérou.“

Žena sa rozosmiala.

„Veľmi ďaleko by si musel zájsť, aby si požiadal o povolenie jej otca. V tomto dome len ja dávam povolenia a predo mnou to bola moja matka. Dúfam, že jej zem nie je ľahká.“ Čierna zrenička v pravom oku sa jej zúžila. „Si poľovník.“

„Áno, som.“

„Tak to si musíš kúpiť amulet.“

Žena zmizla v dome, ale hneď sa vrátila s diviačím klom, ktorý pokrývalo perie z jarabice.

„Uisťujem ťa, chlapče, s týmto ti zvieratá v horách pôjdu samy naproti. Neminieš jediný výstrel.“

Andalúzsky statkár jej dal pár mincí.

„Len choďte s Klárou na prechádzku. Moja dcéra si môže robiť, čo sa jej zapáči, no súdiac podľa šiat a šatky, čo má na sebe, myslím, že vás čakala.“

„Nezmysel, matka, len som sa ustrojila, lebo som šla na námestie.“

Statkár sa vyšvihol na sivka prvý a potom pomohol Kláre vysadnúť za svoj chrbát.

„Neďaleko odtiaľto je borina. Ak chcete, ukážem vám ju.“

Dal sa viesť dievčaťom, koňa poháňal do útrob borovicového lesa, vzďaľujúc sa od poľnej cesty, kadiaľ tiahli vozy a koče. Ráno znepríjemňoval studený vietor, ktorý z hôr prinášal ozvenu streľby poľovníkov.

„Rýchlejšie, rýchlejšie!“

„Medzi borovicami to môže byť nebezpečné.“

„Nebuďte zbabelec,“ naliehala Klára s vyštípanou tvárou.

Opratami popohnal koňa a zviera začalo cválať. V rovnakom rytme, ako bilo Klárino srdce, dopadali kopytá zvieraťa na zem pokrytú machom a žltým papradím. Držala ho okolo pása, cítila silný chrbát a vôňu olív z jeho kučier. Nikdy predtým nejazdila na koni ako v ten deň a nikdy na to nezabudla: na napäté paže ovládajúce opraty tak, aby sa vyhli stromom a skalám, čo sa medzi nimi objavovali, na krúžiace orly v opare, na erdžanie koňa, keď sa mu kopytá pošmykli na popadaných listoch, a na statkárov pot voňajúci po pomarančoch. Začalo mrholiť. Mladíkove stehná zvierali chrbát koňa a tie Klárine sa zasa dotýkali jeho. Keď došli k posledným boroviciam rozptýleným na úpätí kopca, vypukla búrka.

„Kôň potrebuje odpočinok.“

„Borina je už blízko.“

Ako cválali do kopca, Klára sa pustila statkárovho pásu a v pažiach pocítila bolesť. Z vrchu hľadeli do údolia, do ktorého sa vnárali koruny obrovských dubov. Lialo, blesk ožiaril zem, ktorá sa rýchlo zmenila na červenú kašu. Striasol sa pod premočeným plášťom. Pritisla sa k nemu prsami, aby ho zohriala.

Keď dorazili k dubovému lesu, opar sa zdvihol, hromy a blesky ustali a nebo sa otvorilo jemnému dažďu. Kým zostúpila z koňa, Klára Lagúnová si strhla z krku amulet a vložila si ho do vrecka šiat. Vietor zoslabol. Dubový háj pretínala rieka, voda sa niekde nebezpečne vírila, inde voľne plynula. Klára sa schovala pod dub, ktorý stál na jednom z brehov rieky, rozstrapatený stáročiami. Oprela sa o černastý kmeň a čakala, kým sa muž postaral o koňa. Zdalo sa, že šum rieky šepká staré príbehy. Náhlivo prechádzal prstami po jej krku, až kým sa nedostal k mäkkej priehlbinke, kde predtým spočíval amulet a teraz sa tam hromadili kvapky dažďa.

Vyzeral vážne. Klára sa dotkla jeho ruky. Dlaň mal doráňanú od oprát.

„Zranili ste sa.“

Nič nepovedal. Zdvihol jej bradu a skôr ako ju pobozkal, pocítil prenikavý jantárový pohľad a vôňu kúzel v mokrých vlasoch.

Ozzyho recenziu tejto knihy si môžete prečítať TU

Cristina López Barrio: Dom nenaplnených lások

Vydal: Slovart 2015

Preklad: Petra Pappová

Zobraziť diskusiu (0)