Úvod

Keď nám .týždeň približne pred tromi rokmi dal ponuku písať, dve z nás boli čerstvými matkami a tretia sa na pôrod práve pripravovala. V tom čase sme sa stretávali ako členky tímu TEDx Bratislava. Ako to už býva, my matky „začiatočníčky“ sme sa o veciach, ktoré sme prežili, zvykli rozprávať a analyzovať ich. Postupne sme zistili, že ten mnohými ospevovaný moment zrodu nového života je v osobnom prežívaní ženy jedným z najsilnejších zážitkov.

Je to moment, ktorý si žena navždy zapamätá – či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Ibaže toho negatívneho a bolestného sme si v ňom našli až príliš veľa. Otázky sa nám začínali kopiť. Je toto bežná prax? Musela som rodiť cisárskym rezom? Prečo som sa pri tom všetkom musela cítiť ako kus mäsa? Naozaj sa v 21. storočí považuje toaleta na izbe za nadštandard? Prečo mi dieťa doniesli ukázať až na druhý deň? Je normálne, že mám z môjho pôrodu pocit zlyhania? Začali sme teda hľadať odpovede. Najprv len opatrne, medzi ženami matkami, ktorých sme sa pýtali na ich skúsenosti a navzájom sme ich konfrontovali. Postupne sme sa po prečítaní ich zážitkov, ktoré často dvíhali zo stoličky, do toho pevne „zahryzli“.

Počas prvého roku práce sa nám podarilo zhromaždiť obrovské množstvo dát, štatistík a stretnúť mnohých ľudí z praxe, ktorí nám v rozhovoroch, ale aj medzi riadkami poskytli množstvo užitočných informácií. Nie všetko sme mohli v textoch použiť, ale získali sme ucelený obraz o tom, ako slovenské pôrodnice fungujú.Výsledkom našej snahy bolo osem článkov v týždenníku .týždeň, ktoré vychádzali v mesačných intervaloch a tvoria pevný základ tejto knihy. V našich textoch sa snažíme poodhaliť problematiku a problémy slovenského pôrodníctva. Mapujeme skutočnú prax v našich pôrodniciach, poukazujeme na praktiky, ktoré v nich pretrvávajú už roky, a pritom by dávno mali byť minulosťou. Pomenúvame metódy, ktoré sa v zahraničí považujú minimálne za rozporuplné, a upozorňujeme na alarmujúce čísla v štatistikách niektorých pôrodníc pri jednotlivých zásahoch.

Všetky citáty a príbehy použité v knihe sú skutočné. Poskytli nám ich ženy z celého Slovenska, ktoré sa so svojimi zážitkami z pôrodu, často traumatickými, postupne vyrovnávajú. Celý text je písaný najobjektívnejšie, ako to len z našej pozície išlo. Jeho účelom nie je pobúriť ani uraziť.

Nechceme ani radiť ženám, ako a kde by mali svoje deti porodiť. Cieľom knihy je poskytnúť reálny obraz slovenského pôrodníctva. Zároveň by sme chceli, aby sa všetky strany, ktorých sa pôrod týka, vzájomne začali počúvať, aby spolu komunikovali a snažili sa spoločne prispieť k zlepšeniu podmienok, v ktorých prichádzajú na svet naše deti

Pôrod na Slovensku

Keby ste nevymýšlali, už to máte dávno za sebou!

. . . Totálna neintimita, žiadna slušnosť voči mne, cítila som sa ako nesvojprávna. Manžela k pôrodu pustili, až keď som tlačila, čo nebolo ani pät minút, a vtedy som ho už nepotrebovala. Aspoň by nevidel moju potupu verejného pôrodu.

. . . Od násilného riadeného prasknutia plodovej vody doktorkou som porodila do piatich hodín. Prístup celkovo dosť hrozný, nikto mi nič nepovedal, stále ten debilný monitor mať na bruchu, dosť ma tlačil a bolo to nepríjemné. Keď už nastal pôrod, tak ma akurát stresovali a jačali na mňa, že zle dýcham a že či si chcem zabiť vlastné dieťa . . . Po pôrode mi ju dali na chvíľku na mňa, ale iba na brucho, takže žiadne samoprisatie, bonding a podobne . . . keď ju umyli, tak ju doniesli, vopchali jej môj prsník do pusy a odniesli preč do inkubátora, dostala som ju až ráno.

. . . na návštevu pani doktorky, krásnej vysokej blondíny s krvavočervenými dlhými nechtami, nezabudnem. Pozrela sa na mňa ako na neschopný kus mäsa, schňapla ma tými dlhými pazúrmi bolestivo za prsia, vytlačila minikvapku mlieka a zhúkla na mňa, že prečo tvrdím, že nemôžem dojčit, keď mlieko mám, potom odišla. Dva roky som si nechty nemohla nalakovať načerveno . . .

. . . ranný budíček drastickým spôsobom ráno o piatej . . .

. . . Im to asi tak nepripadalo, keďže nespali, lebo slúžili, ale rozraziť dvere a tresnúť po vypínači neónky, len aby nám dali teplomer? Ženám, ktoré sú pár hodín po pôrode!? Kontrolovali ma traja alebo štyria doktori. Každý „skúsil“, čo mám nové. Žiadny sa mi nepredstavil . . .

. . . Šitie po pôrode bolo extrémne bolestivé, a kedže lekárke sa nechcelo použiť ďalšie anestetikum, dala mi vložku, nech si do nej zahryznem. Nežartujem, naozaj.

. . . Najponižujúcejší zážitok v mojom živote . . .

Chystala sa variť, keď jej práve zavolal manžel a jej odtiekla plodová voda. S pomocou zrkadielka sa ešte stihla oholiť medzi nohami, aby sa tejto procedúre vyhla v pôrodnici. Vybrala si Kramáre pre ich novorodenecké oddelenie. Tašku s potrebami pre bábätko, príborom, miskou na polievku, toaletným papierom a ostatnými hygienickými potrebami mala pripravenú už pár týždnov. Kým čakala na manžela, umyla riad, poskladala bielizeň a zavolala mame aj sestre. Potom si ľahla na gauč a zavrela oči. Kontrakcie zatiaľ necítila.

O päť dní neskôr sedela Barbora na zadnom sedadle ich auta a vedľa nej v sedačke spalo jej prvorodené dieťa. Barbora plakala. Nie od štastia, ani od hormonálnych zmien. Plakala, aby uvoľnila nahromadený stres z pôrodnice. Konečne odchádzala z chaosu. Niektoré dni sa konali aj štyri vizity. Sestričky ich budili o pol šiestej, aby sa išli sprchovať. Na oddelení však fungovali len dve sprchy. Kým sa všetky vizity neskončili, nedali im raňajky, niekedy až do pol desiatej. Museli si upratať a ležať pripravené na podložkách. Nebola tam chvíľa, keď by si žena mohla oddýchnut. Izba bola ako korzo, ktorým sa premávali sestričky, upratovačky, vizity. A ak aj nikto neprišiel, musela ísť na nejaké vyšetrenia ona. V noci sa nevyspala, kedže bábätká plakali. Bola vyčerpaná.

Mala problém udržať elementárnu hygienu. Umývadlo na izbe nefungovalo, ak si chcela umyť ruky, musela ísť do spoločných toaliet alebo spŕch. Keďže tam nebol prebaľovací pult, prebaľovanie bábätiek bolo možné len na posteli, čo sa jej nezdalo hygienické pri problémoch, ktoré má každá šestonedieľka.

Aj v komunikácii a prístupe personálu by si Barbora vedela predstaviť niektoré veci inak. Pri pôrode nepoznala mená ani jedného člena tímu. Meno lekárky sa dozvedela až po niekoľkých dňoch, keď sa naň spýtala počas vizity. Pri vizitách im sestrička odobrala klieštikmi vložky medzi nohami, aby sa všetci lekári mohli pozrieť. Žena ležiaca s ňou na izbe mala problémy s dojčením pre vpadnuté bradavky a keď prosila o radu, sestry jej odporučili podávať umelé mlieko. Keďže veľmi chcela dojčiť, zavolala si do pôrodnice externú laktačnú poradkyňu. No nedovolili jej prísť na izbu. Sestričky boli nahnevané, že ju zavolala, a tak musela konzultácia s matkou a dieťaťom prebiehať na chodbe pri výťahoch. Barboru udivovali aj niektoré pravidlá, napríklad jedlo sa podávalo v jedálenskom kúte a ženy si ho nemohli zobrať na izbu, ale deti si zároveň do jedálne zobrať nemohli.

Keď žena čaká prvé dieťa, nič ju nepripraví na tehotenstvo, pôrod ani na materstvo. Môže si prečítať knihy, príručky, absolvovať kurz prípravy na pôrod, pozerať na YouTube videá a sledovať diskusie na internetových fórach, ale jej fyzické i psychické pocity ju prekvapia. Aj keď sa spomienky žien môžu podobať, osobná skúsenosť je neprenosná. Slovenské zdravotníctvo v súčasnosti bojuje s mnohými problémami, preto možno téma slovenského pôrodníctva v spoločnosti až tak nerezonuje. Každoročne slovenskými pôrodnicami prejde okolo 50 000 žien a približne rovnaký počet novorodencov. Pri celkovom počte pacientov prechádzajúcich slovenským zdravotným systémom sa toto číslo môže javiť zanedbateľné. No v tomto prípade nehovoríme len o zdraví žien v reprodukčnom veku, ale o fyzickom a psychickom zdraví nasledujúcich generácií. Spôsob, akým deti prichádzajú na svet, má totiž zásadný význam.

Iveta Aldana, Lucia Lišiaková, Veronika Pizano

Ešte netlačte

Všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku

W PRESS a.s. 2016

Zobraziť diskusiu (0)