V minulom roku ju získal austrálsky spisovateľ Richard Flanagan za román The Narrow Road to the Deep North (v novembri 2015 by mal vyjsť vo vydavateľstve Odeon pod názvom Úzká cesta na daleký sever). Predstavme si nominovaných a ich diela, zatiaľ iba na základe informácií z internetu.

Marlon James: A Brief History of Seven Killings (voľne: Stručná história siedmich zločinov)

Marlon James (nar. 1970) je prvým Jamajčanom, ktorý bol nominovaný na Man Booker Prize, A Brief History of Seven Killings je jeho tretím dielom.

Inšpiráciou sa mu stala udalosť z decembra 1976. Známa jamajská ikona reggae, Bob Marley, chystal koncert Smile Jamaica, ktorého cieľom bolo aj zmierniť napätie pred blížiacimi sa všeobecnými voľbami. Dva dni pred koncertom vnikli do jeho domu siedmi strelci a paľbou z automatických zbraní zranili speváka, jeho ženu a manažéra. Marley vyviazol iba s ľahšími zraneniami a koncert napriek nim odohral, na druhý deň po koncerte však Jamajku opustil a vrátil sa až po dvoch rokoch. O atentátnikoch sa dodnes veľa nezistilo, aj keď o čine koluje po Jamajke veľa klebiet, dohadov a chýrov, ba dokonca piesní.

Jamesov román je ,,orálnou históriou” tohto atentátu vo forme fiktívnych výpovedí svedkov, vrahov, duchov mŕtvych, poslancov, drogových dílerov (vrátane toho, ktorý údajne zásoboval Keitha Richardsa), podvodníčkov, missiek, agentov CIA a FBI, reportérov a novinárov. V románe monumentálnej šírky Jones križuje krajinu a vykresľuje najrozličnejšie typy ľudí, so smelou ambíciou pochopiť motiváciu pre násilný čin a nájsť odpovede na otázky, ktoré sa k nemu viažu.

Sir Arthur George Jennings: Počúvajte. Mŕtvi nikdy neprestanú rozprávať. Možno preto, že smrť naozaj nie je smrťou, je to iba ako zostať po škole. Vieš, odkiaľ prichádzaš, a neustále sa vraciaš. Vieš, kam ideš, hoci sa zdá, že sa tam nikdy nedostaneš a si iba mŕtvy. Mŕtvy. Znie to ako koniec, ale je to iba slovo bez prípony. Stretávaš ľudí, čo sú mŕtvi dlhšie ako ty, ktorí neustále kráčajú, no nesmerujú nikam. Počuješ, ako zavýjajú alebo syčia, pretože všetci sme duchovia, alebo si myslíme, že sme všetci duchovia, a pritom sme všetci iba mŕtvi. Duchovia, ktorí sa vkrádajú do iných duchov. Niekdy sa žena vkradne do muža a narieka pri spomienke na milovanie. Duchovia stenajú a nahlas kvília, ale cez okno to vychádza ako pískanie alebo šepot pod posteľou. Malé deti si myslia, že tam je strašidlo. Mŕtvi radi ležia pod živými z troch dôvodov. (1) Väčšinu času len ležíme. (2) Spodok postele vyzerá ako veko truhly, ale (3) na vrchu je záťaž, ľudská záťaž, do ktorej sa môžeš vkradnúť a spraviť ju ešte ťažšou; načúvaš tlkotu srdca, pozoruješ, ako bije, načúvaš zvuku nozdier, keď cez ne pľúca vytláčajú vzduch, a závidiš im aj ten najkratší dych. Nepamätám sa na truhly.

Tom Mc Carthy: Satin Island (Saténový ostrov)

Tom McCarthy (nar. 1969) je autorom štyroch románov a jedného literárne-kritického diela. Wikipédia zachytáva viacero zaujímavých momentov z jeho života: Po štúdiu anglickej literatúry v Oxforde žil istý čas v Prahe a zarábal si tam po ateliéroch ako model (pri tvorbe aktov) a čašník v americkom bare; v roku 1999 s priateľom-filozofom založil fiktívnu Medzinárodnú nekronautickú spoločnosť (International Necronautical Society, INS), ktorá ,,sa venuje šokujúcim projektom, ktoré pre smrť urobia niečo podobné, čo surrealisti dokázali urobiť pre sex.”

Hrdinom románu Satin Island je Meet U., talentovaný chlapík, ktorí svoje schopnosti márni v londýnskej konzultačnej firme. Tá ,,radí” každému – počnúc vládou až po veľké korporácie – a od U. na pozícii ,,firemného antropológa” požaduje analyzovať a manipulovať okolitý svet. Namiesto toho však U. dni zväčša trávi prokrastinovaním, meandrovaním po nekonečnom svete internetových informácií. Je posadnutý obrazmi, ktorými ho internet denne bombarduje. Spája tieto obrazy – uvažuje U. – nejaká skrytá logika, nejaká šifra, ktorej prelomením by sa dal odhaliť skutočný zmysel našej doby? U. sa pohybuje medzi vysokým a nízkym, medzi nádherou a žumpou. McCarthyho Satin Island je považovaný za brilantnú výpoveď o časoch, ktoré sa vymkli z kĺbov.

Raz večer, pred pár rokmi, som zaviazol v Turíne. Nie v meste, na letisku: Torino-Caselle. Stalo sa to mnohým cestujúcim, jednoducho nič nelietalo. Formulka Čakajte na hlásenie zaplnila stĺpce informačných tabúľ, striedala sa v angličtine a taliančine. Meškanie spôsobilo zatúlané lietadlo, nejaký privátny let, ktorý chaoticky blúdil nad južným Anglickom a nad Kanálom. Kvôli tomu žiadne lietadlá nesmeli vstúpiť do tejto časti vzdušného priestoru, čo sa, vďaka sérii presunov, transferov a presmerovaní, ku ktorým došlo na vyriešenie celej situácie, rozšírilo ako obrovský oblak meškaní po celej Európe. Sedel som – podobne ako všetci ostatní – a túlal sa na laptope po stránkach letísk a leteckých spoločností, aby som našiel úľavu od bezradnosti. Potom, keď sa tieto možnosti vyčerpali, začal som klikať na spravodajské servery a sociálne siete, meandroval som cez záľahu trivialít; zabíjal som čas.

Chigozie Obioma: The Fishermen (Rybári)

Nigérijčan Chigozie Obioma (nar. 1986) sa do výberu kandidátov na Man Booker Prize dostáva hneď svojím debutovým románom The Fishermen.

Román je príbehom štyroch bratov, ktorí vyrastajú v Nigérii deväťdesiatych rokov 20. storočia. Podaný je z pohľadu najmladšieho z nich, deväťročného Benjamína. Ich otec odchádza na dlhší čas z domu za prácou a chlapci jeho neprítomnosť využívajú na to, aby sa ulievali zo školy a chodili rybárčiť k zakázanej rieke. Stretnú tam pomätenca, ktorý im predpovie, že jeden z bratov zabije druhého. Začína sa tým takmer biblický príbeh tragédie i vykúpenia, ktorého význam prekračuje životy jeho protagonistov.

Obioma sa v románe The Fishermen predstavil ako jeden z najlepších mladých hlasov modernej africkej literatúry, pokračovateľ majstrovských rozprávačov staršej generácie (akými sú napr. Wole Soyinka, Cyprian Ekwensi alebo Chinuia Achebe).

Omi-Ala bola hrôzostrašná rieka: Obyvatelia Akure ju opustili podobne, ako deti opustia svoju matku. Boli časy, keď to bola priezračná rieka, ktorá prvých osadníkov zásobovala rybami a čistou pitnou vodou. Obtekala Akure a hadila sa po celej jeho dĺžke a šírke. Podobne ako mnohé rieky v Afrike, bola aj Omi-Ala kedysi považovaná za boha; ľudia ju uctievali. Stavali svätyne s jej menom a modlili sa, aby sa Iyemoja, Osha, morské panny a iní duchovia a bohovia za nich prihovorili a aby im radili. Všetko sa zmenilo s príchodom kolonistov z Európy, čo priniesli Bibliu, odmeňovali tých, čo prestali veriť v Omi-Olu, až nakoniec ľudia, z ktorých sú dnes už zväčša kresťania, ju začali považovať za sídlo zla. Kolíska sa pošpinila.
Stala sa tiež zdrojom ponurých klebiet. Jedna napríklad tvrdila, že jej brehy boli miestom najrozličnejších fetišistických rituálov. Chýr potvrdzovali svedectvá o mŕtvolách, zvieracích zdochlinách a iných rituálnych predmetoch, ktoré sa údajne vznášali na hladine rieky alebo nachádzali na jej brehoch. Potom, v roku 1995, sa v rieke našlo zmrzačené telo ženy, končatiny oddelené od tela. Keď boli jej pozostatky objavené, mestská rada vydala zákaz vychádzania k rieke od šiestej večer až do šiestej na úsvite a ľudia ju úplne opustili. Nešťastie za nešťastím sa vŕšili po mnohé roky, poškvrnili a pokazili povesť rieky natoľko, že postupne aj zmienka o nej vyvolávala v ľuďoch nevôľu.

Sunjeev Sahota: The Year of the Runaways (Rok utečencov)

The Year of the Runaways je druhým románom britského autora Sunjeeva Sahotu (nar. 1981) a sotva by sa dalo do zoznamu vybrať relevantnejšie dielo v čase utečeneckej krízy, ktorej v tomto roku kontinentálna Európa i Británia čelia. Sám Sahota sa síce narodil už v Anglicku, no jeho prarodičia sa sem prisťahovali v roku 1966 z indického Pandžábu.

Príbeh zachytáva rok v živote ilegálnych migrantov z Indie, ktorí sa usilujú vybudovať si lepšiu budúcnosť v mrazivom anglickom Sheffielde. Náhoda zviedla trinásť mladých utečencov do jedného domu; tu členovia tejto nezvyčajnej rodiny snívajú smelé sny a zvádzajú každodenný zápas o živobytie. Tarlochan bol kedysi rikšiarom v Bihare a zaryto mlčí o svojej minulosti. Avtar v sebe nosí akési tajomstvo, ktoré ho zaväzuje starať sa o Randeepa, ten zas má niekde na druhom konci mesta falošnú manželku, ktorá si ho vzala, aby dostal britské víza. Román strieda pasáže z Indie a Anglicka, z detstva hrdinov a ich súčasnosti, je príbehom o dôstojnosti v čase nepriazne osudu a o víťazstve nezlomného ducha nad ťažkosťami.

Recenzentka britských novín Independent román nazvala ,,ideálnym protiliekom na tohoročné zjednodušené diskusie o imigrácii”.

Vo svojej izbe sa Randeep prezliekol do teplákových nohavíc, nahnevaný, že si ich zabudol dať ohriať k peci, a vkĺzol pod prikrývku. Uvedomoval si, že by sa mal snažiť zaspať. O päť hodín bude musieť zas vstávať. Cítil však v sebe nepokoj, po prvýkrát za celé mesiace mal v sebe odrazu nevysvetliteľný optimizmus. Alebo po prvýkrát za celé roky? Vstal, podišiel k oknu a oprel si čelo o jeho chladnú tabuľu. Tam niekde na opačnej strane mesta bola ona. Niekde v tom temnom zákutí pod svetlami, v ružovkastom šere pri nočnom klube, ktorý sa volá Leadmill. Rozmýšľal, či zaregistrovala, ako po práci po večeroch drhol dvere, odstraňoval vodný kameň z kachličiek a pral koberce. Možno na to všetko, čo pre ňu urobil, myslela práve teraz, keď vybaľovala svoje šaty a vešala ich na vešiaky. Alebo sa možno rozhodla najprv okúpať a teraz sa díva na telku, s hrubými uterákmi okolo hlavy a tela, ako to robievajú britské dievčatá. Pritláčal čelo stále tuhšie ku sklu. Opäť si pripadal smiešny. Po prvé, telka tam predsa vôbec nie je. Nevedel sa však zbaviť pocitu, že toto bol zvrat v jeho živote, že ju nedostal do daru len tak. Zavolala ho predsa, keď bola v núdzi, nie? Špekuloval, či už našla jeho odkaz, kartičku voňajúcu po ružiach v skrini nad umývadlom. Schúlil sa dúfajúc, že azda nie. Predtým, ešte na benzínke, presvedčil sám seba, že to je od neho prefíkané, nechať jej tam odkaz. Teraz len ticho zastonal, zavrel oči a snažil sa vybaviť si z neho každé jedno starostlivo napísané slovko.

Anne Tyler: A Spool of Blue Thread (Cievka modrej nite)

V porovnaní s ostatnými autormi, ktorí patria k mladšej alebo strednej generácii, je Američanka Anne Tyler (nar. 1941) veteránkou. Má za sebou dvadsiatku románov, spomedzi ktorých tri boli nominované na Pulitzerovu cenu a jeden (Breathing Lessons) ju v roku 1989 získal.

A Spool of Blue Thread zachytáva momentky zo života troch generácií rodiny Whitshankovcov. Abby a Red vychovali svoje štyri deti vo veľkom dome v Baltimore, ktorý vybudoval Redov otec, Junior. Manželský pár má už na krku šesťdesiatku, začína pociťovať ťarchu veku a jeho potomstvo mu prináša občas potešenie, no zároveň je nekonečným zdrojom zmätkov a sklamaní. Rodinné rozhovory v románe sú presvedčivo realistické, Tyler rozvíja obrazy z rodinného albumu v nezvyčajne živých scénkach. Román poskytuje zážitky porovnateľné s tými, ktoré človek prežíva pri sledovaní dobrého filmu o rodine, ktorá je rovnakým dielom obyčajná i výnimočná.

V jeden neskorý júlový večer v roku 1994, Redovi a Abby Whitshankovcom zavolal ich syn Denny. Práve sa chystali do postele. Abby stála pri bielizníku iba v kombiné a vyťahovala si po jednom sponky z rozstrapateného drdola pieskovej farby. Red, tmavý vyziabnutý muž v pásikovaných pyžamových nohaviciach a bielom tričku, sa práve posadil na okraj postele, aby si vyzul ponožky. Telefón teda zodvihol on, keď zazvonil na nočnom stolíku vedľa neho. ,,Rezidencia Whitshankovcov,” povedal.
A ďalej, ,,Hm, ahoj aj tebe.”
Abby sa otočila od zkrkadla, s oboma rukami ešte pri hlave.
,,Čože,” povedal, bez otáznika.
,,Čo?” povedal.,,Čo to do čerta, Denny!”
Abby spustila ruky.
,,Haló?” povedal. ,,Počkaj. Haló? Haló?”
Chviľku bol ticho, potom zložil slúchadlo.
,,Čo je?” spýtala sa ho Abby.
,,Hovorí, že je gej.”
,,Čože?”
,,Povedal, že mi musí niečo oznámiť: je gej.”
,,A ty si mu len tak zložil!”
,,Nie, Abby. On mi zložil. Ja som len povedal ,Čo to do čerta,’ a on mi zložil. Klik! Presne tak.”
,,Ach, Red, ako si to mohol?” zakvílila Abby. Načiahla sa po župan, zamatový, bezfarebný, čo bol kedysi ružový. Zabalila sa doň a pevne stiahla pásik. ,,Čo ťa napadlo takto mu odpovedať?” spýtala sa ho.
,,Nič som tým nemyslel! Keď niekto niečo na teba vychŕli, spýtaš sa ,Čo to do čerta,’ nie?”
Abby chytila do ruky vlasy, ktoré jej trčali z ofiny.
,,To malo znamenať,” povedal Red, ,,,Čo do čerta bude nasledovať, Denny? Čo si najbližšie vymyslíš, aby si nás potrápil?’ A jemu bolo jasné, že chcem povedať práve toto. Ver mi, bolo mu to jasné. Takže teraz to bude všetko zas moja vina, mojej úzkoprsosti, staromódnosti alebo ako to nazve. Mal radosť, že som to povedal. Dôkazom je, ako rýchlo zložil telefón; dúfal iba v to, že poviem niečo nesprávne.”

Hanya Yanagihara: A Little Life (Malý život)

Na newyorskom Manhattane žijúca Američanka havajského pôvodu Hanya Yanagihara (nar. 1975) sa dostala do šestky nominovaných vďaka svojmu druhému románu A Little Life. Už jej prvá knižka, The People in the Trees (Ľudia na stromoch), vyvolala priaznivú odozvu. Predobrazom hrdinu jej prvého románu bol aj u nás známy virológ Daniel Carleton Gajdusek, laureát Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu za rok 1976, ktorého otec pochádzal zo slovenských Smrdákov. Gajdusek bol v 90. rokoch v USA obvinený a odsúdený za zneužívanie maloletých.

A Little Life je príbehom štyroch priateľov, absolventov malej vysokej školy kdesi v štáte Massachusetts, ktorí v New Yorku hľadajú naplnenie svojich ambícií i zábavu. Yanagihara krok po kroku vykresľuje charaktery svojich hrdinov: priateľského a pôvabného Willema, nádejného herca; bystrého, no občas trochu hrubého JB, maliara, čo sa snaží preniknúť do umeleckého sveta; Malcolma, frustrovaného architekta v renomovanej firme; a napokon utiahnutého, síce mimoriadne nadaného, zároveň trochu tajomného Juda, ktorý je akoby ťažiskom celej štvorice. V priebehu desaťročí sa vzťahy priateľov prehlbujú aj temnejú, a najväčší problém pre nich predstavuje Jude, v strednom veku úspešný advokát, no súčasne zlomený človek, ktorého duša a telo sú zjazvené nevysloviteľnou traumou z detstva, ktorú nedokáže prekonať a ktorá determinuje jeho život až do konca.

Oba Yanagiharovej romány spája téma zneužívania detí; kým v prvej je hrdinom sám páchateľ, v druhej sú v centre osudy obete. Autorka sama konštatuje, že keď začínala písať druhý román, zamýšľala ho ako akúsi ,,odpoveď na prvú knihu”.

Byt číslo 11 mal iba jeden šatník, zato mal posuvné presklené dvere, ktoré viedli na malý balkón. Z neho bolo vidno na muža, čo sedel vonku na druhej strane ulice iba v tričku a kraťasoch, hoci bol už október, a fajčil. Willem ho pozdravil zdvihnutím ruky, ale muž odnaproti neodpovedal.
Keď Willem vošiel do spálne, Jude mechanicky otváral a zatváral dvere šatníka.
,,Je tu len jeden šatník,” poznamenal.
,,To nevadí,” povedal Willem. ,,Aj tak si do neho nemám čo dať.”
,,Vlastne ani ja.” Usmiali sa na seba. Agentka z realitky vošla za nimi. ,,Vezmeme ten byt,” povedal jej Jude.
Keď sa však vrátili do agentkinej kancelárie, oznámila im, že im ten byt nakoniec nemôže prenajať. ,,Prečo nie?,” spýtal sa Jude.
,,Nezarábate toľko, aby ste mohli pokryť šesťmesačné nájomné a nemáte ani nič našetrené,” povedala odrazu strohá agentka. Preverila si ich kreditky a bankové účty a došlo jej, že je niečo divné na dvoch mužoch okolo dvadsiatky, čo netvoria pár a pritom si chcú prenajať byt s jedinou spálňou v síce nezaujímavom, no stále ešte dosť drahom kúte Dvadsiatej piatej ulice.
,,Máte niekoho, kto by za vás mohol ručiť? Šéfa alebo rodičov?”
,,Naši rodičia sú po smrti,” odvetil prudko Willem. Agentka vzdychla. ,,V takom prípade vám navrhujem, aby ste znížili svoje nároky. Nik neprenajme byt v starostlivo udržiavanom dome nájomníkom s vaším finančným profilom.,,Ostala stáť, akoby už nemala čo dodať, a významne sa dívala smerom ku dverám.

Všetky nominované romány by mali šancu zaujať slovenských alebo českých čitateľov, hoci niektoré budú predstavovať neľahký prekladateľský oriešok vzhľadom na reálie a jazyk (The Fisherman, A Brief History of Seven Killings alebo The Year of the Runaways) alebo rozsah (A Little Life a A Brief History... majú vyše 700 strán).

Z kandidátov na prestížnu cenu sme sa zatiaľ v češtine alebo slovenčine mohli zoznámiť iba s Tomom McCarthym, ktorému v roku 2011 vyšiel vo vydavateľstve Odeon román s krátkym názvom C.

Štefan Olejník

(Text je zostavený prevažne z informácií od vydavateľov na stránkach internetových obchodov Amazon a Apple Store alebo z Wikipédie. Ukážky z kníh preložil Š.O.)

Zobraziť diskusiu (0)