Je tu otázka osamelosti. No opäť to nie je také, ako ste si predstavovali (ak ste si to niekedy vôbec skúšali predstaviť). Sú dva základné druhy osamelosti: tá, keď ste nenašli niekoho, koho by ste milovali, a tá, keď vás pozbavili toho, koho ste milovali. Ten prvý druh je horší. Nič sa nevyrovná osamelosti duše v dospievaní. Pamätám si svoju prvú návštevu Paríža v roku 1964; mal som osemnásť rokov. Každý deň som splnil svoju kultúrnu povinnosť – galérie, múzeá, kostoly; kúpil som si dokonca aj lístok na najlacnejšie možné miesto v Opéra Comique (a pamätám si, aká bola tam hore nemožná horúčava, nemožný výhľad a nemožná na pochopenie bola aj opera). Cítil som sa osamelo v metre, na uliciach a vo verejných parkoch, kde som sedával na lavičke sám a čítal Sartrov román, ktorý bol asi o existenciálnej izolovanosti. Cítil som sa osamelo dokonca aj medzi tými, čo sa so mnou spriatelili. Keď si teraz spomínam na tie týždne, uvedomujem si, že som nikdy nešiel nahor – Eiffelova veža mi pripadala ako absurdná a aj absurdne populárna stavba – ale nadol som zato šiel. Šiel som nadol presne tak, ako to urobil Nadar so svojou kamerou o sto rokov skôr. Aj ja som navštívil parížske kanály, nastúpil som niekde pri Point de l´Alma na okružnú jazdu člnom so sprievodcom a z Place Denfert - Rochereau som zostúpil do Katakomb, osvetľujúc svojou sviečkou úhľadné hŕby stehenných kostí a pevné kocky z lebiek.

Je isté nemecké slovo, Sehnsucht, ktoré nemá anglický ekvivalent; znamená „túžbu po niečom“. Má romantické a mystické súvislosti; C. S. Lewis ho definoval ako „neukojiteľnú túžbu“ ľudského srdca „po nevedno čom“. Podobá sa na Nemcov, že určia neurčiteľné. Túžba po niečom – alebo, v našom prípade, po niekom. Sehnsucht opisuje prvý druh osamelosti. Ale druhý druh pochádza z opačného stavu: neprítomnosti niekoho veľmi určitého. Nie ani tak osamelosť, ako bez-nej-nosť. A práve táto určitosť podnecuje útešné plány s teplým kúpeľom a japonským porciovacím nožom. A hoci mám teraz naporúdzi silný argument proti samovražde, pokušenie pretrváva: ak sa nedokážem presekať životom bez nej, seknem namiesto toho do seba. Ale teraz si aspoň väčšmi uvedomujem múdre hlasy, o ktoré sa môžem oprieť. „Liekom na osamelosť je samota,“ radí Marianne Moorová. A Peter Grimes (aj keď nemôže po všetkých stránkach slúžiť ako vzor) spieva: „Žijem sám. Ten zvyk silnie.“ V tých slovách je istá vyrovnanosť, chlácholivá harmónia.

„Bolí to presne toľko, koľko je to hodné, takže človek si, myslím, svojím spôsobom tú bolesť užíva.“ Práve druhej časti tej vety som staval do cesty nohu: pripadala mi zbytočne masochistická. Teraz viem, že obsahuje pravdu. A ak sa aj bolesť vyslovene neužíva, nezdá sa už márna. Bolesť ukazuje, že ste nezabudli; bolesť pridáva spomienke na chuti; bolesť je dôkazom lásky. „Keby na tom nezáležalo, nezáležalo by na tom.“

Ale žiaľ skrýva mnohé pasce a nebezpečenstvá, a čas ich nezmenšuje. Sebaľútosť, izolacionizmus, opovrhovanie svetom, egoistická výnimočnosť: všetky stránky márnivosti. Aha, ako veľmi trpím, ako veľmi ma druhí nevedia pochopiť: nedokazuje to, ako veľmi som miloval? Možno áno, možno nie. Videl som, ako ľudia na pohreboch „súkajú žiaľ“, a nejestvuje prázdnejší výjav. Do trúchlenia môže preniknúť aj súťaživosť: pozri, ako veľmi som ju/ ho miloval a týmito svojimi slzami to dokazujem (a vyhrávam trofej). Je tu pokušenie cítiť, ak aj nie vysloviť: ja som padol z väčšej výšky ako ty – preskúmaj moje potrhané vnútornosti. Trúchliaci sa domáhajú súcitu, a predsa, podráždení akýmkoľvek ohrozením svojho prvenstva podceňujú bolesť, ktorú nad rovnakou stratou pociťujú iní.

Takmer pred tridsiatimi rokmi som sa v jednom románe pokúsil si predstaviť, aké by to pre muža po šesťdesiatke bolo, keby ovdovel. Napísal som:

Keď zomrie, v prvej chvíli nie ste prekvapený. Príprava na smrť je súčasťou lásky. Keď zomrie, cítite v tom potvrdenie svojej lásky. Mali ste pravdu. Patrí to k tomu všetkému.

Nato prichádza šialenstvo. A potom osamelosť: nie tá veľkolepá samota, ktorú ste predvídali, nie zaujímavé mučeníctvo vdoveckého stavu, ale jednoducho osamelosť. Očakávate čosi takmer geologické – závrat v bralnatom kaňone –, no je to iné; je to len nešťastie také pravidelné ako zamestnanie... [Vraví sa] že sa z toho dostanete... A naozaj sa z toho dostanete, je to pravda. Ale nedostanete sa z toho ako vlak z tunela, ktorý prehrmí južnými kopcami na slnko a do rýchleho, rachotiaceho klesania ku Kanálu; dostanete sa z toho, ako keď sa čajka dostane z naftovej škvrny, ste nadosmrti zasmolený a polepený perím.

Julian Barnes: Roviny života (Artforum 2014, preklad Pavel Vilikovský)

Zobraziť diskusiu (0)