Korešpondencia otca so synom a syna s otcom trvá životný okamih, necelých osem mesiacov. Obsahuje sedem otcových listov a desať synových odpovedí. Prvý Dežov list je datovaný celkom presne, 21. 10. 1994 – piatok ráno. Posledný je zo začiatku mája 1995, nie je presne datovaný, ale Dežo Ursiny zomrel 2. mája 1995. Kubo odpovedá na prvý Dežov list nedatovaným listom z novembra 1994, na niektoré listy odpovedá stakátovo, posledný list píše ako dovetok po dvadsiatich rokoch 28. 1. 2014.

Listy majú rámcovú štruktúru. S výnimkou posledných dvoch, z ktorých Dežov je praktickou životnou inštruktážou Kubovi a Kubov akýmsi svetsko-zásvetným spojením s Dežom po dvadsiatich rokoch, tvoria vzájomnú pedagógiu, ako ich vzťah označil vo vstupnom texte Ivan Štrpka. Rámce knihy tvoria základné údaje na prednej a zadnej záložke a prebalu, nápadné vo svojej grafickej a textovej lakonickosti čistotou a civilnosťou.

Najprv som si myslel, že pedagógia je pekné slovo, ktoré si pre túto príležitosť vymyslel Ivan Štrpka, no Ivan objavil polozabudnutý, ale dôležitý pojem Wilhelma Diltheya. Pedagógia (gr.) je výchovná prax v protiklade k pedagogickej teórii. Aj keď si to Kubo, ktorý po rozhodnutí súdu začal bývať u Deža, vtedy zrejme neuvedomil, Dežo sa vedome rozhodol pre školu životom a pre partnerský vzťah, v ktorom nebude len on učiteľom a Kubo žiakom, ale aj Kubo učiteľom a Dežo žiakom, hoci Dežo oslovoval Kuba starosvetsky otcovsky „milý Kubo“ a Kubo Deža nonšalantne synovsky „ahoj tato“. Kubo sa učil žiť, Dežo umierať, a nevedno, čo je ťažšie. Nech je to však akokoľvek, tá škola životom nám pripomína niečo vzdialené a zároveň blízke: Jána Ámosa Komenského.

Vzájomné učenie otca so synom má v krátkom čase, ktorý Dežovi ostával, hustú krivku. Prvé listy sú plné nepokoja, napätia a zrážok. Otec so synom sa vzájomne spoznávajú, niečo si hovoria, niečo zatajujú. Kubo to, čo je mimo Dežovho dosahu a Dežo nepoľavujúcu bolesť. Čo Dežo vníma ako uzavretosť, to vníma Kubo ako krivdu. V jednej chvíli sa však vzťah láme, a možno takmer s istotou povedať, že je to vtedy, aj keď to ostáva nevypovedané, skryté, latentné – keď sa Dežo po návšteve svojho filipínskeho liečiteľa v Nemecku zmieri s tým, že prehral zápas s rakovinou a jeho život sa stane odchádzaním. V tej chvíli sa tón jeho listov stíši a zvľúdnie. A Kubo je nielen rezonátorom tejto zmeny, ale aj jej aktívym nositeľom, lebo je tým prichádzajúcim. Stane sa sám sebou, ale ostane v ňom aj kus Deža.

Pedagógiu listov možno samozrejme čítať aj ako rad okrídlených pedagogických výrokov, či ako schopnosť čítať a písať listy, ktoré sa stali vedno s niekoľkými autobiografickými textami piesní Dežovým životným literárnym žánrom. Lebo Dežo bol nielen hudobník a filmár, ale aj ostýchavý spisovateľ a tie listy sú aj Dežovou a Kubovou poctou literatúre.

Kľúčový vzťah otcov a synov, vnútorne často osobne a generačne dramaticky protirečivý, je jednou zo základných tém literatúry posledných dvoch storočí. Nepreženiem, ak poviem, že popri Svetelných znameniach Martina M. Šimečku a jeho otca Milana Šimečku patria listy Deža Ursinyho a Jakuba Ursinyho k najdôležitejším literárnym svedectvám o vzťahu otca so synom a syna s otcom v slovenskej literatúre posledných čias.

Dežo Ursiny - Jakub Ursiny
AHOJ TATO
MILÝ KUBO
vydal: Filmotras 2015
predslov: Ivan Štrpka

Úryvok z knihy si prečítajte TU

Zobraziť diskusiu (0)