Štefan Olejník
12.10.2015

Kvazikrystaly: Odraz modernej ženy v trinástich zrkadlách

Heslo vo Wikipédii prezrádza, že kvázikryštály sú pevné látky, v ktorých atómy nie sú usporiadané ani periodicky (ako v tradičných kryštáloch), ale ani náhodne (ako v amorfných látkach). Napriek tomu vykazujú isté vlastnosti symetrie, ktoré sa v bežných kryštáloch nevyskytujú. Za ich objav udelili izraelskému vedcovi Danielovi Schechtmanovi v roku 2011 Nobelovu cena za chémiu.

O kvázikryštáloch však román Evy Menasse nie je...

Pri čítaní románu mi zišla na um paralela s výborným americkým filmom režiséra Todda Haynesa I’m Not There (u nás vyšiel na DVD pod názvom Bezo mňa: Šesť tvárí Boba Dylana). Film je inšpirovaný rôznymi obdobiami Dylanovho života, no spevák sa v ňom priamo neobjavuje. Šesť jeho „inkarnácií“ predstavujú malý černošský chlapec a známi herci Christian Bale, Heath Ledger, Richard Gere a Ben Whishaw, ba tú, ktorá je Dylanovi najpodobnejšia, hrá dokonca žena, austrálska herečka Cate Blanchett. Sám Dylan je iba v pozadí v podobe svojich piesní.

Hrdinka románu Evy Menasse Kvazikrystaly Roxana (Xana) Molinová sa síce vyskytuje vo všetkých jeho trinástich kapitolách, čitateľovi však pravdepodobne chvíľku potrvá, kým si uvedomí, že je to práve ona, kto spája zdanlivo nesúvisiace epizódy, a že román bude práve a predovšetkým o nej. V jednotlivých príbehoch je ústrednou postavou vždy niekto iný, Xana je – ak si opäť pomôžem filmovou analógiou – spravidla „herečkou vo vedľajšej úlohe“. Iba v prostrednej, siedmej kapitole stojí v popredí sama, ako rozprávačka príbehu.

Ďalším hlavným motívom, ako napísal literárny kritik Ijoma Mangold v recenzii románu v nemeckých novinách Die Zeit, je plynutie času: „Román je pokusom zhmotniť plynutie času. Čas tu pritom nie je abstraktným pojmom odtrhnutým od života, ale konkrétnou a neoddeliteľnouľformou, v ktorej sa náš život utvára. Všetky nádeje a všetky sklamania, všetok nepokoj a všetky hrôzy, ale aj všetky pravdy a všetky ilúzie sú funkciou času. Každá neopätovaná láska je sklamaním preto, lebo je nepravdepodobné, že človek dostane druhú šancu. Každé rozhodnutie má svoju váhu, lebo je neodvolateľné. Trápi nás ctibažnosť, lebo čas, počas ktorého môžeme svetu ukázať, čo sa v nás skrýva, je obmedzený. A na priateľoch nám tak veľmi záleží preto, lebo dúfame, že nám ostanú verní aj napriek tomu, že nás čas mení. Čas je náš modus vivendi.“(http://www.zeit.de/2013/08/Eva-Menasse-Quasikristalle/, prel. Š.O.)

Život Xany Molinovej sa v románe odvíja v chronologicky radených epizódach. V prvej ju spoznávame ešte ako tínedžerku. Hlavnú úlohu v tomto príbehu však hrá jej priateľka Judith a jej trochu bizarná rodina. Xana s Judith trávi časť prázdnin, pričom sa neraz zabávajú vtipkovaním o neprítomnej Claudii, s ktorou inak počas školského roka tvoria nerozlučné trio. Tragickým vrcholom prázdnin i symbolickým koncom ich detstva je pohreb Claudie, ktorá umiera na náhlu mozgovú príhodu.

V ďalšej epizóde patrí Xana do skupiny študentov, ktorí sa zoznamujú s temnou históriou v sprievode postaršieho profesora na grotesknej exkurzii do osvienčimských vyhladzovacích táborov. Pachuť rakúskej spoluviny na holokauste nesie aj príbeh Xaninho prenájmu v zlovestnom viedenskom dome, ktorého úlisný majiteľ pod povalou chová vypasené fretky, zrkadielkom špehuje nájomníkov a zaryto mlčí pri zmienke o dávnych židovských obyvateľoch domu. Autorka neľútostne tne do rakúskeho malomeštiaka:„Říkala šílené, přehnané věci, všechny ty obvyklé levičácké nesmysly, jako že už má dost blaženého rozplývaní se nad Mozartovými kuličkami, samolibosti a absence historického povědomí, protože většina Rakušanů se dodnes brání vzpomínkám na zločiny, které se odehrávali přímo před jejich dveřmi, dokonce přímo před jejich očima, a místo toho se jen křižují a dál vesele krmí svoje fretky.”

Neskôr stretávame Xanu v ďalších rolách jej životného príbehu – ako priateľku, ochotnú pomôcť v núdzi; sebavedomú a občas tvrdú berlínsku podnikateľku; pacientku centra asistovanej reprodukcie; manželku staršieho profesora, platonicky koketujúcu s príležitosťou na neveru; matku, ťažko zvládajúcu pubertálnu nevlastnú dcéru; na konci i ako starú ženu, ktorá prežila svojho manžela a nanovo definuje ostávajúci zvyšok svojho času. Jednotlivé príbehy fáz jej života akoby ani príčinne nesúviseli, pripomínajú odrazy v zrkadlách, pred ktorými vždy stojí niektorá hlavná alebo vedľajšia postava z jej osudov a Xana sa nachádza niekde vedľa nej, za ňou alebo dokonca na samom okraji zorného poľa.

Prostredná kapitola románu je najosobnejšia, v nej jedinej je Xana Molinová rozprávačkou a ústrednou postavou. Úspešná žena v strednom veku bilancuje roky, ktoré má už za sebou, a realisticky hodnotí súčasnú etapu a jej riziká: „Daří se nám dobře. Střední věk je bezpečný a předvídatelný jako regulovaný nájem. Jistě, je časově omezený, ale na jak dlouho? V tomto směru může člověk jen doufat. (...) A přece to někdy nestačí. Každý ráj se člověku jednou stane klecí. Lidé to zkrátka mají v krvi. V hlavě se zrodí malá pochybnost, sotva postřehnutelný stín, nepatrný posun úhlu pohledu. Ale my z toho onemocníme, začneme být nerozumní, chceme se svléknout z kůže.”

O ďalších perspektívach a možnostiach – z pohľadu ženy – si nerobí ilúzie:

„Ženy mají spotřební lhůtu, muži ne. Dá se to i dokázat. Například tím, že muži dostanou na seznamovací inzerát minimálně desetkrát víc odpovědí. (...) Mužů a žen je přibližně stejný počet. To je sice hezké, ale sedmdesátiletému vdovci odepíší i padesátileté dámy, obráceně bohužel ne. Muži nezůstanou sami, ani když jsou sadisti nebo trpí alergickou rýmou. Zato pro nás, vzdělané a takzvaně silné ženy, je s každým rokem, o který jsme starší, těžší navázat vztah s nějakým mužem. Po celé Evropě cestují skupinky prošedivělých dam v příjemně barevných šatech, které malují akvarely v Akropolis, diskutují o Alici Munroové a poctivě si předplácejí koncerty filharmonie. Jsou silné a nezávislé, chytré a činorodé a díky různým terapiím se o sobě hodně dozvědely. Měly by ještě mnoho co dát, kromě své důstojnosti snad úplně všechno. Přesto už většinou nenajdou muže, pokud nějakého neuváženě opustily nebo jim předčasně zemřel.”

Záverečná kapitola románu pozostáva z listov jej dospelého syna Amosa a – napriek Xaniným chmúrnym úvahám stredného veku – nevyznieva pesimisticky. Na samom konci knihy jej syn píše: „...Nora se mně právě ptá, zda si myslím, že ses za poslední rok změnila. Co je to za otázku! Může se pro někoho změnit jeho vlastní matka? A na druhé straně – nezmění se trochu každý, když se přestěhuje do jiného (teď jsem málem napsal cizího) města a žije s jiným člověkem? To jsou otázky, které se pravděpodobně nikdy nedají zodpovědět tak docela a k tazatelově naprosté spokojenosti.“

Podobne, ako sa pri ohybe röntgenových lúčov na zdanlivo neusporiadanej štruktúre kvázikryštálu objaví jeho nečakaná symetria a krása, tak aj na prvý pohľad nesúrodé fragmenty zo života Xany Molinovej sa skladajú do zaujímavého a pôsobivého portrétu modernej emancipovanej ženy na prelome 20. a 21. storočia.

Eva Menasse (nar. 1970 vo Viedni) je rakúska novinárka a spisovateľka. Pôsobila ako redaktorka napr. v rakúskom týždenníku Profil, prispievala aj do nemeckých novín Frankfurter Allgemeine Zeitung. Žije v Berlíne. Jej prvou knihou bola zbierka reportáží Der Holokaust vor Gericht (Holokaust pred súdom) o procese s britským popieračom holokaustu Davidom Irvingom. V roku 2005 vyšiel románový debut Vienna, tragikomický príbeh niekoľkých členov rakúskej židovskej rodiny v 20. storočí. Bol preložený do viacerých jazykov (česky ho pod rovnakým názvom vydala Archa v r. 2010) a odmenený Cenou Rolfa Heyna za debut. Kvázikryštály z roku 2013 sú tretím románom Evy Menasse a získala zaň prestížnu Cenu Heinricha Bölla. S rakúskym spisovateľom Robertom Menassem, ktorý je známy z viacerých prekladov do češtiny a slovenčiny, má spoločného otca, bývalého rakúskeho futbalistu Hansa Menasseho. Z mena klubu, s ktorým získal v r. 1955 jej otec titul majstra Rakúska, First Vienna FC 1894, si Eva Menasse vypožičala názov pre svoj románový debut.