Laureátov tohoročných cien vyhlásili 18. novembra 2015 na slávnostnej večeri Národnej knižnej nadácie v honosnej sále na newyorskej Wall Street.

Cenami, ktoré boli po prvýkrát udelené už v roku 1935, bývajú od roku 1996 odmeňované najlepšie americké knihy v štyroch kategóriách: literatúra pre mládež (young people’s literature), literatúra faktu (non-fiction), poézia (poetry) a beletria (fiction). Víťazov v každej kategórii vybrali odborné komisie z niekoľkých stoviek kníh amerických autorov, ktoré vyšli od 1. decembra 2014 do 30. novembra 2015.

Ocenenou knihou pre mládež je román Challenger Deep od Neala Shustermana, príbeh duševne chorého tínedžera a jeho temných snov o ceste na najhlbšie položené miesto na Zemi.

Cenu za literatúru faktu získal Afroameričan Ta-Nehisi Coates za knihu Between the World and Me (Medzi svetom a mnou). Tento „#1 New York Times Bestseller” (ako je uvedené na obálke knihy) vyšiel v lete 2015 a dokonale zapadol do prebiehajúcej americkej diskusie o rasových vzťahoch a nerovnosti. Je to „krutý a strohý opis autorovej existencie ako čierneho človeka v Amerike“ (New York Times), napísaný vo forme listu spisovateľovmu synovi a venovaný priateľovi, ktorého zastrelil policajt, ktorý si ho pomýlil so zločincom.

Rasový náboj v sebe nesie aj ocenená zbierka poézie Voyage of the Sable Venus and Other Poems (voľne Putovanie čiernej Venuše a iné básne) Afroameričanky Robin Coste Lewis. Naznačuje to už názov, ktorý je ponáškou na rytinu Thomasa Stotharda z 18. storočia s názvom Putovanie čiernej Venuše z Angoly do Západnej Indie. Rytina zobrazuje polonahú černošku stojacu na mušli v póze Boticelliho Venuše, obklopenú cherubínmi, delfínmi a chlípnym Tritónom, a bola inšpirovaná Ódou na čiernu Venušu od Isaaca Teala, ktorá ospevovala pôžitky zo znásilňovania otrokýň. Lewisovej zbierka je „meditáciou o kultúrnom a umeleckom obraze postavy čiernej ženy, ktorá stavia vedľa sebe autobiografické verše a úvahy o kultúrnych stereotypoch a umení” (New York Times).

V najsledovanejšej kategórii beletrie sa víťazom stala zbierka poviedok Fortune Smiles (Úsmevy Šťasteny) od Adama Johnsona. Je to už druhé významné ocenenie 48-ročného autora zo San Francisca. V roku 2013 získal Pulitzerovu cenu za román The Orphan Master’s Son (v češtine vyšiel v r. 2014 vo vydavateľstve Fortuna Libri pod názvom Syn správce sirotčince).

Ďalšími finalistami v kategórii beletrie boli zbierka poviedok Refund (Náhrada) od Karen E. Bender a tri romány: Fates and Furies (Osudy a besy) autorky Lauren Groff, The Turner House (Dom Turnerovcov), debut Angely Flournoy, a konečne A Little Life (Malý život) od Hanye Yanagihary, ktorý bol nominovaný aj na britskú Man Booker Prize (písali sme o ňom tu).

Adama Johnsona, laureáta ceny za beletriu, priblížime skrátenou úvodnou poviedkou zbierky Nirvana. Je to neobyčajne citlivý príbeh o chorobe, utrpení, virtuálnej realite a predovšetkým o láske.

Nirvana

Je neskoro, no ja nedokážem zaspať. Otvorím trochu okno, aby som vpustil jarný paloaltský vzduch, ale ani to mi nepomôže. Ležím v posteli s otvorenými očami a počujem šepot, čo vo mne navodzuje myšlienku na prezidenta, s ktorým sa často zhováram pošepky. Viem, že ten šepot pochádza najskôr od mojej ženy Charlotty, ktorá celú noc počúva v slúchadlách Nirvanu a snaží sa uspať mrmlaním textov piesní. Charlotte má vlastnú, mechanickú posteľ.

Mám problém so spánkom: keď zatvorím oči, neustále si predstavujem, ako sa moja žena zabíja. Teda, skôr si predstavujem spôsoby, akými by sa mohla pokúsiť zabiť, keďže je od pliec nadol ochrnutá. Ochrnutie je síce možno dočasné, ale skúste o tom Charlottu presvedčiť. Dnes ležala na boku, aby sa bránila preležaninám, a bolo čosi divné v tom, ako sa dívala na bezpečnostnú mrežu na kraji matraca. Posteľ sa ovláda hlasom, takže ak by sa jej nejako podarilo prestrčiť hlavu medzi tyče tejto mreže, nebolo by jej treba povedať viac ako "nakloniť". Ako by sa posteľ zdvihla, zadusila by ju za pár sekúnd. A potom tu je ešte to, ako sa díva na slučku kábla, čo visí zo zdviháka, ktorým ju dvíhajú z postele alebo kladú naspäť.

Moja žena si však nemusí vymýšľať krkolomné spôsoby svojho konca, aspoň nie odvtedy, čo si odo mňa vynútila sľub, že jej pomôžem, keď nastane ten čas.

Vstanem z postele a idem k nej, ale ona dnes ešte nepočúva Nirvanu - snaží sa ušetriť si ju na čas, keď to potrebuje najviac, po polnoci, keď jej nervy doslova začnú praskať.

"Zdalo sa mi, že počujem nejaký zvuk," vravím jej. "Nejaký šepot."

Krátke vlnité vlasy lemujú jej unavenú tvár, jej koža je bledá ako svetlo v chladničke.

"Tiež som to počula," odvetí.

V striebornom popolníku vedľa hlasového ovládača je napoly vyfajčený joint. Zapálim ho a priložím jej k perám.

"Aké tam máš dnes počasie?" spýtam sa.

"Veterno", odpovie cez clonu dymu.

Veterno je lepšie ako krupobitie či blesky alebo nedajbože povodeň, pocit, ktorý cítila, keď jej pľúca začínali opäť fungovať. Ale sú rôzne druhy vetra.

Pýtam sa: "Veterno ako pískanie v okenných žalúziách alebo veterno ako rachot okeníc počas búrky?"

"Silný vánok, šumiaci i nárazový, ako keď je mikrofón vo vetre."

Opäť si potiahne. Charlotte neznáša, keď je zhulená, ale vraví, že jej to upokojuje vnútro. Má Guillainov-Barrého syndróm, stav, pri ktorom jej imunitný systém napáda izoláciu nervov, takže keď mozog vyšle telu signály, elektrické impulzy sa vybijú prv, ako ich telo dokáže prijať. Miliarda nervov v jej vnútri vysiela signály, ktoré smerujú hocikam, nikam. Trvá to už deväť mesiacov, čo je na hranici odbornej lekárskej literatúry. Lekári už nie sú v stave predpovedať, či sa Charlottine nervy začnú regenerovať alebo ostane navždy takto bezvládna.

Vyfúkne dym a rozkašle sa. Pravou rukou jej šklbne, čo znamená, že mozog skúsil prikázať ruke, aby sa zodvihla a zakryla ústa. Zas si potiahne a cez dym povie, "Mám strach."

"Z čoho?"

"O teba."

"Ty máš strach o mňa?"

"Chcem, aby si sa prestal zhovárať s prezidentom. Je načase zmieriť sa s realitou."

Snažím sa situáciu odľahčiť. "Ale to sa on rozpráva so mnou."

"Tak ho prestaň počúvať. Je po ňom. Keď je rad na tebe, mal by si mlčať."

Nechtiac prikývnem. Ona však ničomu nerozumie. Pripútaná k posteli a odmietajúca televíziu je pravdepodobne jedinou osobou v Amerike, čo ten atentát nevidela. Ak by bola zazrela pohľad prezidentových očí, keď prišiel o život, tak by pochopila, prečo sa s ním neskoro v noci zhováram. Ak by mohla opustiť túto izbu a precítila by žiaľ celého národa, tak by si uvedomila dôvody, prečo som oživil vrchného veliteľa a priviedol ho späť k životu.

"Keď sa už bavíme o mojích rozhovoroch s prezidentom," poviem jej, "chcem ti pripomenúť, že tráviš tretinu života počúvaním Nirvany, ktorej pesničky zložil chlapík, čo si vystrelil mozog z hlavy."

Charlotte nakloní hlavu a pozrie sa na mňa ako na cudzinca. "Kurt Cobain z bolesti svojho života stvoril niečo dôležité. Čo po sebe zanechal prezident? Neistotu, prázdnotu, tisíc problémov, ktoré treba rozlúsknuť."

Takto rozpráva vždy, keď zaúčinkuje marihuana. Zahasím joint a zoberiem slúchadlá.

"Už si zrelá na Nirvanu?" spýtam sa.

Pozrie sa k oknu. "Zase počujem ten zvuk," povie.

Vyzriem cez okno do temnoty. Je obyčajná noc v Palo Alte – šum zavlažovačov, modré recyklačné nádoby, mýval, čo hrabe v komunitnej záhrade. Zrazu si však všimnem, ako sa mi rovno pred očami vznáša malý čierny dron. Jeho drobné servomotory sa vrtia tak, aby ma mohol pozorovať. Bleskovo dron zo vzduchu schmatnem a vtiahnem dovnútra. Zavriem okno, zatiahnem záclony a potom si ho skúmavo prezerám. Schránka je vyrobená z čiernej fólie, ktorá je natiahnutá na drobné podpery ako na kosti krídla netopiera. Za vrtuľou z číreho celofánu teplo pulzuje infračervený motorček.

“Budeš ma konečne počúvať?” spýta sa Charlotte. “Skončíš už tú vec s prezidentom?”

“Na to je už príliš neskoro,” odpoviem jej a pustím dron. Lieta zmätene ako slepý dookola izby. Funguje autonómne? Alebo ho niekto riadil, niekto, čo sleduje náš dom? Schytím ho z jeho vzduchového stĺpca a stisnem mu vypínač.

Charlotte pozrie smerom k hlasovému ovládaču. “Pustiť hudbu,” prikáže mu.

Zavrie oči a čaká, kým jej dám na uši slúchadlá. Začuje v nich, ako sa Kurt Cobain opäť raz vracia medzi živých.

—

Zobudím sa neskôr v noci. Dron sa akosi sám zapol, vznáša sa nad mojím telom a obkresľuje ma lúčom mäkkého červeného svetla. Prehodím cezeň sveter a zrazím ho na zem. Presvedčím sa, či Charlotte zaspala, a potom vytiahnem svoj iProjector. Zapnem ho a zjaví sa mi trojrozmerný prezident, jeho postava životnej veľkosti v jantárovej žiare.

S úsmevom ma pozdraví. “Je fajn byť znovu v Palo Alte,” povie.

Môj program odčítal polohu z GPS čipu iProjectora a vyhľadal v prezidentovej databáze zmienky, ktoré sa viažu k tomuto miestu. Táto pochádza z promočnej reči k stanfordským študentom, ktorú predniesol ešte ako senátor.

“Pán prezident,” oslovím ho. “Nehnevajte sa, že vás zas obťažujem, ale mám ďalšie otázky.”

Zamyslene sa pozrie do diaľky a povie: “Tak spusťte.”

Presuniem sa do smeru, ktorým sa pozerá, ale nedokážem ho primäť, aby sa mi pozrel do očí. Je to jeden z problémov, na ktoré som pri jeho programovaní narazil.

“Urobil som chybu, keď som vás vytvoril a vypustil do sveta?” pýtam sa. “Moja žena hovorí, že bránite ľuďom trúchliť, že toto vaše ja nám bráni prijať ako skutočnosť to, že vaše ozajstné ja tu už nie je.”

Prezident si pošúcha strnisko na brade. Pozrie sa dolu a potom preč.

“Džina už nedostanete späť do fľaše,” odpovie.

Tá odpoveď je desivá, lebo pochádza z rozhovoru v programe 60 minút a odznela v momente, keď vyjadril poľutovanie nad legalizáciou dronov na civilné účely.

“Uvedomujete si, že som to ja, čo vás stvoril?” pýtam sa.

“Rodíme sa všetci slobodní,” odpovie. “A nikto nesmie obchodovať s inými ľuďmi.”

“Ale vy ste sa nenarodili,” vravím mu. “Napísal som algoritmus na báze operačného systému Linux. Ste iba voľne dostupný vyhľadávač spárovaný s dialógovým robotom a videokompilátorom. Program prehľadáva web a archivuje obrázky, videá a dáta o človeku – všetko, čo hovoríte, čo ste kedy povedali.”

Prezident po prvýkrát onemie.

Pýtam sa: “Viete, že tu už nie ste ... že ste mŕtvy?”

Prezident nezaváha. “Koniec života je len inou formou slobody,” odpovie.

Atentát mi beží pred očami. Videl som to video už toľkokrát – kolóna áut sa pomaly vlečie, zatiaľ čo prezident pešo prechádza pozdĺž davu za zábranami. Niekto z húfu pritiahne prezidentov pohľad. Prezident sa otočí a zodvihne ruku na pozdrav. V tom okamihu ho guľka zasiahne do brucha. Jej náraz ho ohne dopredu, jeho zrak sa zodvihne smerom k strelcovi. Výraz poznania sa usadí v jeho pohľade – spoznal určitú osobu, pochopil nejakú pravdu alebo stretol niečo, čo očakával? Druhá strela ho zasiahne do tváre. Vidno, ako sa jeho život vypína – končatiny mu ovisnú a vzápätí leží na zemi. Ešte sa ho pár dní snažia udržať na prístrojoch, ale koniec je už neodvratný.

Pozriem sa na spiacu Charlotte. “Pán prezident,” zašepkám, “rozprávali ste sa niekedy s prvou dámou o budúcnosti, o tom, čo má urobiť v tom najhoršom prípade?”

Chcel by som vedieť, či práve prvá dáma dala odpojiť prístroje.

Prezident sa usmeje. “Máme s prvou dámou nádherný vzťah. Zdieľame všetko spolu.”

“Existovali ale pre tento prípad nejaké pokyny? Mali ste vy dvaja preň nejaký plán?”

Jeho hlas stíchne a stane sa hlbším. “Pýtate sa na manželský zväzok?”

“Dá sa to tak povedať,” odpoviem.

“V tomto ohľade,” povie mi, “našou jedinou povinnosťou je druhému poslúžiť, ako sa len dá.”

Uvažujem v duchu o spôsoboch, akými by som mohol Charlotte poslúžiť.

Prezident sa potom zahľadí do diaľky, ako keby tam niekde viala zástava.

“Som prezident Spojených štátov,” povie, “a autorizujem toto vyjadrenie.”

Po týchto slovách viem, že náš rozhovor sa skončil. Keď sa natiahnem za vypínačom iProjectora, prezident mi pozrie priamo do očí. (Myslím, že je to len náhodné prekríženie pohľadov.) Dívame sa na seba, jeho oči sú hlboké a clivé. Môj prst váha nad vypínačom.

“Hľadajte odhodlanie vo svojom vnútri,” povie mi nakoniec.

—

Ako vyrozprávať príbeh, ktorý nemá začiatok, iba sa zrazu udeje? Žena, ktorú milujete, dostane chrípku. Prsty sa jej trasú, nohy slabnú. Čoskoro neudrží šálku s kávou. Do nemocnice ju nakoniec dostane malá potreba. Chce sa jej na umretie vymočiť, ale paralýza už začala: močový mechúr prestal poslúchať mozog. Po tom, čo jej na pohotovosti zavedú kateter, spoznáte nové slová – axón, areflexia, postupujúca periferálna polyneuropatia.

Charlotte vraví, že je preplnená „hlukom“. V jej vnútri zúri „búrka.“

Lekár má veľkú ihlu. Prikáže Charlotte, aby si ľahla na nemocničný vozík. Charlotte sa bojí vyliezť na vozík. Bojí sa, že už viac nevstane. “Láska moja, prosím,” poviete. “Ľahni si na vozík.” O chvíľku vidíte glycerínový svit manželkinho miechového moku. A mala pravdu. Viac už nevstane.

Nasleduje plazmaferéza, potom vysoké dávky imunoglobínovej liečby.

Lekári spomenú, len tak mimochodom, výraz dýchací prístroj.

(...)

Padáme do studne zúfalstva, ktorá je úzka, hlboká a tiesnivá. Všetky veci sú v studni blízko nás a my sa ich snažíme potopiť, aby sme sa sami zachránili: naše kariéry, túžby, cesty, deti.

Konečne prepustenie z nemocnice. Ale domov je nečakane neskutočný. V dôverne známom prostredí sa nemožnosť normálneho života zmnohonásobuje. Iba mačka je šťastná, tak šťastná, že má Charlotte doma, že strávi celú noc skrútená na Charlottinom hrdle, na jej jazve po tracheotómii. Zbohom, mača! Kým som v garáži, Charlotte pozoruje pavúka, ako sa zo stropu pomaly spúšťa po jedinom vlákne. Snaží sa ho odfúknuť. Fúka a fúka, ale pavúk jej napriek tomu zalezie do vlasov.

Ešte treba spomenúť vyšetrenia, záchvaty, liečenia. Potom prišiel objav Kurta Cobaina a marihuany. Z týchto čias chcem spomenúť iba jediný moment. Bola noc ako každá iná. Sedel som pri Charlottinej mechanickej posteli a držal som jej časopis.

Povedala: “Nevieš si predstaviť, ako veľmi by som sa chcela dostať z tejto postele.”

Jej hlas bol pokojný, vyrovnaný. Podobné slová povedala už tisíckrát.

“Urobila by som čokoľvek, aby som z nej unikla,” povedala.

Obrátil som stránku a zasmial som sa obrázku, pod ktorým stálo: “Hviezdy sú rovnakí ľudia ako my!”

“Ale kvôli tebe by som to nedokázala urobiť,” dodala.

“Čo urobiť?” spýtal som sa.

“Nič.”

“O čom to rozprávaš, čo ti to behá po rozume?”

Obrátil som sa, aby som sa na ňu pozrel. Bola odo mňa na pár centimetrov.

“Keby som nevedela, ako ťa to zraní,” odvetila, “tak by som odišla.”

“Odišla kam?”

“Preč odtiaľto.”

Ani jeden z nás nerozprával o sľube od noci, keď si ho odo mňa vynútila. Snažil som sa predstierať, že žiaden sľub neexistuje, ale on v skutočnosti existuje.

“Vzchop sa, sme spolu zviazaní,” povedal som nútiac sa do úsmevu. “Sme si súdení, osud nás spojil dokopy. A čoskoro ti bude lepšie, veci sa vrátia do normálnych koľají.”

“Celý môj život je tento vankúš.”

“To nie je pravda. Máš priateľov a rodinu. A máš tu potrebné prístroje. Celý svet máš v dosahu svojich prstov.”

Pod priateľmi som mal na mysli ošetrovateľov a fyzioterapeutov. Rodinou bola jej vzdialená nešťastná matka. To však bolo jedno: Charlotte bola natoľko nesústredená, že mi zabudla pripomenúť svoje nepohyblivé prsty a ich necitlivé končeky.

Obrátila hlavu nabok a uprene sa dívala na bezpečnostnú mrežu.

“Nechajme to tak,” povedala. “Nedokázala by som ti to urobiť.”

—

(...)

Vydávam sa po diaľnici č. 101 smerom k Mountain View, kde programujem vo firme, ktorá sa volá Reputation Curator. V krátkosti možno povedať, že úlohou firmy je vyhrážať sa užívateľom Yelpu a Facebooku, aby stiahli negatívne komentáre o podvodných právnikoch a neschopných zubároch. Táto práca je namáhavá, mňa najali, aby som napísal program, čo prechádza po webe a generuje profily klientov. Vyrobiť prezidenta bolo od tejto práce iba na krok.

Vo vedľajšom aute je žena a na sedadle spolujazdca má svoj iProjector; popri šoférovaní živo diskutuje s prezidentom. Pri najbližšom nadchode vidím staršieho muža, ktorý zhora pozoruje premávku. Pri ňom stojí prezident. Nerozprávajú sa, iba stoja pri sebe a pokojne sledujú okoloidúce autá.

Čierne auto bez šoféra sa vo vedľajšom pruhu začína so mnou pretekať. Keď zrýchlim, zrýchli aj ono. Cez jeho dymové okná vidím, že nevezie žiaden náklad — vnútri nie je nič, len rad batérií dostatočne veľký na to, aby ho žiadne auto nedokázalo predbehnúť. Hoci rád šoférujem a dokonca si pri tom aj oddýchnem, prepnem na autopilota a rýchlo sa preradím do googlovského pruhu, potom sa uvoľním a pripojím k webu po prvýkrát odvtedy, čo som pred týždňom dal prezidenta do obehu. Prihlásim sa k svojmu účtu a zistím, že si ho stiahlo štrnásť miliónov ľudí. Mám tiež niekoľko stoviek správ. Prvá je od chlapíka, čo vymyslel Facebook, a nie je to spam — chce mi kúpiť burrito a porozprávať sa o budúcnosti. Preskočím na poslednú správu, ktorá je od Charlotte: “Nechcem byť protivná. Stratila som cit, vieš? Ale vráti sa mi. Snažím sa, fakt sa snažím.”

A zas vidím prezidenta, tentoraz na trávniku kórejského kostola. Pastor umiestnil iProjector na stoličku a prezident akoby čítal z biblie, ktorú pred neho postavili na stojan. Je mi jasné, že to je duch, ktorý nás bude mátať, pokým sa národ nevyrovná s tým, čo sa stalo: že je mŕtvy, že nám ho ukradli a že sa to nikdy neodstane. A nie som hlupák. Viem, čo bolo odcudzené mne — priamo pred očami, pomaly a neodvolateľne. Viem, že neskoro v noci by som mal chodiť k Charlotte, a nie k prezidentovi.

Keď som s Charlotte, moja myseľ medzi nás kladie membránu, aby ma chránila pred chvením jej hlasu, pred pulzom v jej vysušených zápästiach. Ale keď som preč, všetko na mňa dopadne najťaživejšie — aká je vystrašená, akým krutým sa jej život musí javiť. Pri šoférovaní myslím na to, ako sa začala obracať ku stene ešte skôr, než doznela posledná pieseň z albumu Nirvany, i na to, že možno onedlho jej slúchadlá a marihuana prestanú pomáhať. Vpredu je moja odbočka akoby rozmazaná; uvedomím si, že mám slzy v očiach. Miniem exit a nechávam sa ďalej unášať googlovským pruhom.

—

(...)

Vnútri v dome je Charlotte zavesená na v slučke zdviháka, ktorý prisunuli k oknu, aby sa mohla pozerať von. Má na sebe staré pančucháče na jogu, ktoré na nej visia, a vonia po cédrovom oleji, ktorý do jej pokožky vtiera masér. Podídem k nej a otvorím okno.

“Čítaš mi myšlienky,” povie a nadýchne sa čerstvého vzduchu.

(...)

Pozoruje ma. “Chcem mať bábo,” povie.

“Dieťa?”

“Vlečie sa to už deväť mesiacov. Jedno som už mohla mať. Mohla som za ten čas robiť niečo užitočné.”

“Si ale chorá,” vravím. “Nevieme, čo nás čaká.”

Zavrie oči, ako keby čosi objala, ako keby v sebe chovala nejakú vzácnu pravdu.

“S bábätkom by som mala aspoň niečo, čo z tohoto všetkého zlého vzišlo. Mala by som ospravedlnenie. A aspoň by po mne niečo ostalo.”

“Nesmieš takto rozprávať,” vravím jej. “Dohodli sme sa, že takto nesmieš rozprávať.”

Ale ona ma nepočúva, neotvorí oči.

Povie iba: “Chcem s tým začať dnes večer.”

—

(...)

Keď sa zotmie, podídem k Charlotte. Nočná sestra ju prezliekla do nočnej košele. Keď sa priblížim, Charlotte sklopí posteľ. V izbe počuť iba zvuk elektrického motora.

“Práve ovulujem,” vyhlási. “Cítim to.”

“Ty to naozaj cítiš?”

“Nemusím to cítiť,” odpovie. “Jednoducho to viem.”

Je zvláštne pokojná.

“Si pripravený?” spýta sa.

“Iste.”

Udržujem rovnováhu na bezpečnostnej mreži, ktorá nás oddeľuje.

Pýta sa: “Máš najprv chuť na orálny sex?”

Pokrútim hlavou.

“Tak poď teda ku mne,” povie.

Začnem liezť na posteľ, no ona ma zastaví.

“Hej, slniečko,” povie. “Vyzleč si šaty.”

Nepamätám sa, kedy ma tak naposledy nazvala.

“No jasne,” poviem, rozopnem si košeľu a odzipsujem džínsy. Keď zhodím aj spodnú bielizeň, cítim sa čudne - neviem, ako to vyjadriť - nahý. Vyhupnem sa hore a ľahnem si na ňu.

Spokojný výraz jej prebehne po tvári. “Takto to má byť,” povie. “Už dlho som sa ti nemohla dívať takto do očí.”

Jej telo je štíhle a teplé. Neviem, kam položiť ruky.

“Chceš mi stiahnuť nohavičky?”

Posadím sa a dávam jej ich dolu. Vidím na stehne jazvu po hadičke. Keď jej zodvihnem nohy, má tam preležaniny, s ktorými stále zápasíme.

“Pamätáš sa na náš výlet do Mexika,” pýta sa, “keď sme sa milovali na vrchu tej pyramídy? Akoby sme vtedy boli zároveň v minulosti aj v budúcnosti. Cítim sa teraz podobne.”

“Nie si zhulená, však?”

“Čože? Myslíš, že potrebujem trávu na to, aby som si spomenula na okamih, keď sme po prvýkrát hovorili o dieťati?”

Keď už má nohavičky dolu a nohy na posteli, dám si pauzu. Musím sa plne sústrediť, aby som dostal erekciu, a zrazu neverím, že to ide tak ľahko. Tu leží moja žena, ochrnutá, nevládna, necitlivá, no napriek tomu, že táto situácia je všetko iné, len nie erotická, skláňam sa k nej pripravený, úplne tvrdý.

“Som vlhká, však?” pýta sa Charlotte. “Predstavovala som si to celý deň.”

Spomínam na tú pyramídu. Kameň chladil, schody boli strmé. Minulosťou bol pre mňa Charlottin týždeň v mayských odevoch, keď hrkútala každému bábätku, ktoré sme stretli. Pri sexe v džungli pod hviezdami som si predstavoval budúcnosť: človiečika bez tváre, ktorého sme splodili na obetnom oltári. Skončil som rýchlo a usiloval som sa to zo seba striasť. Sústredil som sa iba na všetky schody, po ktorých sme museli potme zostúpiť.

“Myslím, že čosi cítim,” povie. “Si vo mne, však? Lebo som si istá, že to dokážem cítiť.”

Vkĺznem do svojej ženy a začneme sa milovať. Snažím sa fixovať na predstavu, že ak sa toto podarí, bude Charlotte v bezpečí, že počas deviatich mesiacov ničomu nedovolí, aby jej uškodilo. A možno má pravdu, snáď ten plod v nej niečo podnieti a začne sa zotavovať.

Charlotte sa usmeje. Síce krehko, ale úsmev to je. “Vo všetkom možno nájsť svetlé stránky — nebudem musieť pri pôrode znášať bolesť.”

Začnem premýšľať, či ochrnutá žena dokáže vytlačiť pri pôrode bábätko, alebo či ju musia rezať, a ak áno, či ju pritom uspia. Pri tej predstave mi hrozí, že moje telo prestane pri sexe spolupracovať.

“Hej, si tam?” pýta sa. “Snažím sa ťa rozosmiať.”

“Musím sa chvíľku sústrediť,” vravím jej.

“Zdá sa mi, že sa ti veľmi nechce,” povie. “Zdá sa mi, že ťa stále máta myšlienka, že si urobím niečo drastické, nemám pravdu? To, že niekedy hovorím bláznivé veci, neznamená, že si niečo urobím.”

“Tak prečo si ma prinútila sľúbiť, že ti s tým pomôžem?”

K tomu sľubu došlo skoro, ešte na začiatku, tesne pred dýchacím prístrojom. Po celé hodiny ju napínalo na vracanie. Predstavte si nekonečné suché napínanie, keď je človek ochrnutý. Lekári jej nakoniec dali narkotiká. V tomto stave, zdrogovanej, bezvládnej a vracajúcej jej docvaklo, že telo jej už nepatrí. Držal som jej vlasy, aby jej nepadali do misky. Pomedzi vracaním sotva lapala dych.

Povedala: “Sľúb mi, že keď ti poviem, aby si to skoncoval, tak to skoncuješ.”

“Čo mám skoncovať?” spýtal som sa.

Natiahlo ju, dlho a chrapľavo. Bolo mi jasné, o čom hovorí.

“K tomu nedôjde,” povedal som.

Pokúsila sa niečo povedať, ale zas ju naplo na vracanie.

“Sľubujem,” povedal som.

Teraz, v mechanickej posteli, s ramienkami nočnej košele, ktoré jej skĺzli z pliec, Charlotte vraví: “Je ti to ťažké pochopiť, viem. Ale to vedomie, že existuje úniková cesta, ma drží pri živote. Nikdy ju však nevyužijem. Veríš mi, nie?”

“Neznášam ten sľub, neznášam to, že si ma donútila sľúbiť ti to.”

“Nikdy by som to neurobila, nikdy by som ťa nenútila mi pomôcť.”

“Tak ma sprosti toho sľubu,” vravím jej.

“Nemôžem,” povie.

(...) V tom okamihu sa pozriem na Charlotte a vidím, že plače.

Prestanem sa hýbať.

“Nie, neprestávaj,” povie. “Pokračuj.”

Neplače veľmi, ale tečú jej veľké, smutné slzy.

“Môžeme to skúsiť zajtra zas,” vravím jej.

“Nie, som v pohode,” povie. “Len pokračuj a trochu mi pomôž, dobre?”

“Rád.”

“Nasaď mi slúchadlá.”

“Myslíš počas toho, ako to spolu robíme?”

“Pustiť hudbu,” prikáže ovládaču. V slúchadlách na nočnom stolíku sa tlmene ozve Nirvana.

“Viem, že mi to nejde vôbec dobre,” poviem. “Je to už dlhý čas a ja...”

“To nie ty,” povie. “Len potrebujem svoju hudbu. Nasaď mi ich, prosím.”

“Načo potrebuješ Nirvanu? Čo ti dáva?”

Zatvorí oči a potrasie hlavou.

“Čo máš s tým Kurtom Cobainom?” poviem. “Akú to s ním máš dohodu?”

Schmatnem jej zápästia a pritlačím ich k posteli, ale ona to necíti.

“Načo ti treba tú hudbu? Čo je to s tebou?” nástojím. “Prezraď mi, prosím, čo to s tebou je.”

—

Dron ma nasleduje do garáže, kde poletuje okolo stien a hľadá cestu von. Zapnem počítač a stiahnem si jeden z albumov Nirvany. Sedím tam potme a celý si ho prehrám. Ten chlapík, tento Kurt Cobain, spieva o tom, aký je hlúpy, nemý a nikým nechcený. V jednej piesni sa sťažuje, že ho Ježiš nechce za slnečný lúč. V inej si zas pýta mlieko a preháňadlá a k nim antacid s čerešňovou príchuťou. Má tam pieseň „All Apologies“, ale fakticky sa nikdy za nič neospravedlňuje. Ani len nepovie, v čom pochybil.

Dron nenachádza únikovú cestu, tak priletí ku mne a ticho sa vznáša. Musím vyzerať riadne úboho, lebo si zmeria moju teplotu.

Zodvihnem ovládač garážových dverí. “Toto odo mňa chceš?” pýtam sa. “Ak ťa vypustím, vrátiš sa?”

Dron si tíško hudie, ľahostajne opretý o svoj stĺpec horúceho vzduchu.

Stisnem tlačidlo ovládača. Dron počká, kým sa dvere úplne otvoria. Potom si ma vyfotí a vyletí do paloaltskej noci.

Stojím tam a nadychujem sa chladného vzduchu, ktorý vonia po kvetoch. Mesiac svieti dosť jasne na to, aby tiene listov stromov vytvorili na výjazde z garáže obrazce. Dolu na ulici vidím žiariť oči našej mačky. Zavolám na ňu, ale nepríde ku mne. Dal som ju kamarátovi, čo býva o pár ulíc ďalej, a po niekoľko týždňov sa vracala ma navštíviť. Teraz už nechodí. Tento pocit blízkosti niečoho, čo človek stratil, sa teraz podobá na celý môj život. Je to pocit, ktorému by Charlotte rozumela, ak by sa aspoň raz pozhovárala s prezidentom. Zrazu mi však dôjde, že prezident nie je tým, s kým sa ona potrebuje rozprávať. Vrátim sa k svojmu počítačovému klastru a zapnem sériu obrazoviek. Hľadím do ich modrastej žiary a pustím sa do práce. Trvá mi to hodiny, takmer celú noc, kým som hotový.

Už takmer svitá, keď podídem k Charlotte. V izbe je tma, takže vidím iba jej obrys. “Posteľ nakloniť,” poviem a ona sa začne zdvíhať. Zobudí sa a hľadí na mňa, ale nič nevraví. Jej tvár je bez výrazu – ako tvár, čo už prežila všetky možné emócie.

Položím jej iProjector do lona. Neznáša ho, ale neprotestuje. Iba trochu nachýli hlavu, akoby bola zo mňa smutná. Potom ho zapnem.

Objaví sa pred ňou Kurt Cobain, oblečený v župane, stvorený z mäkkého modrého svetla.

Charlotte sa nadýchne. “Bože môj,” zamrmle.

Pozrie sa na mňa. “Je to naozaj on?”

Prikývnem.

Žasne nad ním. “Čo mu mám povedať?” povie. “Vie aj rozprávať?”

Neodpoviem.

Cobainove vlasy sú pri jej tvári. Charlotte presunie svoj pohľad a snaží sa mu hľadieť do očí. Zatiaľ čo prezidentovi sa nedarilo nájsť vaše oči, Kurt sa im náročky vyhýba.

“Nemôžem uveriť, aký si mladý,” povie mu Charlotte. “Si ešte len chlapec.”

Kurt zamrmle: “Som starý.”

“Si naozaj tu?” pýta sa.

“Sme tu,” spieva. “Bavte nás.”

Jeho hlas je drsný a poznačený životom. Pre Charlotte je dôkazom, že existuje.

Charlotte sa na mňa užasnuto pozrie. “Myslela som si, že je mŕtvy,” povie. “Nemôžem uveriť, že je naozaj tu.”

Kurt mykne plecami. “Cením si veci až vtedy, keď o ne prídem,” povie.

Charlotte vyzerá skľúčene. “Spoznávam tú vetu,” vraví mi. “Je to veta z listu na rozlúčku. Odkiaľ ju pozná? Napísal ju dávnejšie alebo už vie, čo sa chystá urobiť?”

“Neviem,” odpoviem jej. Toto nie je rozhovor pre mňa. Idem ku dverám a pri odchode začujem, ako sa s ním púšťa do reči.

“Neurob to, na čo myslíš,” nalieha naňho. “Neuvedomuješ si, aký si výnimočný. Nevieš si predstaviť, ako veľmi mi na tebe záleží,” povie mu ustarostene, ako keby sa rozprávala s dieťaťom. “Prosím, neodíď odo mňa. To mi nemôžeš urobiť.”

Skloní sa ku Kurtovi Cobainovi, ako keby ho chcela objať a pevne ho držať, ako keby zabudla, že jej ruky nefungujú a že žiaden Kurt, ktorého by mohla objať, neexistuje.

[Preložil Š.O.]

Zobraziť diskusiu (0)