Doktor Jannis začína písať dejiny a je nespokojný

Doktor Jannis prežil celkom pokojný deň, počas ktorého mu nijaký pacient nezomrel, ani sa nikomu nepohoršilo. Prekvapujúco ľahko pomohol priviesť na svet teliatko, rozrezal hnisavý vred, vytrhol stoličku, jednej dáme ľahších mravov pichol salvarsan, urobil nepríjemný, ale fantasticky úspešný klystír a pomocou lekárskeho triku vykonal zázrak.

V duchu sa zasmial, pretože chýr o tomto zázraku sa už nepochybne šíri ako skutok hoden svätého Gerasima. Zavolali ho k starému Stamatisovi, ktorého vraj bolelo ucho, a keď pozrel do jeho vonkajšieho zvukovodu, videl, že je zatuchnutejší a väčšmi obrastený lišajníkmi a stalagmitmi ako Drogaratská jaskyňa. Pomocou kúska vaty namočenej do alkoholu a namotanej na konci dlhej zápalky sa pustil oškrabovať lišajník. Vedel, že starý Stamatis bol od detstva na to ucho hluchý a že ho ustavične bolelo, no napriek tomu ho prekvapilo, keď hlboko v tom chlpatom zákutí zápalka narazila na niečo tvrdé a nepoddajné, prítomnosť čoho sa nedala vysvetliť ani fyziologickými, ani anatomickými príčinami. Doktor odviedol starca k oknu, roztvoril okenice dokorán, načo výbuch poludňajšej horúčavy a svetla okamžite zaplavil izbu oslepujúcou žiarou, akoby si nejaký neodbytný a prehnanežiariaci anjel omylom vybral toto miesto na zjavenie. Žena starého Stamatisa sa pohoršovala, veď v takú hodinu púšťajú do domu toľko svetla len neporiadne gazdiné. Bola presvedčená, že to rozvírilo prach, a jasne videla, ako sa odvšadiaľ dvíhajú jeho zrnká.

Doktor Jannis naklonil starcovi hlavu a hľadel mu do ucha. Dlhou zápalkou odhrnul tvrdý sivý porast ozdobený odlúpnutými šupinkami. Vnútri bolo voľačo okrúhle. Zoškrabol z povrchu rozkladajúcu sa tvrdú hnedú vrstvu maziva a uvidel hrášok. Určite to bol hrášok, lebo bol svetlozelený a povrch mal trochu zošúverený. O tom nemohlo byť pochýb. „Nestrčil si si niekedy niečo do ucha?“ spytoval sa lekár.

„Iba prst,“ odvetil Stamatis.

„Ako dlho si na to ucho hluchý?“

„Od nepamäti.“

Doktor Jannis si v duchu vybavil absurdný obraz. Videl Stamatisa ako zhrbené batoľa s rovnako drsnou tvárou a rovnako nadmerne zarastenými ušami, ako má teraz, ako dočahuje na kuchynský stôl a z drevenej misky si berie sušený hrach. Strčil si ho do úst, ale keď zistil, že je pritvrdý na jedenie, napchal si ho do ucha. Lekár sa zasmial: „Ty si musel byť veľmi neposlušné decko.“

„Bol to čert.“

„Ticho buď, baba, vtedy si ma nepoznala.“

„Povedala mi to tvoja matka, Boh jej daj večné odpočinutie,“ odpovedala starena, zošpúlila pery a prekrížila si ruky, „a potvrdili to aj tvoje sestry.“

Doktor Jannis sa zamyslel. Hrášok bol nepochybne stvrdnutý a nepoddajný a zaviazol tam tak napevno, že sa nedal vypáčiť. „Máte háčik na ryby, asi taký ako na pramicu, s dlhým drôtikom? A malé kladivko?“

Manželia pozreli na seba a obaja si pomysleli, že ich doktor sa asi zbláznil. „Čo to má spoločné s mojím boľavým uchom?“ podozrievavo sa spýtal Stamatis.

„Máš exorbitantné auditívne impedimentum,“ odvetil doktor, lebo vždy bol presvedčený, že treba zachovávať určitú lekársku tajomnosť, a veľmi dobre si uvedomoval, že za „hrášok v uchu“ by pravdepodobne nezískal nijakú slávu. „Môžem to odstrániť pomocou háčika a kladivka, je to ideálna metóda na odstránenie un embarras de petit pois.“ Vyslovil tie francúzske slová s afektovaným parížskym prízvukom, hoci ich iróniu chápal iba on.

Poslušne mu priniesli háčik a kladivko a lekár opatrne vyrovnal háčik na kamennej dlažbe. Potom starcovi kázal, aby si položil hlavu do svetla na podokenicu. Stamatis si ta ľahol, pričom prevracal očami, stará pani si zakryla oči dlaňami a hľadela na to len pomedzi prsty. „Ponáhľaj sa, doktor,“ zvolal Stamatis, „podokenica je horúca ako peklo.“

Lekár opatrne vsunul narovnaný háčik do chlpatého zvukovodu a zdvihol kladivko, ale chrapľavý vreskot pripomínajúci vranu ho vyrušil. Starena si zmätene a zdesene žmolila ruky a kvílila: „Oj, oj, oj, vrazíte mu háčik do mozgu. Kriste, zľutuje sa, Panenka Mária a všetci svätí nech nás ochraňujú.“

Na ten výkrik sa doktor zháčil. Pomyslel si, že ak je hrášok veľmi tvrdý, drôt by doň pravdepodobne nevnikol, iba by ho vtlačil ešte hlbšie. Dokonca by mohol prasknúť bubienok. Vystrel sa a ukazovákom si zamyslene vykrúcal biele fúzy. „Zmena plánu,“ oznámil. „Po dlhšej úvahe som sa rozhodol, že by bolo lepšie naliať do ucha vodu a zmäkčiť tú supererogatórnu oklúziu. Kyria, musíte sa postarať, aby mal v uchu stále teplú vodu, až kým sa večer nevrátim. Nedovoľte pacientovi hýbať sa, nech leží naboku s uchom plným vody. Rozumeli ste?“

Doktor Jannis sa vrátil o šiestej a zmäknutý hrášok úspešne napichol aj bez pomoci kladivka. Šikovne ho vytiahol a ukázal manželom, aby si ho mohli obzrieť. Pretože bol pokrytý hrubou vrstvou tmavého maziva a odporne páchol, ani jeden z nich v ňom nespoznal strukovinu. „Je to veľmi papilionaceózne, však?“ poznamenal doktor.

Starena prikývla, akoby rozumela, hoci vôbec netušila, čo to je, ale hľadela naňho užasnuto. Stamatis si zboku plesol po hlave a zvolal: „Je tu chladno. Panebože, aký hluk. Všetci sú hluční. Ešte aj môj vlastný hlas je prenikavý.“

„Tvoja hluchota je vyliečená,“ oznámil doktor Jannis. „Myslím, že to bola veľmi úspešná operácia.“

„Operovali ma,“ samoľúbo vyhlásil Stamatis. „Som jediný človek, o ktorom viem, že ho operovali. A teraz počujem. Je to zázrak, tak veru. Mám pocit, akoby som mal hlavu prázdnu, priam dutú. Celú hlavu akoby mi zaplnila pramenitá voda, chladná a čistá.“

„Tak je prázdna, alebo plná?“ spytovala sa jeho žena. „Hovor rozumne, keď už bol doktor taký láskavý a vyliečil ťa.“

Chytila Jannisovi ruku a pobozkala mu ju a on o chvíľu kráčal domov s tučným kuraťom pod každou pazuchou, vo vreckách saka mal zastrčené lesklé tmavé baklažány a ten starobylý hrášok si zamotal do vreckovky, aby ho uložil do svojho súkromného lekárskeho múzea.

Pokiaľ išlo o platenie, bol to dobrý deň. Okrem tohto si zarobil dva pekné veľké raky, plný hrniec sleďov, bazalku a ponuku na pohlavný styk (ten mal byť uskutočnený, ako by sa mu to hodilo). Rozhodol sa, že túto ponuku neprijme, ani keby salvarsan bol účinný. Zostával mu ešte celý večer na písanie dejín Kefallénie, ak len Pelagia nezabudla kúpiť petrolej do lámp.

Ukázalo sa, že písať Nové dejiny Kefallénie nie je také jednoduché. Nemohol písať neosobne a bez zaujatia. Dosiahnuť objektívnosť bude asi nemožné a mal pocit, že na tie nevydarené začiatky minul viac papiera, ako sa zvyčajne spotrebuje na ostrove za celý rok. Hlas, ktorý bolo počuť v jeho opisoch, nepochybne patril jemu, nikdy neznel historicky. Chýbala im majestátnosť a nestrannosť. Neboli olympské.

Louis de Berniéres

Mandolína kapitána Corelliho

Slovart 2017, edícia MM

preklad: Oľga Kralovičová

Ozzyho recenziu si môžete prečítať TU

Zobraziť diskusiu (0)