Nedávno uplynulo štyristo rokov od smrti Williama Shakespeara. Británia i celý svet si ho pripomínajú radom veľkolepých akcií. Plejáda najslávnejších shakespearovských hercov, ako boli John Gielgud (1904–2000), Laurence Olivier (1907–1989) alebo Ralph Richardson (1902–1983), založila strhujúcimi výkonmi tradíciu, na ktorú sa snažia nadviazať súčasní britskí divadelní a filmoví herci. Pokiaľ sa vám nepošťastilo zažiť herecký koncert Benedicta Cumberbatcha v úlohe Hamleta v londýnskom Národnom divadle, ktorého záznam uvádzali viaceré slovenské kiná na prelome rokov 2015 a 2016, web denníka Guardian v projekte Shakespearove sóla (Shakespeare Solos) umožnuje zoznámiť sa s najznámejšími pasážami z dramatikových tragédií i komédií v podaní výborných hercov. Damian Lewis, známy napr. zo seriálov Bratstvo neohrozených, Sága rodu Forsythovcov alebo Homeland, tu prednáša Antoniovu reč nad Caesarovým hrobom z tragédie Julius Caesar; Sacha Dhawan (hral v seriáli Pán Selfridge, ktorý vysielala aj RTVS) medituje o panenstve v úryvku z komédie Koniec všetko napraví; Eileen Atkinsová sa na okamih stáva Emíliou z Othella; Adrian Lester rozmýšľa nad bytím a nebytím v najslávnejšom monológu z tragédie Hamlet; atď. Nenechajte si tieto miniatúrne, dvoj-trojminútové herecké pochúťky ujsť.

Pred vyše 55 rokmi, v januári 1961, sa John Fitzgerald Kennedy ujal funkcie amerického prezidenta. Článok na webe Guardianu sa pohráva s možnosťou, že na jeho mieste mohla byť za priaznivejších okolností žena. JFK mal totiž mimoriadne talentovanú, o tri roky mladšiu sestru Kathleen, ktorú volali Kick. Článok je recenziou biografie Kick: The True Story of Kick Kennedy, JFK’s Forgotten Sister and the Heir to Chatsworth (Kick: Pravdivý príbeh Kick Kennedyovej, zabudnutej sestry JFK a dedičky Chatsworthu, vyd. William Collins, vyšlo 19. mája) od Pauly Byrneovej.

Autorka približuje život „zabudnutej“ sestry 35. prezidenta USA a zároveň porovnáva možnosti, aké v tom čase mali muži a ženy pre politickú kariéru. Pre mnohých boli JFK a Kick takmer dvojníci, JFK „vyzeral ako jej dvojča, tá istá hriva vlasov, tie isté modré oči, prirodzene atraktívny, ambiciózny a vrelý“. Kick sa zaujímala o politiku a seriózne premýšľala o politickej dráhe. Jej šance však boli v porovnaní s „Kennedy boys“ obmedzené. Synovia mali byť dobyvatelia sveta, dcéry boli predurčené mužom za ornament. Kým JFK vyštudoval na prestížnom Harvarde, Kick len na obyčajnej vyššej škole na Manhattane. Keď sa jej otec stal veľvyslancom v Británii, vytvorila si v Londýne okruh priateľov a za jedného z nich, Williama Cavendisha, markíza z Hartingtonu, sa v máji 1944 vydala.

Zvyšok Kickinho príbehu zapadá do scenára osudového „kennedyovského prekliatia“, série nešťastí, ktoré rodinu postihli: štyri mesiace po svadbe jej manžel padol na bojisku II. svetovej vojny; ona sama zahynula v roku 1948 spolu so svojím novým snúbencom, grófom Petrom FitzWilliamom, pri havárii súkromného lietadla neďaleko Nice.

Príležitosť stať sa prvou americkou prezidentkou teda Kick nebola súdená. Snáď sa to v tomto roku podarí Hillary Clintonovej.

Viete si predstaviť Leva Nikolajeviča Tolstého, ruského šľachtica, autora veľkolepého románu Vojna a mier, ako sa na svojom panstve v Jasnej Poľane naháňa s raketou za tenisovou loptičkou? Akokoľvek absurdná sa môže javiť takáto predstava, je doložená niekoľkými dobovými fotografiami, ktorých autorkou bola pravdepodobne Tolstého manželka Sofia. Odpoveď na otázku, ako sa slávny autor mohol v pokročilom veku dostať k tenisu, sa z čriepkov usiluje poskladať Gerald Marzorati vo vtipnom článku v časopise New Yorker zo 16. mája. Okolo štyridsiatky pripadali spisovateľovi tenis a podobné zábavky detinské. Jeho postoj vyjadruje postava z románu Anna Kareninová: „Po obede sedela spoločnosť na terase. Potom sa hrali lawn-tennis. (...) No pri hre nebolo Darii Alexandrovne bohvieako veselo. Nevidelo sa jej flirtovanie Veslovského a Anny, s ktorým ani tu neprestali, ani strojenosť dospelých, čo sa hrali detskú hru sami, bez detí.“ (Anna Kareninová II., vyd. Petit Press, 2005, prel. Naďa Szabová). Vo vyššom veku však, ako dokumentuje Tolstého priateľ a prekladateľ Aylmer Maude, celkom modernej hre prepadol: „Bol pomerne krátkozraký; avšak rýchlosť jeho pohybov bola pozoruhodná a prekvapovalo ma, že vyhral v našich zápasoch viacero setov, hoci ja som tenis hrával dosť často a hral som pomerne dobre.“

Ak vaším obrazom Tolstého ako starosvetského patriarchu dostatočne neotriasla predstava, ako lobuje alebo smečuje na trávniku v Jasnej Poľane, tak si ho skúste predstaviť, ako krúži okolo svojho panstva na bicykli. Ani toto však nie je výmysel, dozvedáme sa z článku. Po smrti svojho sedemročného syna sa spisovateľ utápal v žiali. Moskovský spolok milovníkov velocipédov mu vtedy daroval bicykel a on sa začal učiť jazdiť na ňom po cestičkách záhrad svojho panstva. Zapáčilo sa mu to a bicyklovanie (spolu s tenisom) sa stali súčasťou jeho programu: na jazdu sa vydával denne po naplnení ranných povinností.

Autorovi článku o Tolstom a tenise Geraldovi Marzoratimu vyšla 17. mája kniha Late to the Ball (voľne: Za loptičkou v pokročilom veku, vyd. Scribner), kde opisuje svoj pokus stať sa v šesťdesiatke tenistom, no nie ledajakým, ale aktívne súťažiacim na turnajoch.

Ostaňme ešte chvíľku pri tenise. Vydavateľstvo Library of America vypustilo 12. mája na trh knihu s názvom String Theory (Teória strún). Ak by ju zazrel v kníhkupectve fyzik, mohol by si myslieť, že sa jedná o monografiu o nádejnej fyzikálnej „teórii všetkého“. Nie je však o fyzike, struny v jej názve sú z výpletu tenisovej rakety. Autorom je skvelý, žiaľ dnes už z vlastného rozhodnutia nežijúci spisovateľ David Foster Wallace (1962–2008) a je to súbor jeho esejí o tenise. DFW bol označovaný aj ako „najlepšia myseľ svojej generácie“, denník New York Times ho navyše kedysi nazval najlepším spisovateľom píšucim o tenise. Mal k tomu dobré predpoklady, v mladosti sa tenisu aktívne venoval a bol, vlastnými slovami, „takmer skvelý juniorský tenista“.

Nepochybne najznámejšou esejou v tomto súbore je článok o Rogerovi Federerovi, ktorý vyšiel v roku 2006 v športovej prílohe denníka New York Times pod názvom Federer as Religious Experience (Federer ako náboženský zážitok) a v ktorom sa vyznal z obdivu k tomuto geniálnemu hráčovi a doslova mu tak postavil „literárny pomník“.

[V slovenčine vyšiel prepis Wallaceovho prejavu pri promóciách na Kenyonovej univerzite Toto je voda (vyd. Inaque, 2013, preložila Mária Modrovich). Na vydanie jeho vrcholného románu Infinite Jest (Nekonečný žart) v slovenčine alebo v češtine zatiaľ márne čakáme.]

Vyše štyristo amerických spisovateľov podpísalo výzvu proti kandidatúre Donalda Trumpa za prezidenta USA:

Otvorený list americkému národu

„Pretože sme si – ako spisovatelia – vedomí, že reč môže byť mnohorakými spôsobmi zneužitá v mene moci;

Pretože veríme, že demokracia hodná svojho mena sa zakladá na názorovej pluralite, víta principiálny nesúhlas a dosahuje konsenzus v racionálnej diskusii;

Pretože americké dejiny, napriek obdobiam národnostnej a náboženskej neznášanlivosti, boli od samého počiatku úžasným experimentom s cieľom zblížiť ľudí rozličného pôvodu, a nie obracať ich proti sebe;

Pretože dejiny diktatúry sú dejinami manipulácie a rozdeľovania, demagógie a lží;

Pretože hľadanie spravodlivosti je založené na úcte k pravde;

Pretože sme presvedčení, že vedomosti, skúsenosti, flexibilita a historické povedomie sú nevyhnutnými vlastnosťami najvyššieho predstaviteľa krajiny;

Pretože ani majetok, ani status celebrity nie sú dostatočnou kvalifikáciou človeka, ktorý sa má vyjadrovať v mene Spojených štátov, viesť armádu krajiny, udržiavať vzťahy s jej spojencami alebo zastupovať jej národ;

Pretože vzostup politického kandidáta, ktorý sa zámerne prihovára najnižším a najnásilnejším častiam spoločnosti, podnecuje agresivitu svojich stúpencov, snaží sa zakríknuť svojich protivníkov, zastrašuje tých, čo s ním nesúhlasia, ponižuje ženy a očierňuje menšiny, si od každého z nás vyžaduje okamžitú a energickú reakciu;

Pre všetky tieto dôvody my, podpísaní, považujeme za vec svojho svedomia postaviť sa jednoznačne proti kandidatúre Donalda J. Trumpa za prezidenta Spojených štátov amerických.“

Medzi signatármi otvoreného listu je mnoho známych a zvučných mien americkej literatúry: Stephen King, Nicole Kraussová, Junot Díaz, Amy Tan, Dave Eggers, Lydia Davisová, Michael Chabon, Karen E. Benderová, Colm Tóibín, Lauren Groffová a ďalší.

Anglický text je dostupný na stránke http://lithub.com/an-open-letter-to-the-american-people/, o petícii informujú viaceré médiá, napr. New York Times alebo Huffington Post. Na stránke, kde je možné petíciu podporiť (http://www.ipetitions.com/petition/WritersOnTrump), pribudlo v priebehu jedného dňa takmer 6500 podpisov.

Na záver ešte zopár zaujímavých čísel. Priniesol ich článok časopisu Economist z 21. mája o knihe, ktorá získala medzinárodnú Man Bookerovu cenu. Ukazujú, že sa zvyšuje záujem Britov o preklady cudzojazyčnej literatúry. Za ostatných 15 rokov narástol predaj prekladovej krásnej literatúry takmer na dvojnásobok, z 1,3 milióna kópií v roku 2001 na 2,5 milióna v roku 2015, pričom celkový objem predaja v tom istom období mierne klesol, z 51,6 na 49,7 milióna. Priemerný počet predaných výtlačkov titulov, ktoré boli napísané v anglickom jazyku, bol 1153 v roku 2001, pri prekladových tituloch dosiahol iba necelú polovicu, 482 kópií. V roku 2015 sa pomer obrátil: predalo sa v priemere po 263 kópií z titulov napísaných v angličtine oproti 513 výtlačkom prekladov. Bolo by veľmi zaujímavé zistiť analogické čísla aj o literatúre napísanej v slovenčine resp. preloženej do slovenčiny.

Štefan Olejník

(Spracované na základe materiálov z webov novín/časopisov/magazínov The Economist, The Guardian, The New Yorker a The Millions.)

Zobraziť diskusiu (0)