Práve v tom počína sila výpovede Christiany Felscherinowovej (1962) maloletej narkomanky, zlodejky a prostitútky.

Jedno obvinenie horšie ako druhé a človeku príde až zle, keď si uvedomí, že Christiana je v čase, keď rozpráva svoj príbeh len 14 ročná školáčka a dieťa rozvedených rodičov. Aj tento príbeh opäť raz odkazuje na starú pravdu, že drogy sa do života neprikradnú len tak. Väčšinou sú výsledkom traumy, ktorú človek nedokázal spracovať a útechu našiel v práškoch alebo - ako to volá Christiane a jej feťácki priatelia - v „háčku“. Čitateľ sprevádza Christiane krok za krokom po jej narkomanskom chodníčku prakticky od jej narodenia cez jej prvé detské spomienky, cez Groppiusstadt, rozvod rodičov, až po jej prvý večer v dome Stredu, či vo vychýrenej diskotéke „Sound“ a prvý kontakt s alkoholom a drogami. Drogy sú pre ňu zaujímavé len z jedného dôvodu - dostať sa do tej správnej „cool“ partie. Mať priateľov a nebyť viac tým čudným dievčaťom, ktoré sa nemá v škole s kým baviť. I keď to zo začiatku vyzerá bezútešne, Christiane sa podarí „zapadnúť“ a svoju novú partiu si až prehnane idealizuje. V jej detskej naivnej mysli sú pre ňu ľudia, závislí od heroínu, hrdinovia, presne ako spieva Christianin idol David Bowie v jednej z jeho notoricky známych pesničiek z konca sedemdesiatych rokov: „... we can be heros just for one day“. Heroín je pre ňu druhom antidepresíva, jeho užívanie si ospravedlňuje tým, že sa cíti mizerne a potrebuje si zdvihnúť náladu. Na chvíľu zabudnúť na svet okolo. Vypnúť. Zo začiatku to funguje perfektne. A keď to prestane fungovať, je už väčšinou príliš neskoro, aby sa človek vrátil späť. Za relatívne krátky čas svojej závislosti si Christiane prešla takmer všetkým. Od klamania, kradnutia a podvádzania až po prostitúciu. Drogy urobili hrubú čiaru za jej detskou nevinnosťou a pretlačili ju rovno do dospelosti. Na konci celej výpovede nie jej závislosťou zlomené len jej telo, ale hlavne jej detská duša. Kniha však neukazuje len život drogovo závislého dievčaťa. Christiane rozpráva príbehy svojich priateľov, z ktorých mnohí zomreli na predávkovanie alebo spáchali samovraždu, pretože už viac nezniesli, čo z nich po heroíne zostalo. Ak si aj „herák“ začal sám odvykať, často nemal kam ísť. Väčšina Christianiných priateľov sa „háčka“ nedokázala vzdať, bolo len otázkou pár dní kedy do toho po odvykačke znovu spadnú. Nebol dostatok miest a ľudí, aby človeku dokázali pomôcť vrátiť sa späť do života bez závislosti.

Zbaviť sa drog bolo a zrejme aj je jednou z najťažších vecí, ktoré muselo vtedy dievča dnes už päťdesiatnička Christiane Felscherinowová urobiť. Jej výpoveď si okamžite získala pozornosť nielen v západnom Nemecku, podarilo sa jej dokonca „preliezť“ berlínsky múr a vyšla aj v niektorých krajinách východného bloku (okrem iných aj v češtine v roku 1987) ako odstrašujúci príklad. Po vydaní tejto knihy sa pre Christiane začalo turbulentné obdobie. Kniha jej otvorila dvere do sveta šoubiznisu a kariéru sa snažila rozbehnúť tak vo filme ako aj v hudbe. Spolu so svojím vtedajším partnerom Alexandrom Hackem založili duo Sentimentale Jugend. Účinkovala aj v niekoľkých filmoch ako napríklad Neonstadt a Decoder. Christiane je dnes matkou 20- ročného syna Jana- Niklasa, ktorého jej však v roku 2008 nemecké úrady zobrali do vlastnej starostlivosti po zistení, že má opäť problémy z drogami. V roku 2010 získala svojho syna späť. V roku 2013 vyšla jej druhá autobiografická kniha Christiane F. Mein zweites Leben (Christiane F. Môj druhý život, Deutscher Levante Verlag), ktorá je taktiež súborom rozhovorov Christiany s Sonjou Vukovic. Táto kniha mapuje jej život od momentu, kedy si získala pozornosť jej prvá kniha po súčasnosť. Drogy pre Christiane zostali začarovaným kruhom, z ktorého sa ani po toľkých rokoch nedokázala úplne dostať.

My deti zo stanice Zoo vyšla prvý krát v roku 1978 vďaka reportérom Kai Hermannovi a Horst Rieckovi. Vznikla ako súbor reportáži nahratých na magnetofónových páskach a neskôr jej časti začali vychádzať pravidelne v západonemeckom Stern-e. Kniha si okamžite našla svoje publikum hlavne preto, že bola jednou z prvých úprimných výpovedí o drogovej závislosti v západnom Berlíne a prelomila tak mlčanie o rapídne stúpajúcej konzumácií ťažkých drog nemeckou mládežou. Kniha vychádza tento rok vďaka prekladateľke Paulíne Šedíkovej - Čuhovej prvý krát v slovenčine. Vďaka jazyku a štýlu, ktorý si Šedíková - Čuhová pri prekladaní zvolila, je možné, minimálne čitateľsky, znovu zažiť narkomanské kruhy, no teraz trochu inak, než to sprostredkoval čitateľovi český preklad a ak je to možné, tak ich aj pochopiť.

Zobraziť diskusiu (0)