Ted Chiang : Peklo je neprítomnosť Boha

Toto je príbeh o mužovi menom Neil Fisk a o tom, ako našiel Boha. Kľúčovou udalosťou Neilovho života bola príhoda strašná a všedná zároveň: smrť jeho ženy Sáry. Neila po jej smrti zožieral smútok, ktorý bol mučivý nielen svojím rozsahom, ale aj preto, že oživil a umocnil trápenia jeho dovtedajšieho života. Sárina smrť ho nútila prehodnotiť jeho vzťah k Bohu a on sa takto vydal na cestu, ktorá ho navždy zmenila.

Neil sa narodil s telesnou chybou: ľavú stehennú kosť mal otočenú von a o niekoľko centimetrov kratšiu ako pravú. Lekársky termín pre túto chybu bol proximálna fokálna femorálna deficiencia. Väčšina ľudí sa domnievala, že za ňu môže Boh, ale Neilova matka nemala počas tehotenstva nijaké zjavenia. Skutočnou príčinou chyby bol nesprávny vývoj ľavej končatiny v šiestom týždni tehotenstva, nič iné. Z pohľadu Neilovej matky bol dokonca na vine jeho neprítomný otec, ktorý si mohol dovoliť zo svojho platu zaplatiť operáciu. Tento názor však nikdy nahlas nevyslovila.

V detstve Neil občas rozmýšľal, či je jeho krivá noha Božím trestom, ale väčšinou zo svojho nešťastia obviňoval spolužiakov. Chápal, že ich nonšalantná krutosť, inštinktívna schopnosť odhaliť slabosti v citovom brnení o bete apriateľstvo stmelené sadizmom sú príklady ľudského, nie Božieho správania. A hoci vo svojich posmeškoch jeho spolužiaci často brali do úst Božie meno, Neil z ich činov Boha nevinil.

No hoci sa Neil nástrahám obviňovania Boha vyhýbal, nikdy to nezašlo tak ďaleko, že by ho začal milovať. Výchova ani jeho povaha ho neviedli k tomu, aby sa k Bohu modlil za silu či úľavu. Rôzne skúšky, ktorými musel v čase dospievania prejsť, boli vo svojej podstate dielom náhody alebo človeka, a on sa s nimi popasoval výhradne ľudským spôsobom. Stal sa z neho dospelý človek, ktorý – ako mnohí iní – vnímal Božie skutky abstraktne, až kým nezasiahli do jeho vlastného života. Anjelské zjavenia sa stávali iným ľuďom a on sa o nich dozvedal len z večerných správ. Jeho vlastný život bol výlučne svetský. Pracoval ako správca luxusného bytového domu, vyberal nájomné, vykonával opravy a veril, že veci sa na tomto svete, či už šťastne alebo nešťastne, dejú bez zasahovania zhora.

Taká bola jeho skúsenosť až do smrti jeho ženy.

Nebolo to výnimočné zjavenie. Hoci bolo svojím rozsahom menšie, svojou povahou sa nelíšilo od ostatných: niekomu prinieslo požehnanie, inému zas pohromu. V tomto prípade bol anjelom Natanael a zjavil sa v obchodnej štvrti v centre mesta. Došlo k štyrom zázračným vyliečeniam: dvom pacientom zmizli rakovinové nádory, jednému paraplegikovi sa zregenerovala miecha a jednému slepcovi sa vrátil zrak. Okrem toho sa stali dva zázraky, ktoré s liečením nesúviseli. Dodávku, ktorej vodič pri pohľade na anjela omdlel, sa podarilo zastaviť skôr, než zdemolovala chodník plný ľudí. Keď anjel odišiel, nejaký muž sa chytil do lúča nebeského svetla, čím prišiel o zrak, no stal sa zbožným.

Neilova žena Sára Fisková bola jednou z ôsmich zranených. Zasiahli ju letiace úlomky skla z rozbitého výkladu kaviarne, keď doň narazila plápolajúca žiara anjela. Vykrvácala v priebehu niekoľkých minút a ostatní zákazníci kaviarne, ktorí neutrpeli ani len povrchové zranenia, nemohli nič robiť, iba počúvať jej výkriky bolesti a strachu a nakoniec sa stať svedkami toho, ako jej duša stúpa do neba.

Natanael nezoslal nijaký zvláštny odkaz. Lúčil sa zvyčajnými slovami Hľa, taká je Božia moc a nechal, aby sa rozliehali po celom okolí miesta zjavenia. Z ôsmich zranených v tento deň boli tri duše prijaté do neba a päť nie, čo bolo viac úmrtí ako zvyčajný priemer. Šesťdesiatim dvom ľuďom bola poskytnutá lekárska pomoc pri najrôznejších zraneniach, od slabého otrasu mozgu cez prasknutý ušný bubienok po popáleniny vyžadujúce si transplantáciu kože. Celková škoda na majetku bola odhadnutá na 8,1 milióna dolárov, z čoho súkromné poisťovne vzhľadom na príčinu poistnej udalosti neuhradili nič. Desiatky ľudí sa po zjavení stali zbožnými veriacimi, či už z vďačnosti alebo hrôzy.

Žiaľ, Neil Fisk medzi nimi nebol.

Po zjavení sa svedkovia zvyknú stretávať v skupine a diskutovať o tom, ako ich spoločný zážitok ovplyvnil ich život. Aj svedkovia Natanaelovho posledného zjavenia si dohodli podobné stretnutia, a keďže pozvali aj príbuzných obetí, začal na ne chodiť aj Neil. Konali sa raz do mesiaca v suteréne veľkého kostola v meste. Boli tam v radoch rozložené kovové sklápacie stoličky a v zadnej časti miestnosti stál stôl s kávou a koláčmi. Každý mal pripnutú menovku napísanú fixkou.

Účastníci pred začiatkom stretnutia postávali po miestnosti, pili kávu a nezáväzne debatovali. Väčšina ľudí, s ktorými sa Neil rozprával, si myslela, že jeho krivá noha je výsledkom zjavenia. Musel teda vysvetľovať, že nie je svedkom zjavenia, ale manželom jednej z obetí. Príliš ho to nerozrušovalo, keďže bol na podobné otázky zvyknutý. Rozrušoval ho však tón stretnutí. Väčšina účastníkov totiž rozprávala o tom, že po zjavení našla Boha a pozostalých sa snažila presvedčiť, že aj oni by to tak mali cítiť.

Neil na takéto presviedčanie reagoval podľa toho, kto sa oň snažil. Ak išlo o bežného svedka, iba ho to dráždilo. Keď mu však milovať Boha prikazoval človek, ktorý sa zázračne vyliečil, Neil sa musel ovládať, aby ho nezaškrtil. Najviac ho však znepokojovalo, keď takto počul rozprávať istého muža menom Tony Crane. Tonyho žena tiež zomrela pri zjavení a on teraz každým svojím pohybom vyžaroval servilnosť. Tichým, plačlivým tónom vysvetľoval, ako sa podvolil Bohu a Neilovi radil, aby ho nasledoval.

Neil stretnutia neprestal navštevovať, pretože istým spôsobom cítil, že to Sáre dlhuje. Začal však chodiť aj na stretnutia inej skupiny, ktorá mu bola bližšia. Bola to podporná skupina pre ľudí, ktorí pri zjavení prišli o svojich blízkych a hnevali sa preto na Boha. Stretávali sa každý druhý týždeň v miestnom komunitnom stredisku a rozprávali sa o zármutku a hneve, ktorý v nich vrel.

Všetci účastníci sa k sebe správali prívetivo, hoci sa ich postoj k Bohu mohol líšiť. Z ľudí, ktorí boli zbožní, mali niektorí problém takými zostať aj po strate svojho blízkeho, kým iní sa svojej viery vzdali bez mihnutia oka. A z tých, ktorí nikdy zbožní neboli, sa podaktorí vo svojom postoji utvrdili, kým iní stáli pred takmer nemožnou úlohou prijať vieru teraz. Neil sa na svoje zdesenie ocitol v tej poslednej skupine.

Ako každý druhý neveriaci, Neil sa nikdy príliš nezaoberal tým, kde jeho duša skončí. Vždy predpokladal, že sa dostane do pekla a bol s tým zmierený. Tak to chodilo a peklo napokon nebolo z fyzického hľadiska o nič horšie než svet smrteľníkov.

Znamenalo to trvalé vyhnanstvo od Boha, nič viac, nič menej. Každý si to mohol overiť v okamihoch, keď sa peklo zjavovalo, čo sa dialo pravidelne. Vtedy sa zem stala priehľadnou ako sklo a do pekla bolo vidieť, akoby sa človek pozeral cez dieru v podlahe. Zatratené duše sa nelíšili od živých, ich večné telá sa podobali na telá smrteľníkov. Nedalo sa s nimi síce komunikovať – ich vyhnanstvo od Boha znamenalo, že nerozumeli svetu smrteľníkov, kde Božie skutky stále platili –, ale ich hlasy, smiech a plač bolo počuť rovnako, ako keď ešte žili.

Ľudia na tieto zjavenia pekla reagovali rôzne. Tí najzbožnejší boli rozrušení – nie pohľadom na niečo desivé, ale pretože videli, že existuje aj večnosť mimo raja. Neilom to, naopak, nijako nepohlo. Zdalo sa mu, že zatratené duše celkovo neboli menej šťastné než on a ich život nebol horší než jeho život vo svete smrteľníkov. Istým spôsobom bol vlastne lepší: jeho večné telo by v pekle nemalo telesné chyby.

Každý, samozrejme, vedel, že nebo je neporovnateľne lepšie, že je peklu nadradené, ale Neilovi nikdy nenapadlo sa tým zaoberať, bolo mu to rovnako ukradnuté ako bohatstvo či sláva. Pre ľudí ako on bolo peklo jednoducho miestom, kam človek odchádzal po smrti, a pripadalo mu nezmyselné svoj život meniť len preto, aby sa peklu vyhol. A keďže Boh v minulosti nehral v jeho živote nijakú rolu, Neil sa nebál, že sa dostane do vyhnanstva. Predstava života vo svete, kde ku šťastiam a nešťastiam dochádzalo bez zámeru a zasahovania zvonka, ho nijako nedesila.

Avšak teraz, keď bola Sára v nebi, sa jeho situácia zmenila. Neil si zo všetkého najviac želal, aby sa opäť stretli, a jedinou cestou do neba bolo milovať Boha celým srdcom.

Toto je síce príbeh o Neilovi, no nebol by úplný bez príbehov ďalších dvoch ľudí, ktorých cesty sa skrížili s tou jeho. Jednou z nich je Janice Reillyová.

To, čo si ľudia mysleli o Neilovi, sa v skutočnosti stalo Janice. Keď bola Janicina mama v ôsmom týždni tehotenstva, stratila kontrolu nad riadením auta a narazila do telefónneho stĺpu. Odohralo sa to počas náhleho krupobitia, keď z jasného modrého neba začali padať ľadové krúpy veľké ako päsť a zaplavili cestu. Sedela v aute otrasená, ale nie zranená, keď vtom zazrela, ako sa na oblohe vznáša uzol strieborných plameňov. Neskôr sa zistilo, že išlo o anjela Bardiela. Ten pohľad ju vystrašil, nie však natoľko, že by nepostrehla zvláštny pohyb v maternici. Ultrazvukom sa následne zistilo, že ešte nenarodená Janice Reillyová prišla o nohy. Plutvovité chodidlá jej vyrastali priamo z bedrových kĺbov.

Janicin život sa mohol vyvíjať podobne ako Neilov, nebyť toho, čo sa stalo dva dni po vyšetrení ultrazvukom. Janicini rodičia sedeli pri kuchynskom stole a plakali a pýtali sa, čo komu urobili, že si toto zaslúžia. Vtom dostali vnuknutie: zjavili sa im zachránené duše štyroch zosnulých príbuzných a zaliali kuchyňu zlatou žiarou. Hoci duše nerozprávali, ich blažené úsmevy vyvolávali v každom pocit pokoja. Od tejto chvíle si Reillyovci boli istí, že Janicina telesná chyba nie je trest.

Janice preto vyrastala s vedomím, že postihnutie dostala do daru. Rodičia jej vysvetlili, že Boh jej dal zvláštnu úlohu, pretože veril v jej schopnosti, a ona prisahala, že ho nesklame. Bez pýchy či vzdoru vnímala ako svoju zodpovednosť ostatným ukázať, že jej hendikep nie je známkou slabosti, ale sily.

Keď bola ešte dieťa, spolužiaci si ju vážili. Ak je niekto taký pekný, sebavedomý a charizmatický, ako bola Janice Reillyová, deti si ani nevšimnú, že je na vozíčku. Až v puberte si Janice uvedomila, že zdraví ľudia presviedčať nepotrebujú. Dôležitejšie bolo ísť príkladom iným postihnutým, či už veriacim alebo neveriacim. Janice začala vystupovať verejne a presviedčať postihnutých ľudí, že majú silu, ktorú od nich Boh žiada.

O nejaký čas si urobila dobré meno a získala mnohých prívržencov. Na živobytie si zarábala písaním a verejnými vystúpeniami a založila neziskovú organizáciu, ktorá šírila jej odkaz. Ľudia jej posielali ďakovné listy za to, že im zmenila život, a ju to napĺňalo šťastím, aké Neil nikdy nezažil.

Takto Janicin život pokračoval, až kým sa sama nestala svedkom zjavenia anjela Rashiela. Práve odomykala dvere do domu, keď sa vtom začala otriasať zem. Najprv si myslela, že je to nejaký prirodzený jav, hoci nežila v geologicky aktívnej oblasti, a čakala vo dverách, kým otrasy neprestanú. Po pár sekundách zazrela na oblohe striebro a uvedomila si, že vidí anjela. Nato upadla do bezvedomia.

Keď sa zobudila, uvidela najväčšie prekvapenie svojho života: mala dve nové nohy, dlhé, svalnaté a úplne funkčné.

Keď sa prvý raz postavila, vyplašila sa. Bola totiž vyššia, než čakala. Udržať rovnováhu v takej výške bez pomoci rúk ju znervózňovalo a zároveň bolo bizarné cítiť povrch zeme cez podrážky topánok. Žasla nad tým, že sa ľuďom môže pozerať priamo do tváre na úrovni očí. Záchranári, ktorí ju videli potácať sa po ulici ako omámenú, si mysleli, že je v šoku, až kým im nevysvetlila, čo sa stalo.

Keď sa zbierala štatistika o zjavení Rashiela, považovalo sa za požehnanie, že Janice narástli nohy a ona bola skromne vďačná, že ju postihlo také šťastie. Až na prvom stretnutí podpornej skupiny sa do nej začal vkrádať pocit viny. Janice tam stretla dvoch ľudí s rakovinou, ktorí boli svedkami zjavenia, nazdávajúc sa, že ich vyliečenie je na dosah ruky. Keď si však uvedomili, že ich zázrak obišiel, zostali trpko sklamaní. Janice sa začala zamýšľať, prečo sa dostalo požehnanie jej a nie im.

Janicina rodina a kamaráti vnímali jej nové nohy ako odmenu za to, že sa vynikajúco zhostila úlohy, ktorú jej Boh uložil. V Janice však takéto vysvetlenie vyvolávalo ďalšiu otázku. Želal si Boh, aby prestala? Určite nie. Hlásanie evanjelia jej v živote ukazovalo cestu a jej posolstvo si potreboval vypočuť neobmedzený počet ľudí. Najlepším skutkom pre ostatných aj pre ňu samotnú bolo kázať ďalej.

Jej výhrady narastali počas jej prvého verejného vystúpenia po zjavení. Publikum pozostávalo z ľudí, ktorí nedávno ochrnuli a teraz boli pripútaní na invalidný vozík. Janice sa ich ako vždy snažila inšpirovať, ubezpečujúc ich, že výzvy, ktoré ich čakajú, majú silu zvládnuť. Po prednáške sa jej niekto opýtal, či sú jej nové nohy znamením, že uspela v skúške. Janice nevedela, ako má odpovedať. Nemohla im sľúbiť, že jedného dňa im ich chyby zmiznú. Vlastne si uvedomila, že akýkoľvek náznak, že išlo o odmenu, by sa dal pochopiť ako kritika ľudí, ktorí boli aj naďalej postihnutí, a to nechcela. Mohla im povedať len to, že netuší, prečo sa vyliečila. Bolo však zrejmé, že to nepokladali za uspokojivú odpoveď.

Janice sa vrátila domov znepokojená. Ešte stále verila vo svoje posolstvo, ale z pohľadu svojho obecenstva stratila najväčší zdroj vierohodnosti. Ako mohla ostatných inšpirovať k tomu, aby svoj hendikep vnímali ako znamenie sily, keď už sama tento hendikep nemala?

Rozmýšľala, či nejde o výzvu, o skúšku jej schopnosti šíriť Božie slovo. Bolo zrejmé, že Boh jej úlohu sťažil. Možno že jej nechal nohy narásť ako prekážku, ktorú mala prekonať podobne, ako keď ju kedysi Boh o nohy pripravil.

Toto jej vysvetlenie zlyhalo pri najbližšom vystúpení, kde obecenstvo tvorili svedkovia Natanaelovho zjavenia. Často ju na stretnutia s takými skupinami pozývali v nádeji, že povzbudí ľudí, ktorí trpia. Namiesto toho, aby sa téme vyhla, začala sama rozprávaním o zjavení, ktoré nedávno zažila. Vysvetlila im, že hoci sa môže zdať, že z neho mala osoh, v skutočnosti stojí pred vlastnou výzvou: tak ako oni, aj ona je nútená nájsť spôsob, ako sa s novou situáciou vyrovnať.

Príliš neskoro si uvedomila, akú chybu urobila. V publiku sa postavil muž so zdeformovanou nohou a vzniesol námietku: naozaj chce obnovu svojich nôh porovnávať so stratou jeho ženy? Naozaj mu chce tvrdiť, že jej skúška sa podobá tej jeho?

Janice ho okamžite ubezpečila, že to tak nie je a že si nevie predstaviť, akú bolesť po smrti ženy zažíva. Podľa nej však nebolo Božím zámerom, aby každý podstupoval rovnakú skúšku, ale aby každý čelil vlastnej skúške, nech už je akákoľvek. Náročnosť každej skúšky bola subjektívna a skúsenosti dvoch ľudí sa nedali porovnávať. A ľudia, ktorých utrpenie sa mu zdalo väčšie než jeho vlastné, by mali súcitiť s ním práve tak, ako by on mal súcitiť s ľuďmi, ktorých utrpenie sa mu zdalo menšie.

Muža to nepresvedčilo. Dostalo sa jej úžasné požehnanie, aké by si každý vážil, a ona sa sťažuje. Vyrútil sa von z miestnosti, ešte než Janice dohovorila.

Ten muž bol, pravdaže, Neil Fisk. Neil o Janice Reillyovej počúval takmer celý život, najmä od ľudí, ktorí boli presvedčení, že jeho zdeformovaná noha je Božie znamenie. Títo ľudia mu ju dávali za príklad hodný nasledovania. Vraj mala k telesnému postihnutiu správny prístup. Neil nepopieral, že je oveľa horšie nohy nemať než mať zdegenerovanú stehennú kosť. Bohužiaľ mu však jej postoj pripadal taký cudzí, že sa od nej nikdy nedokázal nič naučiť. Teraz, keď sa utápal vo svojom zármutku a nechápal, prečo dostala dar, ktorý nepotrebovala, považoval jej slová za urážlivé.

Janice v nasledujúcich dňoch zožierali pochybnosti čoraz viac a nevedela si vysvetliť, čo prinavrátenie jej nôh znamenalo. Bola za tento dar nevďačná? Bol dar požehnaním a zároveň skúškou? Možno to bol trest za to, že svoju úlohu nezvládla. Bolo veľa možností a Janice nevedela, ktorej má veriť.

V Neilovom príbehu zohrával dôležitú úlohu ešte jeden človek, hoci sa stretli až tesne pred koncom Neilovej cesty. Volal sa Ethan Mead.

Ethan vyrastal v rodine veriacich, nie však hlboko veriacich. Jeho rodičia vďačili Bohu za svoje dobré zdravie a priaznivú ekonomickú situáciu, hoci neboli svedkami nijakých zjavení ani nemali žiadne vnuknutie. Jednoducho verili, že za ich šťastie môže Boh, či už priamo alebo nepriamo. Ich zbožnosť nikdy neprešla skúškou a možno by v nej ani neobstála. Milovali Boha, pretože boli spokojní so svojím životom.

Ethan však nebol ako jeho rodičia. Už od detstva si bol istý, že Boh má pre neho zvláštnu úlohu a čakal na nejaké znamenie. Rád by sa stal kňazom, ale mal pocit, že nedokáže ponúknuť presvedčivé svedectvo. Jeho neurčité pocity očakávania nestačili. Túžil po stretnutí s vyššími silami, ktoré by ho usmernili.

Mohol navštíviť nejaké posvätné miesto, kde – z neznámych dôvodov – dochádzalo k anjelským zjaveniam pravidelne. Mal však pocit, že by to bolo od neho trúfalé. Posvätné miesta boli zvyčajne posledným útočiskom zúfalých ľudí, ktorí dúfali buď v zázračné vyliečenie svojho tela alebo v záblesk nebeského svetla, ktoré by vyliečilo ich dušu. Ethan zúfalý nebol. Zmieril sa s tým, že naňho čaká nejaká úloha a časom sa ukáže, aká. Kým čakal na ten deň, snažil sa svoj život žiť najlepšie, ako vedel. Pracoval ako knihovník, oženil sa so ženou menom Claire a vychoval dve deti. Po celý čas striehol na znamenie veľkolepejšieho osudu.

Keď sa Ethan stal svedkom Rashielovho zjavenia – toho istého zjavenia, ktoré vyliečilo Janice Reillyovú –, bol si istý, že nastal jeho čas. Ethan bol sám, keď sa to stalo. Kráčal k svojmu autu uprostred parkoviska, keď sa vtom začala triasť zem. Inštinktívne vedel, že prichádza zjavenie a kľakol si. Necítil nijaký strach, len radosť a bázeň, že sa dozvie, čo je jeho poslaním.

Po minúte sa zem prestala triasť a Ethan sa okolo seba poobzeral, ale ináč sa ani nepohol. Vstal až po niekoľkých minútach. V asfalte bola veľká trhlina, ktorá sa začínala priamo pred ním a kľukatila sa dole ulicou. Akoby ho trhlina navádzala určitým smerom, takže sa ňou dal viesť cez niekoľko blokov, až kým sa nestretol s ostatnými, ktorí zjavenie prežili. Z úzkej pukliny, ktorá sa roztvorila priamo pod nimi, vyliezal muž so ženou. Ethan počkal s nimi, kým neprišli záchranári a neodviedli ich do bezpečia.

Ethan navštívil stretnutia podpornej skupiny a zoznámil sa s ostatnými svedkami Rashielovho zjavenia. Po niekoľkých stretnutiach si medzi nimi všimol určité vzorce správania. Boli tam, samozrejme, ľudia zranení i zázračne vyliečení. Boli tam však aj takí, ktorým sa život zmenil iným spôsobom. Spomínaný muž a žena sa do seba zamilovali a čoskoro sa zasnúbili. Žena, ktorú záchranári našli pod zrútenou stenou, sa stala ošetrovateľkou. Jeden podnikateľ uzavrel spojenectvo, ktoré odvrátilo jeho hroziaci bankrot. Ďalší podnikateľ, ktorému obchod neprosperoval, to pochopil ako znamenie, že sa má venovať inej činnosti. Zdalo sa, že všetci okrem Ethana pochopili, prečo sa stali svedkami zjavenia.

Na Ethanovi nebolo vidieť, že by bol prekliaty či požehnaný a nevedel, aké posolstvo má čakať. Jeho žena Claire navrhla, aby zjavenie chápal ako pripomienku, že si má vážiť to, čo má. Ethana však také vysvetlenie neuspokojovalo a dôvodil, že každé zjavenie má takúto funkciu, nezávisle od toho, kde sa odohralo. Keďže však bol očitým svedkom zjavenia, pripisoval mu väčší význam. Myseľ mu zožierala myšlienka, že premárnil nejakú príležitosť, že mu bolo súdené stretnúť sa s iným svedkom, ale nepodarilo sa mu to. Toto zjavenie muselo byť znamením, na ktoré čakal, a nemohol ho jednoducho prehliadať. Čo však má robiť, to sa nedozvedel.

Ethan sa nakoniec uchýlil k vylučovacej metóde. Zohnal si zoznam všetkých svedkov a postupne odškrtával tých, ktorí vedeli svoju skúsenosť jasne vysvetliť. Robil to v presvedčení, že osud niekoho zo zvyšných ľudí na zozname je nejako prepletený s jeho osudom. Veril, že ten, koho mu je súdené stretnúť, sa nachádza medzi svedkami, ktorí si zmyslom zjavenia neboli istí alebo z neho boli zmätení.

Keď vyškrtol všetky mená na zozname, zostalo mu jediné: Janice Reillyová.

Na verejnosti Neil dokázal svoj smútok skryť, ako sa to od dospelých očakáva, ale v súkromí svojho bytu sa stavidlá jeho emócií prudko otvorili. Premáhali ho pocity samoty zo Sárinej neprítomnosti, rúcal sa na zem a nariekal. Schúlil sa do klbka, jeho telom šklbali zajakavé vzlyky, po tvári mu stekali slzy. Úzkostné stavy sa dostavovali v čoraz častejších vlnách a boli čoraz intenzívnejšie, až kým to už nemohol vydržať. O niekoľko minút alebo hodín to pominulo a on vyčerpaný zaspal. A ráno sa zobudil a čakal ho ďalší deň bez Sáry.

Postaršia pani z Neilovej bytovky sa ho snažila utešiť tým, že jeho bolesť časom pominie a hoci na svoju ženu nikdy nezabudne, aspoň sa bude môcť v živote pohnúť ďalej. Jedného dňa niekoho stretne a bude s ňou šťastný, a naučí sa milovať Boha, takže keď príde jeho čas, pôjde do neba.

Táto žena to myslela dobre, ale Neil v jej slovách nenachádzal nijakú útechu. Sárinu neprítomnosť pociťoval ako otvorenú ranu a predstava, že jedného dňa ho jej strata prestane trápiť, mu pripadala nieže vzdialená, ale vyslovene nemožná. Keby mohol svoje trápenie ukončiť samovraždou, spáchal by ju bez váhania, to by však iba spôsobilo, že jeho odlúčenie od Sáry bude trvalé.

Téma samovraždy sa na stretnutiach podpornej skupiny objavovala opakovane a zákonite viedla k tomu, že niekto spomenul Robin Pearsonovú. Táto žena chodievala na stretnutia niekoľko mesiacov predtým, než ich začal navštevovať Neil. Robininho manžela postihla počas zjavenia anjela Makatiela rakovina žalúdka. Robin pri ňom zostávala v nemocnici nepretržite niekoľko dní, no on nakoniec zomrel nečakane, keď odišla domov vyprať. Sestra, ktorá bola pri ňom, jej povedala, že jeho duša odišla do neba. Robin sa teda začala zúčastňovať na stretnutiach podpornej skupiny.

O mnoho mesiacov neskôr prišla Robin na stretnutie celá rozčúlená. Neďaleko jej domu sa zjavilo peklo a ona medzi zatratenými dušami zbadala svojho manžela. Vyhodila to na oči zdravotnej sestre a tá sa ku klamstvu priznala. Vraj dúfala, že Robin to privedie k Bohu, takže aspoň jej sa dostane spásy. Na ďalšom stretnutí Robin chýbala a na nasledujúcom sa skupina dozvedela, že spáchala samovraždu, aby sa mohla v pekle stretnúť so svojím mužom.

Nikto nevedel, aký vzťah mala Robin s manželom v posmrtnom živote. Niekedy však také vzťahy bývali úspešné a niektoré páry sa prostredníctvom samovraždy šťastne stretli. Podpornú skupinu navštevovali ľudia, ktorých manželia či manželky sa dostali do pekla a oni sa cítili rozpoltení medzi túžbou zostať nažive a túžbou stretnúť sa s milovanou osobou. Neil bol v inej situácii, ale keď ich počúval, závidel im. Keby Sára odišla do pekla, samovražda by všetky jeho problémy vyriešila.

Toto viedlo Neila k hanebnému sebapoznaniu. Uvedomil si, že ak by si mal vybrať medzi tým, že by šiel do pekla a Sára do neba, a tým, že by obaja šli do pekla, vybral by si tú druhú možnosť. Bol by radšej, keby bola Sára odlúčená od Boha než od neho. Vedel, že je to sebecké, ale nevedel svoje pocity zmeniť. Veril, že Sára môže byť šťastná na oboch miestach, on však vedel byť šťastný len s ňou.

Neil nemal v minulosti so ženami dobré skúsenosti. Keď sedel pri bare a flirtoval s nejakou ženou, príliš často sa mu stávalo, že keď vstal a ona si všimla jeho skrátenú nohu, náhle si spomenula, že má dohodnutú schôdzku na inom mieste. Raz sa s ním po niekoľkých týždňoch známosti rozišla žena s vysvetlením, že jej síce jeho noha neprekáža, ale keď sa spolu objavia na verejnosti, ostatní na ňu čudne zazerajú, akoby bola hlúpa, že chodí s mrzákom. Určite chápe, že je to voči nej nefér?

Sára bola prvá žena, ktorej správanie sa pri stretnutí s ním ani trochu nezmenilo. Pri pohľade na jeho nohu sa jej na tvári nezračil súcit ani des a dokonca ani prekvapenie. Už len z tohto dôvodu sa dalo predpovedať, že sa do nej Neil zamiluje. Ešte než spoznal všetky stránky jej povahy, bol do nej úplne zbláznený. A pretože sa v jej prítomnosti prejavovali všetky jeho najlepšie vlastnosti, aj ona sa zamilovala doňho.

Neila prekvapilo, keď mu Sára povedala, že je veriaca. Jej zbožnosť sa navonok veľmi neprejavovala –do kostola nechodila a podobne ako Neil neznášala postoje mnohých ľudí, ktorí tam chodili. Ale svojím skromným spôsobom bola Bohu vďačná za svoj život. Nikdy sa Neila nesnažila obrátiť na vieru a vravievala, že zbožnosť buď vychádza zvnútra alebo neprichádza vôbec. Zriedkakedy mali dôvod spomínať Boha a Neil mal väčšinu času pocit, akoby sa Sárin názor na Boha zhodoval s jeho vlastným.

To neznamenalo, že by Sárina zbožnosť Neila nijako neovplyvnila. Práve naopak, Sára bola pre Neila zďaleka tým najlepším dôvodom, prečo by mal Boha milovať. Ak sa takou, aká bola, stala z lásky k Bohu, potom to dávalo zmysel. Za spoločné roky manželstva získal Neil pozitívnejší pohľad na život, a keby so Sárou zostarli spolu, pravdepodobne by dospel až do štádia, že by bol Bohu vďačný.

Sárina smrť túto možnosť vylúčila, ale to ešte neznamenalo, že by Neil nemohol nájsť cestu k Bohu. Mohol jej smrť pochopiť ako memento, že nikto nemôže počítať s tým, že má pred sebou ešte desaťročia života. Mohol si uvedomiť, že keby zomrel s ňou, jeho duša by bola zatratená a oni od seba naveky odlúčení. Mohol Sárinu smrť vnímať ako budíček, že má Boha milovať, kým ešte nie je neskoro.

Namiesto toho sa Neil na Boha rozhneval. Sára bola tým najväčším požehnaním jeho života a Boh mu ju vzal. Mal ho teraz preto milovať? Bolo to, ako keby únosca požadoval lásku ako výkupné za návrat jeho ženy. Neil by možno vedel prejaviť poslušnosť, ale úprimnú, srdečnú lásku? To bolo výkupné, ktoré nedokázal zaplatiť.

Tento paradox predostrel ľuďom z podpornej skupiny. Jeden z nich, muž menom Phil Soames správne poznamenal, že ak by to Neil považoval za podmienku, ktorú musí splniť, zákonite by to viedlo k zlyhaniu. Láska k Bohu nemôže byť prostriedkom k nejakému cieľu, Boha musí človek milovať preňho samotného. Ak skutočným cieľom Neilovej lásky k Bohu bolo opätovné stretnutie s jeho ženou, vôbec neprejavil pravú zbožnosť.

Žena menom Valerie Tomassinová povedala, že sa ani nemusia snažiť. Z knihy vydanej humanistickým hnutím sa dozvedela, že je nesprávne milovať Boha, ktorý spôsobuje také utrpenie, a že ľudia sa majú riadiť vlastným morálnym úsudkom a nie princípom cukru a biča. Prívrženci hnutia končili po smrti v pekle z hrdého vzdoru k Bohu.

Aj Neilovi sa kedysi dostal do rúk leták humanistického hnutia. Najviac si z neho pamätal, že citoval padlých anjelov. Zjavenia padlých anjelov boli zriedkavé a neprinášali šťastie ani nešťastie. Anjeli nekonali na príkaz Boha, len náhodne prechádzali svetom smrteľníkov. Keď sa zjavili, ľudia im kládli otázky. Poznali anjeli Božie úmysly? Prečo sa vzbúrili? Anjeli vždy odpovedali rovnako: Rozhodujte sa sami. Aj my sme to urobili. Radíme to aj vám.

Prívrženci humanistického hnutia sa rozhodli, a keby nebolo Sáry, Neil by sa rozhodol presne ako oni. Chcel však Sáru späť a to by dosiahol jedine tak, že by začal milovať Boha.

Účastníci podpornej skupiny hľadali nejaký záchytný bod, o ktorý by sa mohli oprieť vo svojej zbožnosti. Niektorí nachádzali útechu v tom, že ich blízki netrpeli, keď ich Boh povolal, ale zomreli náhle. Neil sa však nemohol utešovať ani tým, veď Sára mala od rozbitého skla desivé tržné rany. Mohlo to byť, samozrejme, ešte horšie. Syn jedného manželského páru uviazol v požiari spôsobenom zjavením anjela a než ho záchranári vyslobodili, utrpel popáleniny na vyše osemdesiatich percentách tela. Jeho smrť bola napokon milosrdenstvom. V porovnaní s ním mala Sára šťastie, ale nie také veľké, že by Neil začal milovať Boha.

Neila by primäla k vďačnosti k Bohu len jediná vec, a to, keby Boh zariadil, aby sa mu zjavila Sára. Pocítil by nesmiernu úľavu, keby ju mohol znovu vidieť, ako sa usmieva. Ešte nikdy sa mu nezjavila spasená duša a teraz by to preňho znamenalo viac než kedykoľvek v minulosti.

Lenže zjavenia sa nestávajú vtedy, keď ich ľudia potrebujú, a ani Neil nikdy žiadne nedostal. Cestu k Bohu si musel nájsť sám.

Pri najbližšej návšteve podpornej skupiny pre svedkov Nathanaelovho zjavenia vyhľadal Neil Bennyho Vasqueza, muža, ktorému nebeské svetlo vypálilo oči. Benny sa nezúčastňoval na sedeniach vždy, pretože ho teraz často pozývali aj na iné stretnutia. Len málo zjavení niekoho oslepilo, keďže nebeské svetlo prenikalo do sveta smrteľníkov iba v krátkych okamihoch, keď anjel z neba schádzal alebo sa doň vracal. Bezokí sa teda stali malými hviezdami a cirkevné skupiny si ich často žiadali ako rečníkov.

Benny bol teraz slepý ako červík, ktorý sa prevŕtava zeminou. Nielenže mu chýbali oči aj očné jamky, na jeho lebke pre ne ani nebol priestor a lícne kosti mu prechádzali rovno do čela. Svetlo, ktoré jeho dušu zdokonalilo tak, ako to len vo svete smrteľníkov bolo možné, zároveň zohyzdilo jeho telo. Ľudia to považovali za dôkaz nadbytočnosti tiel v nebi. Keďže Bennymu zostala len obmedzená schopnosť vyjadrovať pocity mimikou, mal na tvári vždy blažený, nadšený výraz.

Neil dúfal, že Benny mu pomôže milovať Boha. Benny opísal nebeské svetlo ako nekonečne nádherné a tak pôsobivo vznešené, že premohlo všetky pochybnosti. Predstavovalo nevyvrátiteľný dôkaz, že Boha treba milovať. Bolo to jasné, ako že jedna plus jedna sa rovná dvom. Hoci však Benny vedel účinok nebeského svetla prirovnať k mnohým veciam, slovami jeho účinok navodiť nevedel. Pre veriacich boli Bennyho opisy vzrušujúce, ale Neilovi pripadali frustrujúco vágne. Začal teda radu hľadať inde.

Prijmite tajomnosť, povedal kňaz miestneho kostola. Ak dokážete Boha milovať, aj keď vaše otázky zostanú nezodpovedané, uľaví sa vám.

Priznajte si, že ho potrebujete, nabádala populárna kniha s duchovnými radami, ktorú si kúpil. Keď zistíte, že sebestačnosť je ilúzia, budete pripravení.

Poddajte sa úplne a absolútne, povedal kazateľ v televízii. Lásku k Bohu dokážete tým, že budete prijímať utrpenie. Prijímanie vám možno v tomto živote úľavu neprinesie, ale vzdor iba zhorší váš trest.

Všetky tieto stratégie pomohli v minulosti rôznym ľuďom. Každá z nich, ak si ju človek zvnútorní, ho môže priviesť k Bohu. Nie vždy je však ľahké si ich osvojiť a Neilovi pripadali nemožné.

Nakoniec sa Neil rozhodol porozprávať so Sárinými rodičmi, čo iba dokazovalo jeho zúfalstvo, keďže ich vzťah bol vždy napätý. Hoci Sáru milovali, často jej vyčítali, že svoju zbožnosť nedáva dostatočne najavo, a šokovalo ich, keď si vzala za muža človeka, ktorý nebol veriaci. Sára vždy považovala svojich rodičov za príliš moralistických, a ich nesúhlas s Neilom jej názor iba umocnil. Teraz však Neil cítil, že majú veľa spoločného – všetci predsa smútili za Sárou –, a tak ich navštívil v ich dome na predmestí v nádeji, že mu pomôžu v jeho žiali.

Ako sa len mýlil. Namiesto súcitu ho obviňovali zo Sárinej smrti. K tomuto názoru dospeli v priebehu niekoľkých týždňov po Sárinom pohrebe. Sára vraj zomrela, aby mu vyslala signál a oni jej stratu musia trpieť len preto, že Neil nebol zbožný. Napriek jeho predošlým vysvetleniam boli presvedčení, že jeho deformovaná noha je dielom Boha a že keby sa bol z neho poučil, Sára mohla ešte žiť.

Ich reakcia ho nemala prekvapiť: ľudia Neilovej nohe celý život pripisovali morálny význam, hoci za ňu Boh nemohol. Teraz, keď prežíval utrpenie, za ktoré Boh jednoznačne mohol, niekto si musel zákonite myslieť, že si to zaslúži. Bola úplná náhoda, že si Neil tento názor vypočul v tej najzraniteľnejšej chvíli a mohol mať naňho zásadný vplyv.

Neil si nemyslel, že by jeho svokrovci mali pravdu, ale začal sa zamýšľať, či by mu nebolo lepšie, keby ju mali. Možno by bolo lepšie žiť v príbehu, kde sú čestní ľudia odmeňovaní a hriešnici trestaní, hoci mu kritériá pre čestnosť a hriešnosť unikali, než žiť v realite, kde žiadna spravodlivosťneexistuje. Znamenalo by to vžiť sa do role hriešnika, takže nešlo vôbec o utešujúcu lož, ale na rozdiel od jeho etických princípov mala jednu výhodu: mohol veriť, že sa opäť stretne so Sárou.

Niekedy môže aj zlá rada človeka nasmerovať správnym smerom. Obvinenia Neilových svokrovcov ho priviedli bližšie k Bohu práve v tomto zmysle.

Janice dostávala počas kázania evanjelia otázku, či si niekedy priala mať nohy, pričom vždy úprimne odpovedala, že si to nikdy nepriala. Bola spokojná s tým, aká je. Človek, ktorý otázku položil, občas poznamenal, že jej predsa nemohlo chýbať niečo, čo nikdy nemala, a že keby sa narodila s nohami a neskôr o ne prišla, mohla mať iný názor. Janice to nikdy nepoprela. Mohla však pravdivo povedať, že sa nikdy necítila neúplná a nikdy ľuďom s nohami nezávidela. Byť bez nôh bolo súčasťou jej identity. Nikdy nepomyslela na protézu, a keby mohla nohy získať podstúpením operácie, odmietla by ju. Nikdy jej nenapadlo, že by jej Boh mohol nohy vrátiť.

Jedným z vedľajších účinkov vlastnenia nôh bola zvýšená pozornosť mužov. Janice v minulosti priťahovala najmä mužov, ktorí si zo zmrzačených ľudí urobili fetiš alebo mali komplexy svätcov. Teraz priťahovala tie najrôznejšie typy mužov. Takže keď si všimla, že sa o ňu zaujíma Ethan Mead, myslela si, že sa do nej zaľúbil. Táto možnosť ju obzvlášť znepokojovala, pretože bol ženatý.

Ethan sa dal s Janice do reči na stretnutí podpornej skupiny a potom začal navštevovať jej verejné vystúpenia. Keď ju pozval na obed, Janice sa ho opýtala na jeho úmysly a on jej vysvetlil svoju teóriu. Netušil, ako sú ich osudy prepletené, ale vedel, že sú prepletené. Janice sa tvárila nedôverčivo, ale jeho teóriu hneď neodvrhla. Ethan priznal, že nemá odpovede na jej otázky, ale že rád urobí všetko pre to, aby jej pomohol ich nájsť. Janice opatrne súhlasila, že mu v jeho hľadaní zmyslu života pomôže a Ethan jej sľúbil, že jej nebude na obtiaž. Pravidelne sa stretávali a hovorili o význame zjavení.

Ethanova žena Claire sa medzitým začala znepokojovať. Ethan ju ubezpečoval, že k Janice nič necíti, to však jej obavy nezmiernilo. Vedela, že extrémne okolnosti môžu medzi ľuďmi vytvoriť puto a bála sa, že Ethanov vzťah s Janice, či už bol ľúbostný alebo nie, by mohol ich manželstvo ohroziť.

Ethan navrhol Janice, že ako knihovník by jej mohol pomôcť vyhľadať nejaké informácie. Ani jeden z nich ešte nepočul o prípade, v ktorom by Boh na niekom zanechal stopu v jednom zjavení a v druhom ju odstránil. Ethan hľadal podobné príklady v nádeji, že objasnia Janicinu situáciu. Našiel niekoľko príkladov jednotlivcov, ktorí sa v priebehu svojho života viac ráz zázračne vyliečili, ale ich postihnutie či choroby boli vždy vrodené a nespôsobilo ich zjavenie. Natrafil aj na historku o mužovi, ktorého Boh oslepil za jeho hriechy, ale keď následne zmenil svoj spôsob života, zrak sa mu prinavrátil. Ľudia ju však pokladali za mestskú legendu.

Ak by aj bol tento príbeh založený na pravde, pre Janicinu situáciu nepredstavoval užitočný precedens. O nohy totiž prišla ešte pred narodením, takže nemohlo ísť o trest za niečo, čo spáchala. Mohlo byť jej postihnutie trestom za niečo, čo spáchala jej matka alebo otec? A mohlo potom obnovenie jej nôh znamenať, že si trest konečne odpykali? Neverila tomu.

Keby sa Janice jej mŕtvi rodičia zjavili, mala by ohľadne obnovy svojich nôh istotu. Ale keďže sa jej nezjavili, mala podozrenie, že všetko nie je v poriadku. Neverila však, že by šlo o trest. Možno sa stala chyba a zázrak, ktorý sa udial jej, bol určený niekomu inému. Možno to bola skúška, ktorá mala ukázať, ako na taký veľký dar zareaguje. V oboch prípadoch Janice vedela, ako sa zachová: s najväčšou vďačnosťou a pokorou dar vráti. A to tak, že sa vydá na púť.

Pútnici sa vydávali na dlhé vzdialenosti, aby mohli navštíviť posvätné miesta. Tam potom čakali na zjavenie a dúfali v zázračné vyliečenie. Zatiaľ čo na bežných miestach na celom svete mohol človek na zjavenie márne čakať celý život, na posvätných miestach sa čakalo len mesiace, niekedy len týždne. Pútnici vedeli, že pravdepodobnosť vyliečenia je aj tak mizivá. Väčšina z tých, ktorí si na zjavenie počkali, sa nevyliečila. Ale často im stačilo len zočiť anjela a domov sa vracali s odhodlaním čeliť svojmu osudu, či už išlo o blížiacu sa smrť alebo život s postihnutím. A samozrejme, už len preto, že zjavenie prežili, si mnohí začali svoju situáciu vážiť. Pri každom zjavení totiž zopár pútnikov prišlo o život.

Janice bola ochotná akceptovať akýkoľvek výsledok. Ak ju chcel Boh vziať, bola pripravená. Ak by ju o nohy pripravil znovu, vrátila by sa do svojej práce. Ak by jej nohy ponechal, dúfala, že by zažila zjavenie, ktoré by jej pomohlo rozprávať o jej dare s presvedčením.

Najviac však dúfala, že jej Boh zázrak odníme a daruje ho niekomu, kto ho skutočne potreboval. Nikomu nenavrhla, aby ju na púti sprevádzal v nádeji, že zázrak z nej prejde na neho, keďže mala pocit, že by to bolo príliš trúfalé. Potajme však považovala svoju účasť na púti za prosbu v mene tých, ktorí boli v núdzi.

Jej priatelia a rodina boli z jej rozhodnutia zmätení, pretože ho vnímali ako spochybňovanie Boha. Keď sa to o nej rozšírilo, dostala veľa listov od svojich prívržencov. Niektorí vyjadrovali zdesenie, iní prekvapenie a ďalší obdiv, že je ochotná sa takto obetovať.

Ethan jej rozhodnutie plne podporoval a sám bol vzrušený. Už chápal zmysel Rashielovho zjavenia: bolo to znamenie, aby začal konať. Jeho žena Claire sa proti jeho odchodu rázne stavala s odôvodnením, že ani netuší, ako dlho bude preč a že ona a deti ho potrebujú. Zarmútilo ho, že musí odísť bez jej podpory, ale nemal na výber. Ethan cítil, že sa musí na púti zúčastniť a pri ďalšom zjavení zistí, aké s ním má Boh plány.

Po návšteve Sáriných rodičov si Neil premietal v hlave rozhovor s Bennym Vasquezom. Hoci z jeho slov veľa nemal, Bennyho zbožnosť naňho urobila dojem. Bennyho mohlo v budúcnosti postihnúť akékoľvek nešťastie, no vo svojej oddanosti Bohu by nepovolil a po smrti by šiel do neba. Takáto možnosť bola pre Neila natoľko nepríťažlivá, že jej predtým nevenoval pozornosť. Ale teraz, keď bol čoraz zúfalejší, mu začínala pripadať schodná.

Na každom posvätnom mieste boli pútnici, ktorí namiesto zázračného vyliečenia zámerne vyhľadávali nebeské svetlo. Tí, ktorí ho videli, sa po smrti vždy dostali do neba, aj keď boli ich motívy sebecké. Niektorí si želali, aby ich pochybovačnosť zmizla a oni sa mohli opäť stretnúť so svojimi blízkymi. Iní žili vždy hriešnym životom a teraz chceli dôsledkom svojho konania uniknúť.

V minulosti existovali pochybnosti, či nebeské svetlo naozaj môže prekonať všetky prekážky na ceste k spáse. Debatu ukončil prípad Barryho Larsena, sériového násilníka a vraha, ktorý sa počas zbavovania mŕtvoly svojej poslednej obete stal svedkom anjelského zjavenia a zahliadol pri ňom nebeské svetlo. Keď ho popravili, Larsenova duša vystúpila do neba, čo v rodinách jeho obetí vyvolalo veľké pobúrenie. Kňaz sa ich snažil utešiť, pričom ich bez akéhokoľvek dôkazu ubezpečoval, že nebeské svetlo určite Larsena v krátkom okamihu podrobilo obrovskému pokániu. To ich však neuspokojilo.

Pre Neila toto predstavovalo kľučku, odpoveď na námietku Phila Soamesa. Týmto spôsobom mohol Sáru milovať viac ako Boha a napriek tomu sa s ňou opäť stretnúť. Mohol byť sebecký a napriek tomu sa dostať do neba. Urobili to už mnohí pred ním, tak prečo by nemohol aj on. Možno to nebolo spravodlivé, ale aspoň to bolo predvídateľné.

Neil však k tejto myšlienke inštinktívne cítil odpor: akoby sa vymývaním mozgu dala vyliečiť depresia. Nemohol si pomôcť, ale mal pocit, že to jeho osobnosť zmení tak drasticky, že prestane byť sám sebou. Potom si spomenul, že v nebi každý podobnú transformáciu podstúpil. Spasení boli rovnakí ako bezokí, ibaže už nemali telo. Neil takto získal jasnejšiu predstavu o svojom cieli: či už sa stane zbožným tým, že uzrie nebeské svetlo, alebo celoživotným úsilím, opätovné stretnutie so Sárou už nikdy nebude také ako vo svete smrteľníkov. V nebi budú obaja iní a ich vzájomná láska sa bude miesiť s láskou, ktorú všetci spasení cítia k všetkému ostatnému.

Toto zistenie Neilovu túžbu po stretnutí so Sárou neoslabilo. Naopak, ešte ju posilnilo, pretože to znamenalo, že odmena bude rovnaká bez ohľadu na prostriedky, ktorými svoj cieľ dosiahne. Skratka viedla k tomu istému cieľu ako bežná cesta.

Na druhej strane, cesta za nebeským svetlom bola oveľa náročnejšia než zvyčajná púť, a tiež oveľa nebezpečnejšia. Nebeské svetlo sa zablyslo len vtedy, keď nejaký anjel vošiel alebo vystúpil zo sveta smrteľníkov, a keďže sa nedalo nijako predvídať, kde sa anjel zjaví, hľadači svetla sa museli k anjelovi pri jeho príchode zbehnúť a nasledovať ho až do jeho odchodu. Aby zvýšili svoje šance dostať sa do úzkeho lúča nebeského svetla, zdržiavali sa počas zjavenia v čo najväčšej blízkosti anjela. Podľa toho, o akého anjela išlo, sa teda pohybovali v blízkosti víru tornáda, čelnej vlny náhlej záplavy či na okraji roztvárajúcej sa zemskej trhliny. Oveľa viac ich pritom zomrelo než uspelo.

Nebolo ľahké zostaviť štatistiku duší neúspešných hľadačov svetla, keďže na takéto výpravy existovalo málo svedkov. Doterajšie čísla však neboli povzbudivé. V ostrom kontraste s bežnými pútnikmi, ktorí zomreli bez vyliečenia a z ktorých sa približne polovica dostala do neba, putoval každý neúspešný hľadač svetla do pekla. Nebeské svetlo sa rozhodli hľadať snáď iba ľudia, ktorí už boli tak či tak zatratení, alebo bola smrť možno v takom prípade považovaná za samovraždu. Neilovi bolo v každom prípade jasné, že musí byť pripravený dôsledky takého pokusu prijať.

Celá myšlienka akoby spočívala na princípe všetko alebo nič, čo Neila desilo a zároveň priťahovalo. Predstava, že by mal ďalej žiť a snažiť sa milovať Boha, mu pripadala čoraz šialenejšia. Mohol sa pokúšať dlhé roky a nemusel uspieť. Možno mu ani toľko času nezostávalo. V poslednej dobe sa mu často pripomínalo, že zjavenia slúžia ako varovanie, že smrť môže prísť kedykoľvek. Mohol zomrieť zajtra a nemal nijakú šancu, že v blízkej budúcnosti Boha nájde bežnými prostriedkami.

Keďže si Neil v minulosti z Janice Reillyovej príklad nevzal, bolo možno iróniou osudu, že si všimol zmenu jej postoja. Práve raňajkoval, keď si v novinách prečítal o jej plánoch vydať sa na púť, a okamžite sa rozzúril. Koľko požehnania tá ženská potrebuje, aby bola spokojná? Keď o tom uvažoval ďalej, povedal si, že ak Janice Reillyová už jedno požehnanie dostala a teraz považuje za príhodné vyhľadať Božiu pomoc, aby sa s ním zmierila, potom neexistoval dôvod, prečo by on, ktorého postihlo také obrovské nešťastie, nemohol urobiť to isté. A to stačilo na to, aby sa rozhodol na púť vydať aj on.

___________

Posvätné miesta sa vždy nachádzali v nehostinnej krajine: jedno bolo na atole uprostred oceána, iné na horách vo výške dvadsaťtisíc stôp. Miesto, kam sa vydal Neil, bolo v púšti, na rozľahlej šírine popraskanej hliny tiahnucej sa na míle všetkými smermi. Bolo opustené, ale relatívne ľahko dostupné, takže medzi pútnikmi obľúbené. Toto posvätné miesto bolo ukážkou toho, čo sa stane, keď sa nebeská sféra stretne s pozemskou. Krajina bola zjazvená lávovými prúdmi, roztvorenými roklinami a dopadovými krátermi. Vegetácia bola vzácna a krátkodobá, rásť mohla len medzitým, čo prívalové dažde a víchrice naplavili pôdu a zase ju odplavili.

Pútnici sa usadili po celej ploche posvätného miesta a svojimi stanmi a karavanmi vytvorili dočasné mestečká. Všetci sa snažili uhádnuť, kde budú mať najväčšiu šancu uzrieť anjela a zároveň najmenšie riziko smrti alebo poranenia. Akú-takú ochranu im poskytovali hrádze vybudované z vriec s pieskom, ktoré tam zostali z predošlých rokov a boli premiestnené podľa potreby. Na to, aby cesty zostávali prázdne a mohli po nich prechádzať záchranárske vozidlá, dohliadalo špecializované zdravotnícke a požiarne oddelenie. Pútnici si buď priniesli vlastné jedlo a vodu, alebo si ho kupovali od predajcov za astronomické ceny. Každý platil poplatok za odvoz odpadu.

Hľadači svetla mali terénne autá, aby v náročnom teréne ľahšie nasledovali anjela. Kto si to mohol dovoliť, šiel v aute sám. Ostatní sa zoskupovali po dvoch, troch či štyroch. Neil sa nechcel na nikoho spoliehať ako pasažier a ani nechcel na seba brať zodpovednosť za zvezenie ostatných. Možno pôjde o jeho posledný čin na zemi a mal by byť preto sám. Aspoň to tak cítil. Keďže Sárin pohreb vyčerpal ich úspory, Neil predal všetok majetok a kúpil si vhodné vozidlo – nákladný automobil so silne vrúbkovanými pneumatikami a zosilnenými tlmičmi.

Hneď ako prišiel, začal robiť to, čo všetci ostatní. Prevážal sa krížom krážom po pláni, aby sa zoznámil s jej topografiou. Na jednom takomto výjazde po obvode posvätného miesta stretol Ethana. Ethan ho zastavil, keď mu auto uviazlo na ceste z najbližších potravín, vzdialených osemdesiat míľ. Neil mu pomohol auto naštartovať a potom ho na jeho naliehanie nasledoval k jeho stanu na večeru. Keď prišli, Janice tam nebola, pretože šla navštíviť iných pútnikov niekoľko stanov odtiaľ. Ethan začal opisovať udalosti, ktoré ho priviedli na posvätné miesto, a počas toho ohrieval polotovary nad propánovým varičom. Neil ho zdvorilo počúval.

Keď Ethan spomenul meno Janice Reillyovej, Neil nedokázal skrývať svoje prekvapenie. Nemal najmenšiu chuť sa s ňou znovu stretnúť a okamžite sa ospravedlnil, že musí odísť. Práve vysvetľoval Ethanovi, že zabudol na dohodnutú schôdzku, keď vtom vošla Janice.

Bola prekvapená, keď Neila zbadala, ale poprosila ho, aby zostal. Ethan jej vysvetlil, prečo ho pozval na večeru a Janice mu prezradila, kde sa s Neilom zoznámili. Potom sa Neila opýtala, čo ho priviedlo na posvätné miesto. Keď im povedal, že hľadá svetlo, obaja ho okamžite začali presviedčať, aby si to rozmyslel. Možno práve pácha samovraždu, varoval ho Ethan, a vždy existujú lepšie riešenia než samovražda. Vidieť nebeské svetlo nie je riešením, povedala Janice. Boh to určite nechcel. Neil sa im strnulo poďakoval za ich starostlivosť a odišiel.

Počas dlhých týždňov čakania Neil každý deň obchádzal celý areál. Mapy areálu sa aktualizovali po každom zjavení, ale nemohli nahradiť výjazd do terénu. Keď zbadal hľadača svetla, ktorý bol očividne skúseným terénnym vodičom, poprosil ho – väčšinou šlo o mužov – o tip, ako zdolať konkrétny druh terénu. Niektorí hľadači boli na mieste už po niekoľký raz, pričom pri predchádzajúcich pokusoch neuspeli ani nezlyhali. Boli radi, keď sa mohli podeliť o tipy, ako nasledovať anjela, ale nikdy o sebe neposkytli nijaké osobné informácie. Neilovi pripadal tón ich konverzácie čudný, zároveň nádejný a beznádejný, a premýšľal, či aj jeho hlas znie podobne.

Ethan a Janice trávili čas tým, že sa zoznamovali s ostatnými pútnikmi. Tí reagovali na Janicinu situáciu rôzne: niektorí ju pokladali za nevďačnú, iní za štedrú. Ethanov príbeh sa väčšine pútnikov zdal zaujímavý, pretože Ethan bol jedným z mála, ktorí hľadali niečo iné než zázračné vyliečenie. Vytvorilo sa medzi nimi priateľské puto, ktoré im pomáhalo prečkať ten dlhý čas.

Neil sa viezol na svojom aute, keď sa na juhovýchode začali zbiehať tmavé mračná. Z rádia sa dozvedel, že sa začalo zjavenie. Zastavil auto, aby si na uši nasadil chrániče a na hlavu prilbu. Následne sa začalo blýskať a hľadač v blízkosti anjela oznámil, že ide o Barakiela a zrejme smeruje priamo na sever. Neil otočil auto na východ a šliapol na plyn.

Nepršalo ani nefúkalo, na oblohe boli len tmavé oblaky, z ktorých šľahali blesky. Ostatní hľadači oznamovali cez rádio svoje odhady o smere a rýchlosti anjela a Neil sa ponáhľal na severovýchod, aby ho predbehol. Zo začiatku meral svoju vzdialenosť od búrky tak, že počítal čas medzi bleskom a hrmením, ale čoskoro začalo blýskanie prichádzať v takých hustých intervaloch, že nedokázal zvuky spojiť s jednotlivými zábleskami.

Videl, ako sa autá dvoch ďalších hľadačov svetla k sebe približujú. Vyštartovali naraz po paralelných dráhach a smerovali na sever cez územie husto členené krátermi. Ponad tie menšie preleteli a tým väčším sa snažili vyhnúť. Všade na zem šľahali blesky, ale zdalo sa, akoby sa šírili z bodu južne od Neilovej polohy. Anjel bol priamo za ním a približoval sa.

Burácanie bolo ohlušujúce aj cez chrániče sluchu. Neil cítil, ako sa mu ježia vlasy, keď sa okolo neho nahromadil elektrický náboj. Neprestajne sa pozeral do spätného zrkadla a snažil sa zistiť, kde sa anjel nachádza, a zároveň rozmýšľal, nakoľko by sa mal k nemu priblížiť.

Jeho zrak sa tak zaplnil paobrazmi, že bolo medzi nimi ťažké rozoznať skutočné blesky. S privretými očami, aby ho svetlo neoslepilo, sa pozrel do zrkadla. Súvislé blýskanie prichádzalo v neprerušovaných vlnách. Posunul zrkadlo hore, aby mal lepší výhľad a zbadal zdroj bleskov: vriacu, zvíjajúcu sa masu plameňov, striebro na ponurých mračnách. Bol to anjel Barakiel.

Práve v tomto okamihu, keď bol Neil ochromený pohľadom, narazilo jeho auto na ostrý skalnatý výčnelok a vyletelo do vzduchu. Vzápätí vrazilo do balvanu a tlakom nárazu sa ľavá čelná strana auta pokrčila ako papier. Balvan prevŕtal karosériu na strane vodiča a Neilovi dolámal obe nohy a porezal stehennú kosť. Neil začal pomaly, ale isto krvácať.

Nepokúšal sa pohnúť. V tej chvíli nič necítil, ale akoby vedel, že aj najmenší pohyb mu spôsobí ukrutnú bolesť. Bolo zrejmé, že je v aute zaseknutý a nemá žiadnu šancu Barakiela nasledovať. Bezmocne sa díval, ako sa búrka vzďaľuje.

Pri tomto pohľade sa rozplakal. Napĺňala ho ľútosť zmiešaná so sebapohŕdaním. Preklínal sám seba, že mu vôbec napadlo, že by takýto plán mohol uspieť. Ak by len mohol žiť ďalej, prosíkal by o šancu polepšiť sa a sľuboval by, že po zvyšok svojich dní sa bude snažiť Boha milovať. Vedel však, že nijaké vyjednávanie nepomôže a môže viniť len sám seba. Ospravedlnil sa Sáre, že premárnil príležitosť opäť sa s ňou stretnúť a že so svojím životom hazardoval namiesto toho, aby stavil na istotu. Modlil sa, aby pochopila, že jeho motívom bola láska k nej a želal si, aby mu odpustila.

Cez slzy zbadal, že k nemu beží nejaká žena. Spoznal v nej Janice Reillyovú. Uvedomil si, že jeho terénne auto narazilo necelých sto metrov od jej a Ethanovho stanu. Nemohla však nič robiť. Cítil, ako z neho vyteká krv a vedel, že záchranné vozidlo nestihne prísť. Mal pocit, že naňho Janice volá, ale v ušiach sa mu ozývalo, takže nič poriadne nepočul. Videl, že aj Ethan Mead sa dal do behu.

Potom sa zablýskalo a Janice spadla z nôh, ako keby do nej udrelo obrovské kladivo. Najprv si myslel, že ju udrel blesk, ale potom si uvedomil, že sa už prestalo blýskať. Až keď sa postavila, všimol si jej tvár. Z beztvarej pokožky stúpala para a Neil si uvedomil, že do Janice vrazilo nebeské svetlo.

Neil zodvihol hlavu, ale videl len mračná. Lúč svetla bol preč. Akoby sa mu Boh posmieval nielen tým, že mu ukázal výhru, za ktorú Neil položil svoj život, hoci ju nezískal, ale aj tým, že ju daroval niekomu, kto ju nepotreboval či dokonca nechcel. Boh už raz premrhal zázrak na Janice a teraz to urobil znova.

Presne v tom okamihu prenikol mračnami ďalší lúč nebeského svetla a udrel do Neila uväzneného v aute.

Svetlo prepichlo Neilovo telo ako tisíc podkožných ihiel až na kosť. Vypálilo mu oči, takže vyzeral ako tvor, ktorý nikdy zrak nemal. A v tom istom momente svetlo odhalilo Neilovi všetky dôvody, prečo by mal milovať Boha.

Miloval Boha takou absolútnou láskou, akú ľudia medzi sebou nepociťujú. Povedať, že ho miloval bezpodmienečne, by nebolo adekvátne, pretože dokonca aj slovo „bezpodmienečne“ vychádzalo z predstavy určitej podmienky a taká predstava už Neilovi nebola zrozumiteľná. Odteraz bol preňho každý jav vo vesmíre jasným dôvodom, prečo má Boha milovať. Žiadna okolnosť mu nebola prekážkou, ale práve naopak, ďalším dôvodom k vďačnosti a láske. I pri pomyslení na smútok, ktorý ho priviedol k samovražednej nerozvážnosti, či na bolesť a hrôzu, ktorú Sára zažívala pred smrťou, Boha miloval. Nie napriek utrpeniu, ale práve vďaka nemu.

Zavrhol všetku svoju niekdajšiu zlosť, pochybovačnosť a túžbu po odpovediach. Bol vďačný za všetko utrpenie, ktoré musel znášať, a ľutoval, že si neuvedomil skôr, že bolo vlastne darom. Bol v eufórii z toho, že mohol nahliadnuť do pravého zmyslu svojho života. Pochopil, že život je nezaslúžená odmena, že dokonca aj tí najcnostnejší ľudia nie sú hodní nádhery sveta smrteľníkov.

Záhada sa preňho vyriešila, pretože pochopil, že všetko v živote je láska, dokonca aj utrpenie, predovšetkým utrpenie.

A po niekoľkých minútach, keď úplne vykrvácal, si spásu skutočne zaslúžil.

A Boh ho tak či tak poslal do pekla.

Ethan to všetko videl. Videl, ako Neila a Janice zmenilo nebeské svetlo, videl zbožnú lásku na ich bezokých tvárach. Videl, ako sa obloha rozjasnila a vrátilo sa slnko. Keď Neil zomrel, držal ho za ruku a čakal na záchranárov. Videl, ako jeho duša opustila telo a vystúpila do neba, no vzápätí zostúpila do pekla.

Janice to nevidela, pretože v tom okamihu už nemala oči. Ethan bol jediným svedkom a uvedomil si, že toto bol ten plán, ktorý preňho vytýčil Boh. Mal nasledovať Janice Reillyovú až do tohto okamihu a vidieť to, čo už ona nemohla.

Zo štatistiky Barakielovho zjavenia vyplynulo, že celkovo utrpelo zranenia desať ľudí, z toho šiesti hľadači svetla a štyria bežní pútnici. Deviati pútnici sa zázračne vyliečili. Nebeské svetlo uzrel len Neil a Janice. Štatistika nezaznamenávala, koľkým pútnikom zjavenie zmenilo život, ale Ethan sa počítal medzi nich.

Keď sa Janice vrátila domov, pokračovala v šírení evanjelia, ale téma jej vystúpení sa zmenila. Už nerozpráva o tom, že telesne postihnutí majú silu prekonať svoje obmedzenia. Podobne ako iní bezokí aj ona rozpráva o neznesiteľnej kráse Božieho stvorenia. Mnohí, ktorých predtým inšpirovala, sú sklamaní a majú pocit, že prišli o duchovného vodcu. Keď Janice rozprávala o sile, ktorú mala ako postihnutá osoba, jej posolstvo bolo vzácne, ale teraz, keď je bezoká, jej posolstvo je všedné. Neobáva sa však, že by prišla o publikum, pretože je o tom, čo hlása, úplne presvedčená.

Ethan dal výpoveď v práci a stal sa z neho kazateľ, aby aj on mohol rozprávať o tom, čo zažil. Jeho žena Claire sa s jeho novým poslaním nedokázala zmieriť a nakoniec ho aj s deťmi opustila. Ethan však bol rozhodnutý zostať sám. Rozprávaním príbehu o Neilovi Fiskovi si získal mnoho prívržencov. Ľuďom hovorí, že v posmrtnom živote nemôžu očakávať väčšiu spravodlivosť ako vo svete smrteľníkov. Nerobí to však preto, aby ich odradil od uctievania Boha. Práve naopak, povzbudzuje ich v tom. Prízvukuje, že nesmú Boha milovať z nesprávnych pohnútok; že musia byť pripravení milovať ho bez ohľadu na jeho úmysly. Boh nie je spravodlivý, Boh nie je láskavý, Boh nie je milostivý. V pochopení tohto spočíva pravá zbožnosť.

Hoci Neil o Ethanových kázňach netuší, ich posolstvo by dokonale chápal. Jeho zatratená duša je stelesnením Ethanových kázní.

Pre väčšinu jeho obyvateľov sa peklo príliš od zeme nelíši. Základným trestom v pekle je ľútosť, že Boha dostatočne nemilovali, kým boli nažive, a mnohí to znášajú ľahko. Neilovi sa však peklo vôbec nepodobá na svet smrteľníkov. Jeho večné telo má zdravé nohy, ale zriedkakedy si ich cíti. Oči sa mu obnovili, no nedokáže ich otvoriť. Zahliadnutím nebeského svetla si nielen uvedomil Božiu prítomnosť vo všetkých veciach vo svete smrteľníkov, ale aj Božiu neprítomnosť vo všetkých veciach v pekle. Všetko, čo Neil vidí, počuje alebo chytí, v ňom vyvoláva úzkosť, ale tu na rozdiel od sveta smrteľníkov nie je táto bolesť podobou Božej lásky, ale dôsledkom jeho neprítomnosti. Neil zažíva viac trápenia, ako keď žil, no môže robiť len jediné, a to milovať Boha.

Neil Sáru stále miluje a cnie sa mu za ňou rovnako ako predtým. Vedomie, že sa mu takmer podarilo s ňou opäť stretnúť, jeho situáciu iba zhoršuje. Vie, že sa do pekla nedostal v dôsledku svojich činov, že na to nebol dôvod, nebol za tým vyšší zámer. Toto však jeho lásku k Bohu neoslabuje. Keby existovala možnosť, že by sa dostal do neba a jeho utrpenie by sa skončilo, nedúfal by v to. Takéto túžby už nemáva.

Neil vie dokonca i to, že keďže je mimo Božieho vedomia, Bohu mu jeho lásku neopätuje. Ani toto jeho city neovplyvňuje, pretože bezpodmienečná láska nežiada nič, ani to, aby bola opätovaná.

A hoci je Neil v pekle, mimo Božieho vedomia, už mnoho rokov, stále ho miluje. Taká je povaha pravej zbožnosti.

poviedka je súčasťou knihy Ted Chiang : Príbehy vášho života

Premedia 2017

preklad Ľubomíra Kuzmová

Zobraziť diskusiu (0)