A práve vtedy sa na scéne objaví Abel Romero a vrátim sa aj ja. Čile zabudlo aj na nás.

Počas Allendeho obdobia bol Romero akousi hviezdou policajného zboru. Teraz mal päťdesiat, bol nízkej postavy, tmavšej pleti, prehnane chudý a čierne vlasy nosil nagelované alebo napomádované. Za svoju skromnú slávu vďačil dvom kriminálnym prípadom, ktoré, ako sa hovorí, otriasli krajinou, alebo aspoň čitateľmi čiernej kroniky. Prvým bola vražda (či podľa Romera – skladačka), ku ktorej došlo vo Valparaíse, v izbe penziónu na Calle Ugalde. Obeť našli so strelnou ranou na čele; dvere izby boli zamknuté a zvnútra podopreté stoličkou. Aj okná boli zavreté zvnútra; okrem toho, keby z nich niekto vyskočil, na ulici by neprešiel nepovšimnutý. Vraždenú zbraň našli vedľa mŕtveho, takže na začiatku bol záver jasný: samovražda. No správy z forenzného oddelenia potvrdili, že obeť zo zbrane nevystrelila. Mŕtvy sa volal Pizarro a podľa svedkov nemal nepriateľov; žil usporiadaným, skôr samotárskejším životom, a nemal žiadne zamestnanie ani prácu, hoci neskôr sa zistilo, že mu zámožnejší príbuzní z juhu každý mesiac posielali peniaze. Prípad vzbudil pozornosť novín: ako sa vrah dostal z izby obete? Pokusy zavrieť západku zvonku na iných izbách v penzióne dokázali, že je to nemožné. Zavrieť západku a dvere navyše podložiť stoličkou, bolo jednoducho nepredstaviteľné. Skúmali okná: v jednom prípade z desiatich sa im ich podarilo zavrieť zvonku za predpokladu, že ich presne a rázne priklepli. Utiecť odtiaľ však mohol len povrazolezec, ktorého by bolo vidieť z ulice, ktorá bola v čase vraždy veľmi rušná. Nakoniec, keďže sa nenašli prijateľnejšie alternatívy, polícia usúdila, že vrah utiekol cez okno a v tlači dostal prezývku „povrazolezec“. Vtedy zo Santiaga poslali Romera, ktorý prípad vyriešil za dvadsaťštyri hodín. Po ďalších ôsmich hodinách vypočúvania (na ktorom sa Romero nezúčastnil) vrah podpísal priznanie, ktoré sa takmer presne zhodovalo s dedukciami detektíva.

Príbeh, ako mi ho Romero vyrozprával o pár rokov neskôr, sa udial takto: obeť, Pizarro, niečo riešil so synom majiteľky penziónu, istým Enrique Martínezom Corralesom, tiež známym ako Enriquito alebo Henry, ktorý rád chodieval na dostihy do Viña del Mar, kde sa podľa Romera, zvykli združovať pochybné osoby a ľudia zapletení s „čiernou žilou osudu“, ako napísal Victor Hugo v Bedároch, jedinom z „pokladov svetovej literatúry“, k čítaniu ktorého sa Romero priznal, hoci nanešťastie s pribúdajúcimi rokmi zabudol na celý román okrem Javertovej samovraždy (k Bedárom sa ešte vrátim). Enriquito, ktorý bol až po uši v dlhoch, nejako Pizzara zaplietol do svojich obchodov. Kým šiel Enriquito dole vodou, držali spolu a ich psie kusy financovali nič netušiaci Pizarrovi príbuzní. Jedného dňa sa však na majiteľkinho syna usmialo šťastie a Pizarra sa zbavil. Pizarro sa cítil oklamaný. Pohádali sa, vzájomne sa vyhrážali a jedného dňa na poludnie prišiel Enriquito do Pizarrovej izby vyzbrojený pištoľou. Chcel ho len zastrašiť, nie zabiť, no uprostred hádky, keď priložil hlaveň na Pizarrovu hlavu, nechtiac vystrelil. Čo mal robiť? Uprostred tejto najhoršej nočnej mory, Enriquita napadla spásonosná myšlienka, jediná bystrá myšlienka jeho života. Vedel, že ak by zmizol, čoskoro bude hlavným podozrivým. Vedel, že ak ho tam nechá len tak ležať, polícia sa mu dostane na stopu. Musel preto zločin zahaliť do závoja tajomstva a bizarnosti. Dvere zamkol zvnútra, podoprel kľučku stoličkou, pištoľ vložil do ruky mŕtveho, zaistil okná a keď bol s inštaláciou scény samovraždy spokojný, schoval sa do skrine a počkal. Vedel, že jeho matka a ostatní obyvatelia penziónu práve jedia alebo pozerajú televíziu v spoločenskej miestnosti; bol si istý, že dvere vylomia bez toho, aby čakali na karabinierov. A naozaj, dvere vyvalili a Enriquito, ktorý ani poriadne nezavrel dvere na skrini, vykĺzol a pridal sa k skupinke hostí, ktorí si so zdesením obzerali Pizarrovo telo. Prípad bol veľmi jednoduchý, povedal Romero, ale nezaslúžene ma preslávil, za čo som potom pridraho zaplatil.

Skutočne slávnym sa však stal po vyriešení prípadu únosu v Las Cármenes neďaleko Rancaguy, pár mesiacov pred vojenským pučom. Do prípadu bol namočený Cristóbal Sánchez Grande, jeden z najbohatších obchodníkov v krajine, ktorý zmizol, údajne ho uniesla ľavicová organizácia, ktorá si od vlády pýtala za jeho prepustenie neuveriteľne vysoké výkupné. Polícia sa celé týždne nevedela pohnúť z miesta. Romero velil jednej z troch vyšetrovacích skupín, a napadlo mu, že Sánchez Grande svoj únos nafingoval. Niekoľko dní sledovali mladíka z extrémne pravicovej polovojenskej organizácie Vlasť a sloboda, až kým ich vo chvíli neopatrnosti nepriviedol do Las Cármenes. Kým polovica jeho mužov obkľúčila dom, traja ostreľovači zaujali pozície a Romero so zbraňou v každej ruke spolu s mladučkým detektívom Contrerasom, najodvážnejším zo všetkých, vošiel dovnútra a Sáncheza Grandeho zatkol. Počas prestrelky zomreli dvaja zabijaci z Vlasti a slobody, ktorí robili obchodníkovi ochranku a Romero a jeden z jeho mužov, ktorý kryl zadnú časť domu, boli zranení. Za túto akciu dostal Medailu odvahy osobne od prezidenta Allendeho. Bol to najväčší úspech jeho kariéry, ktorý, ako sám povedal, mu priniesol viac trpkosti ako radosti.

Samozrejme, že som si jeho meno pamätal. Bol slávny. Jeho meno sa objavovalo v čiernej kronike bulváru (pred alebo za športovými stranami) v súvislosti s miestami, ktoré sme považovali za hanebné (ale čo sme vtedy vedeli o hanebnosti?), miestami pre zločin z tretieho sveta v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch: v barabizniach, na opustených pozemkoch na perifériách, v ponurých domoch na vidieku. A Allende mu osobne odovzdal Medailu odvahy. Medailu som stratil, povedal mi smutne, a nemám žiadnu fotografiu, ktorá by to dokazovala, ale na tie oslavy si pamätám, akoby sa to stalo včera. Ešte stále vyzeral ako policajt.

Po puči bol tri roky vo väzení a potom odišiel do Paríža, kde robil čokoľvek, čo sa mu naskytlo. Z toho mála, čo mi povedal o prvých rokoch vo Francúzsku, som pochopil, že robil všetko od lepenia plagátov, až po umývanie dlážok v kanceláriách po nociach, keď boli budovy zavreté, čo je práca, ktorá poskytuje veľa času na premýšľanie. Záhadné parížske kancelárie. Takto nazýval kancelárske budovy v noci, keď je tma na všetkých poschodiach okrem jedného a potom tam svetlo zhasne a rozsvieti sa na ďalšom a tak ďalej. Občas, ak sa pred budovou pristavil nočný chodec alebo lepič plagátov, mohol v okne zahliadnuť postavu, ktorá fajčila alebo sa dívala na mesto s rukami vbok: jedného z nočných upratovačov.

Romero bol ženatý; mal jedného syna a plánoval vrátiť sa do Čile a začať nový život.

Keď som sa ho opýtal, prečo za mnou prišiel (to už som ho pozval dovnútra a postavil som vodu na čaj), povedal, že hľadá Carlosa Wiedera. Bibiano O’Ryan mu dal moju barcelonskú adresu. Poznáte Bibiana? Nie osobne, povedal. Napísal som mu list, odpovedal mi; potom sme si zatelefonovali. Celý Bibiano, skonštatoval som a premýšľal som, ako dlho som ho nevidel: takmer dvadsať rokov. Váš priateľ je dobrý človek, povedal Romero, a hoci to vyzerá, že vie dosť o pánovi Wiederovi, myslí si, že vy viete viac. To nie je pravda, namietol som. Zarobíte si, ak mi ho pomôžete nájsť. Poobzeral sa po mojom byte, akoby odhadoval moju cenu. Nemal som pocit, že bude tlačiť na pílu, a tak som mlčal a čakal. Nalial som nám čaj. Pil ho s mliekom a zdalo sa, že mu chutí. Keď sedel za mojím stolom, vyzeral menší a chudší, ako v skutočnosti bol. Môžem vám ponúknuť dvestotisíc pesiet, povedal. Dobre, ale ako vám môžem pomôcť?

Poskytnete mi poradenstvo otázkach poézie. Wieder bol básnik, ja som bol básnik, on nebol, takže, aby vypátral básnika, potreboval pomoc iného básnika.

Povedal som mu, že podľa mňa bol Carlos Wieder zločincom, nie básnikom. Dobre, dobre, prerušil ma Romero, nepreháňajme, možno pre Wiedera alebo niekoho iného nie ste básnikom vy, alebo ste zlým básnikom, a skutočným umelcom je on. Všetko záleží od uhla, z akého sa na to pozeráme, ako vravieval Lope de Vega, nemyslíte? Dvestotisíc na ruku, hneď teraz? opýtal som sa. Dvestotisíc okamžite, povedal energicky, ale nezabudnite, že odteraz pracujete pre mňa a chcem výsledky. Koľko platia vám? Dosť, povedal. Môjmu klientovi peniaze nechýbajú.

Roberto Bolaño

Vzdialená hviezda

preklad: Peter Bilý

Inaque: 2016

Zobraziť diskusiu (0)