Hanya, moje otázky sa budú týkať vášho prvého románu , ktorý bol tu u nás na Slovensku pod názvom Lesní ľudia vydaný minulý rok. V origináli vyšiel už v roku 2013 ako The People in the Trees. Odvtedy ste dopísali aj váš druhý román, A Little Life, ktorý vyšiel v roku 2015. Zmenil čas, ktorý odvtedy uplynul, váš pohľad na vašu románovú prvotinu?

Ak si dobre pamätám, naposledy som Lesných ľudí čítala tesne pred ich publikovaním, čo už je viac ako tri roky. Občas sa do knihy znovu pozriem – a tak ako pri mojej druhej knihe – vidím iba chyby a veci, ktoré ľutujem, že som nenapísala ináč. Keď porovnám tie dve knihy, sú tak iné, postavené na úplne inom type predstavivosti. Ale to ma uspokojuje. Bola som a verím, že ešte stále môžem byť, hrdá na zopár nápadov v Lesných ľuďoch. Možno najmä na to, ako som prepísala anály modernej vedy.

Myslím si však, že všetky knihy sa pre ich tvorcov stávajú časom cudzie. Keď sa na ne po rokoch pozriete, iba ťažko si spomínate nielen na to, ako a prečo ste sa rozhodli napísať práve toto, práve takúto dejovú zápletku alebo postavu, ale aj na to, ako ste v tom čase rozmýšľali.

Román Lesní ľudia ste písali 16 rokov. To je na jednu knihu veľmi dlhá doba. Čo boli najväčšie problémy, ktoré ste museli prekonať? Musela to byť pre vás ako pre autora zvláštna, ťažká a možno v niečom aj nepríjemná skúsenosť, či nie? A na druhej strane, svet sa za tých 16 rokov veľmi zmenil a asi ste sa zmenili aj vy. Ako ste nakoniec dokázali podať tento tak komplexný príbeh v tak kompaktnej a veľmi zručne vytvorenej forme?

Vďaka za milé slová. Najťažšou časťou knihy bola pre mňa veda a nutnosť dovzdelať sa (veľmi nesystematickým, zbrklým a popravde aj dosť svojráznym spôsobom) o histórii modernej vedy v Amerike. Ako väčšina Američanov som aj ja vedecký ignorant, čo mi však možno na druhej strane dodalo silu skočiť do toho a s odvahou hlupáka sa vrhnúť do neznáma.

Do akej miery sú fiktívne ostrovy U´ivu a Ivu´ivu, na ktorých sa odohráva dej románu, inšpirované reáliami Havajských ostrovov, kde ste prežili časť vášho detstva?

Vždy som chcela napísať niečo o kolonizácii Polynézie a táto kniha je pre mňa mnohovýznamovou alegóriou toho, čo sa stalo, keď západná civilizácia dorazila nie iba na Havaj, ale roztiahla sa naprieč celým južným Pacifikom. Všade môžeme vidieť monotónne opakovanie toho istého príbehu, odohrávajúceho sa znovu a znovu, z ostrova na ostrov. Rozšírenie chorôb, biedy, odpadu a popri tom presadzovanie kresťanstva a ubíjajúceho puritánstva. Nevolám po návrate ku koreňom, nie som idealista. Nemyslím si, že civilizácia doby kamennej bola zo svoje podstaty lepšia alebo menej problematická ako súčasná západná. Ale vadí mi nivelizácia kultúr a skúseností, absolútne víťazstvo jedného príbehu nad množstvom ostatných, ktoré vo svete existovali (a ešte stále existujú).

Jedna z vecí, ktoré som si nakoniec z Havajských ostrovov nepožičala, aj keď som si myslela, že budem môcť, bola krajina. Havajské ostrovy sú naozaj veľmi zelené a je tu aj džungľa, ale tá je až príliš prístupná, príliš krásna. Potrebovala som džungľu, ktorá je nebezpečná, les, ktorý vzbudzuje hrôzu a pocit zmaru. Nakoniec som to všetko našla na Angra dos Reis, súostroví pri pobreží Brazílie. Keď vstúpite na tieto ostrovy, rýchlo pocítite svoju zraniteľnosť, bezmocnosť voči prírode.

Príbeh románu je napísaný z pohľadu starého muža. Bolo pre vás ťažké nájsť ten správny tón rozprávania?

Spočiatku áno. Keď sa pozriem späť na prvé náčrtky, ktoré som napísala, keď mi bolo dvadsať niečo, až sa hanbím, ako veľmi som sa snažila rozprávať tak, ako som si vtedy myslela, že rozpráva starý muž. Akoby staroba mala svoj vlastný jazyk. Text bol omnoho barokovejší, plný vzdychov a melanchólie. Ako mladému sa vám zdá, že starí ľudia stále iba afektovane preháňajú a nepretržite sa boja smrti. Ale keď som začala sama starnúť, hlas sa uvoľnil.

Vaša kniha sa zaoberá mnohými ťažkými otázkami. Kolonizácia, pľundrovanie a ničenie prírody, krutosť, ktorej sú ľudia schopní voči živým tvorom, cena, ktorú sme ochotní platiť za poznanie a pokrok. Ale keď som dočítal knihu, zostala mi v hlave hlavne jedna otázka. Je doktor Perina dobrý človek, ktorý dedikoval svoj život vede a ktorý zachránil desiatky detí, ktoré by ináč zomreli v biede a chorobe? Alebo je to netvor, ktorý poškvrnil a zničil všetko, čoho sa v živote dotkol? Pri písaní knihy ste s ním strávili veľmi dlhý čas. Ako ho vnímate? Máte ho rada? Nenávidíte ho? Ľutujete ho? Ako si na neho spomínate?

Ako kultúra máme sklon k tomu, že si nedokážeme v hlave o jednej osobe udržať súčasne dve navzájom protikladné myšlienky. Ale takéto vylučovanie nám vôbec nepomáha skutočne pochopiť ľudí, či samotný pojem ľudskosti. Pritom napomôcť takémuto porozumeniu je predsa hlavná úloha literatúry. Človek môže dokázať veľké veci pre ľudstvo a zároveň urobiť konkrétnym ľuďom hrozné veci. Navzájom sa to nevylučuje.

Dúfam, že čitateľ sám spozná, do akej miery mám rada doktora Perinu. Románové postavy sú z dreva a tak vždy môžete rozoznať, ak autor svoju postavu nenávidí. Doktora Perinu som rešpektovala pre mnohé veci (a pre mnohé iné nie), ale dúfam, že som mu dala ľudskosť. Pretože mojou prácou ako spisovateľky je dodávať ľudskosť tým, ktorí akoby sa tomu niekedy vzpierali.

S Hanyou Yanagiharou sa zhováral Juraj Kováčik

Zobraziť diskusiu (0)