Kým prejdeme ku konkrétnym titulom, začnime jednou všeobecnou otázkou. Sci-fi knihy dnes prežívajú dobré časy. Nastala ich ani nie renesancia, ako skôr prijatie do vysokej literatúry. Vždy boli vnímané ako brakový, to je možno prisilné slovo, asi skôr príliš okrajový žáner na to, aby boli všeobecne prijímané ako kvalitná literatúra. Čím to je, že dnes sa sci-fi dostáva do hlavného prúdu?

Nad týmto som rozmýšľal veľmi veľa aj pri iných zadaniach. Napadol mi jeden dôvod, ktorý je iný ako tie bežné, ale možno je funkčnejší. Zmenil sa literárny establišment. Zmenili sa ľudia, prišla nová generácia literárnych vedcov. Vidíš to napríklad na Tomášovi Horváthovi. Jeho veľká kniha Tajomstvo a vražda je vlastne o populárnych žánroch. Je to akademik, v podstate až rigidného typu, ale pritom na tom vyrástol a teraz to rehabilituje. Establišment sa zmenil a priniesol si svoj vkus. Tzvetan Todorov napísal Úvod do fantastickej literatúry a tam má tuším spomenutého iba jedného konvenčného sci-fi autora, Roberta Sheckleya. Inak tam z takej tej neklasickej, vyslovene žánrovej literatúry nie je nikto. A nebolo to, myslím, tým, že by tie veci považoval za zlé, len ich jednoducho nepoznal.

Bolo to mimo jeho záber.

Presne. Je fakt, že tento druh literatúry je veľmi výrazne spojený s potrebou vlastnej realizácie. Viac-menej všetci autori zlatého fondu science fiction boli v prvom rade fanúšikovia, ktorí veľa čítali a až potom prišli na to, že by to mohli písať aj sami. A začali písať. Nie je to cesta do literatúry, pri ktorej chcem dať svetu nejaké posolstvo, ale žijem tým, som v rámci toho a potom prejdem z fázy čitateľskej do fázy autorskej. Dodnes to platí a preto sú mnohé sci-fi knihy také zlé. Ktokoľvek si myslí, že môže byť spisovateľom.

A ešte je tu druhá vec. Hovorí sa, že v západnej literatúre už po holokauste nemôžu byť veľké témy. Všetci tí šialení Francúzi to tam majú, že nemôžeš...

...toto som nikdy neprijal...

... jasné, ale u Sarta, Camusa to bolo. To, že na veľké témy už nemáme právo. Nemáme právo sa im venovať. No a práve sci-fi autori tomu neuverili a vo veľkých témach pokračovali. Je veľa sci-fi kníh, v ktorých sa skúmajú veľké témy. Možno prístupnejším spôsobom, ale skúmajú sa. Tematizuje sa dobro, zlo, tematizuje sa česť, pravda, nasadenie. Funguje to a ľudí to baví čítať.

Áno. Veď aj Hviezdne vojny sú vlastne úplne klasický archetypálny príbeh....

...a tam je to navyše odobrené vlastnou mytológiou. Lucas a Campbell vytvárali Hviezdne vojny vedome presne takýmto spôsobom. A netreba zabúdať, že Lucasove prvé dva filmy, American Graffity a THX 1138, sú normálne, vážne filmy, ktoré navyše reprezentujú takzvaný nový Hollywood.

Keď sa na to ešte pozrieme z pohľadu čitateľa, človeka, ktorý má rád literatúru, ale nikdy nečítal sci-fi knihy, dá sa vôbec bez úvodnej prípravy naskočiť do tohto vlaku a nájsť niečo hodnotné, niečo, čo od kníh očakávam a čo mi zvyčajne prinášajú?

Neviem. Naozaj neviem. Ja som vlastne modelový prípad presne opačného príbehu. Ale keď v 1999 vo veľkom nastúpili komiksy, paradoxne ich vtedy nekupovali teenageri, nekupovali ich ľudia, ktorí by prahli po konzume. Skôr to bolo tak, že ten, čo už mal určitý prehľad o mainstreame, šiel vyskúšať niečo na okraji. Vlastne to bola intelektuálna maniera.

Ako v kulinárstve, keď časom začneš objavovať nové a nové kuchyne, nové chute.

Presne. A pri knihách to môže byť tak, že ťa záľuba v takzvanej vysokej literatúre dovedie k okraju a začneš hľadať bizarnosti. Rozširuješ, rozširuješ, rozširuješ, narazíš na hranicu, potom ju prekročíš a nájdeš tam celkom nový svet. Toto u sci-fi a fantasy platí.

Ešte je tu jeden motív. Čo robí taký Kundera? Premýšľa. Veľa premýšľa a potom píše. Ale píše už premyslené. A ty ako čitateľ na tom môžeš participovať, ale táto tvoja participácia je vždy iba pasívna, práve preto, že to má fakt dobre premyslené. A u sci-fi a fantasy sa mi zdá, že môžeš premýšľať s autormi. Môže tam byť línia, o ktorej autor ani nevie, že tam je, a ty po nej ideš. Konkrétny príklad. Autor je Mike Resnick, knižka sa volá Walpurgis III. Kniha je úplne jednoduchým, akčným vesmírnym dobrodružstvom, ale zhodou okolností, keďže Resnick potreboval vytvoriť bizarné prostredie, rozdelil vesmír podľa konfesií. Svoju planétu majú luteráni, svoju planétu majú katolíci, Svedkovia Jehovovi a tak ďalej. A svoju planétu majú aj satanisti. Lenže v satanizme sa nedá vytvoriť fungujúci systém, lebo napríklad nasleduješ slobodnú vôľu a niekoho zabiješ. A to ti do systému nesedí. Takže tá planéta, ktorá navonok reprezentuje satanizmus, si začne natajnáša najímať čističov, ktorí likvidujú tých najviac veriacich. A toto je vlastne o relativite dobra a zla. Respektíve o tom, že dobro a zlo nemôžu byť relatívne, keď máš nejakú metafyzickú maximu. Keď tu bol Resnick na Istrocone tak som sa s ním o tom rozprával. Toto mu pri písaní tej knihy vôbec nenapadlo.

Autor nevie, akú knižku napíše. V tomto prípade to platí.

Dobre. Prejdime teraz ku konkrétnym knihám. Pre naše dnešné stretnutie si vybral päť autorov. Prvý v tvojom zozname je Ernest Cline a jeho dve knihy – Ready Player One a Flotila.

Ak potrebuješ slogan, ktorý rozčúli viac ľudí, tak ti poviem, že Ready Player One je Hľadanie strateného času tejto generácie. Pre dnešných štyridsiatnikov, keď sa vracajú do svojho detstva, do 80-tych rokov, sú takýmto návratom napríklad Stranger Things. Presne toto Ernest Cline povýšil na svoju literárnu metódu. Knižky sú postavené na tom, že zobral sumu popkultúrnych artefaktov, na ktorých vyrástol a spomína na to, ako ich mal rád. Ale aby to dávalo zmysel, je okolo nabalený príbeh. Aby to mohol prečítať aj niekto, kto nemá podobnú skúsenosť. Sieť intertextových odkazov je tu taká silná, až je to iná úroveň čítania. Povieš si, Ježiši, veď to sú veci, na ktorých som aj ja vyrastal. Je tam Joust, videohra, na ktorú si už nikto nespomenie, ale on ju pripomenie a ty si uvedomíš, že si ju voľakedy hrával. A potom je tam ešte jedna zaujímavá vec. Dnes vlastne sci-fi autori nepíšu iné knihy ako dystopie. Vždy je tam nejaký problém, vždy sa to niekam rúti. Optimistický odér sa úplne vytratil. Je tam temný obraz sveta. Nie úplne temný, ale veľmi temný. A vždy je tam zlá korporácia. Napriek tomu, že sa tie príbehy odohrávajú v budúcnosti a popisujú čisto fantastické veci, rezonujú v nich súčasné svetové pocity. Základ je fantastický, ale vyjadruje niečo, čo sa deje tu a teraz. Späť ku Clineovi. Pri tejto knihe platí, že keď začneš čítať, po troch stranách ju buď považuješ za geniálnu, alebo ťa vôbec nechytí. Nesúvisí to s vkusom, ani s pamäťou alebo čitateľskou úrovňou. Je to dané osobnostnou konfiguráciou. Alebo máš v sebe taký ten narcistný rozmer a rád spomínaš, alebo ho nemáš. A keď ho máš, tak ťa tá kniha nadchne. A keď ho nemáš, tak ťa proste nezasiahne. Keď vyšiel Ready Player One v Čechách prvýkrát, takmer celý náklad skončil v Levných knihách.

Celý náklad?

No ja som tých kníh vtedy kúpil hádam desať. Potom som ich rozdával. Ubehli štyri roky, vydali ho znovu a už to je bestseller. Lebo Spielberg podľa toho robí film, lebo sa to stalo všeobecne známe.

Táto kniha je pekný príklad prieniku sci-fi do hlavného prúdu.

Áno. A potom je tu Clineov druhý román Flotila, ktorý presne ukazuje nebezpečenstvo prvotného čítania. Keď vyšiel, až jednohlasne zazneli hlasy, že je to slabšie v porovnaní s Ready Player One. Čo je blbosť. Flotila je premyslenejšia, iba je tu znovu použitá tá istá metóda.

Obe tieto knihy spája otázka virtuálnej reality a jej prenikania do reality fyzickej. Čo možno už v neďalekej budúcnosti bude veľmi zásadná téma.

Už je to tu aj dnes. Princíp hrania sa ako akceptovaného trávenia času dospelých je neuveriteľne rozšírený. To vidíš už na jednoduchých hrách, čo hrajú ľudia vo vlakoch a autobusoch. Nikdy nehralo toľko ľudí ako dnes. Ako keby si nemusel dospieť. Vymeniť detské zábavy za starosti dospelého. Som dospelý muž, ktorý živí rodinu, ale môj život už nie je len o tomto. Mám voľný čas, ktorý si nejako napĺňam.

Asi je nepredstaviteľné, aby Freud hodinu denne trávil hraním.

Presne. Možno by hral šach.

Možno by hral šach. A ešte do bordelu sa vtedy dalo zájsť.

Iný spôsob kratochvíle.

Posuňme sa k ďalšej knihe. Dan Simmons a Páte srdce.

Dan Simmons je jeden z tých autorov, ktorí sa vypracovali neuveriteľným spôsobom. Má až Kingovský potenciál, pričom platí, že Kinga nemusíme rešpektovať ako literáta, ale spisovateľ je veľký. Dan Simmons je presne ten model človeka, ktorý chodí na kurz kreatívneho písania, lebo bol aktívny čitateľ. Absolvuje kurz...

...naučí sa základy remesla...

...a potom začne písať. A zistí, že je grafoman, ale našťastie ten typ grafomana, ktorý to nemá ako diagnózu, ale ako požehnanie. Začínal pri sci-fi, jeho veľkým románom bol Hyperion, potom prešiel do mainstreamu, kriminálky, psychologické záležitosti. Páté srdce je o očarení viktoriánskou dobou. Na jednej strane svojráznou podobou romantizmu tak, ako ju reprezentuje Dickens alebo Henry James, na druhej strane Arthur Conan Doyle, H.G.Wells. Steampunkové viktoriánske Anglicko je veľmi atraktívne prostredie. Tam sa narodila populárna kultúra ako ju poznáme dnes, ale to je téma na štúdiu, nie iba na takúto poznámku bokom. Henry James je dnes úplný klasik, pričom celý život zápasil s pocitom, že nebol dobrý spisovateľ, že sa dobre nepredával. Skúša písať divadelné hry a nejde mu to. Má podstatne väčší problém zarobiť si na živobytie ako Doyle. Tu v knihe sa spája Holmes, ktorý bol dlho symbolom nízkeho, s Henry Jamesom a ukážu, že medzi vysokým a nízkym nemusí byť rozdiel. Táto kniha opäť kladie vysoké nároky na intertextuálne pole čitateľa. Musíš veľa vedieť, aby ti to dávalo zmysel.

Možno by sme k tomu mohli ešte povedať, že je to naozaj hrubá kniha, v ktorej sa teda vyskytnú vedľa seba, plece pri pleci Sherlock Holmes a Henry James...

...a cestujú spolu do Ameriky na svetovú výstavu a riešia zapeklitý prípad. Je tam samozrejme aj špionážny motív. A dôležité je, že Sherlock tam sám seba identifikuje ako literárnu postavu. Príde na to, že nemôže byť skutočný.

Toto znie nesmierne pôvabne.

Je to nádherné a dáva to až platónsky rozmer, keď si uvedomíš, že si boží sen alebo také niečo.

Urobme teraz veľký skok. Arkadij a Boris Strugackij patrili k tým niekoľkým naozaj kvalitným sci-fi autorom, ktorí boli u nás v časoch socializmu dostupní. A teraz tu máme knihu, Bezmocní tohoto světa, ktorá ma uvedeného iba jedného autora – Borisa Strugackého.

Lebo Arkadij zomrel. Je to kniha o smútku. O tom, ako to bez neho nejde. Súčasné Rusko, superhrdinský motív, ale Arkadij tam chýba. Dal som to do tohto výberu preto, lebo bratia Strugackí sú klasika. Za socíku sa k nim dalo ľahko dostať a boli to veľké veci. Potom prišla záplava anglosaskej tvorby a logicky ustúpili do úzadia. Teraz sa vracajú takýmto spôsobom. Je to veľká nostalgia, ale je tam aj veľký rozmer toho, že vo dvojici im to písalo lepšie. Keby to nebol Strugackij, tak ho do tohto zoznamu nedám.

Takže je to kniha pre tých, ktorí poznajú a majú radi bratov Strugackých?

V podstate je to veľmi smutné, keď máš autorskú dvojicu a jeden zomrie, už nikdy to nebude úplné. Je to plné smútku za bratom.

A Boris Strugackij si je toho vedomý, že bez brata jeho písanie nie je až také dobré?

Myslím, že to vôbec nechcel tematizovať.

Akoby sa do knihy zase dostalo niečo bez vedomia či úmyslu autora.

Autorom ďalšej knihy je Kim Stanley Robinson, známy pravdepodobne hlavne veľkou marťanskou trilógiou...

...ktorá tu nikdy nevyšla celá.

Naozaj? Musím sa priznať, že to som nevedel, čítal som to kedysi v origináli.

U nás vyšli prvé dva diely, ktoré sa predávali tak mizerne, že tretí nikdy nevydali.

Príde mi to ako zaujímavý paradox, že niektoré vo svete vychytené knihy u nás vôbec nerezonujú a zostanú mimo záujmu. A neviem presne prečo.

Ja viem presne. Pre mňa je sci-fi a fantasy niečo ako výsada. Exkluzívny klub. Je to čosi naviac. A teraz sa mi zdá, že sa to stalo útočiskom. Nikde nás nechcú a tak sa uplacírujeme tuná. Akoby opačný princíp. Pozri, ja nikdy neodložím knihu nedočítanú. Kto som ja, aby som nedočítal knihu? Som až ten druhý na rade. A veľakrát sa mi stalo, že kniha, ktorá sa mi na prvýkrát nepáčila, ma pri druhom čítaní oslovila. Zistil som, že je výborná. Pri Robinsonovi môže byť prekážkou, že je to ťažká kniha. Bola natoľko ultimátne hard sci-fi, až bola príliš intelektuálne náročná.

Pre naše publikum?

Nie pre celé. Pre tú časť, ktorá má sci-fi ako útočisko, nie ako výsadu. Ale tie veci sa menia. Keby začali marťanskú trilógiu vydávať teraz, možno by sa to chytilo. Lebo teraz by to potiahol mainstream.

Zvlášť, ak by sa to išlo sfilmovať.

Lebo všetci sú na vetvy z Weira a jeho Marťana, ale u Robinsona to je podstatne lepšie.

Kniha Roky rýže a soli, ktorú si od Robinsona vybral, je ale niečo úplne iného ako trilógia o kolonizácii a terrafomovaní Marsu..

Táto kniha je alternatívna história. Začína tým, že morové epidémie v trinástom storočí boli pre Európu fatálne. Nedošlo k renesancii, Kolumbus nikdy nemal šancu objaviť Ameriku. V 14. storočí sem prišli ľudia z východu a nikoho tu nenašli, len zdecimované zbytky akejsi civilizácie. Od tohto obdobia sa civilizácia začne vyvíjať inak. Nie na platforme monoteizmu kresťanského typu, ale na platforme budhizmu alebo konfucionizmu. A takýto svet nadobúda úplne úžasné kontúry, sú tam príbehy ľudí, mení sa chápanie vedy. Artforum malo svojho času taký slogan, že „Dobrodružstvo myslenia“...

...stále ho máme, od začiatku doteraz...

...no tak táto kniha je dobrodružstvo myslenia. Mimochodom, dlho som mal s tým sloganom problém, lebo ak sa vrátime na začiatok, Kundera ti to premyslí. Nemusíš ísť s ním. Stačí, ak ho nasleduješ. Ale tu, pri knihe Roky rýže, spolu s autorom buduješ vlastné stratégie, rozmýšľaš, ako ďalej. Tu si viac partnerom. Si slobodnejší.

Posledná vec z dnešného výberu je úplná klasika. Daniel Keyes a Růže pro Algernon.

Tú poviedku poznáme všetci, ale ten román už nie. Sci-fi autorom sa často stáva, že prídu v poviedke na niečo, čo sa stane témou na román.

Je to dosť silné, aby to utiahlo román.

Růže pro Algernon je nádherným príkladom. Poviedka je úžasná a veľmi dobre funguje, ale román, ktorý nabalí ďalšie významy, ukazuje minulosť a je podstatne analytickejší, je ešte fascinujúcejší ako poviedka. A vôbec nevadí, že tú poviedku poznáš a že ju máš rád. Vôbec to nie je iba vec pre sci-fi geto, veď Keyes je vnímaný ako autor veľkej literatúry, tak ako napríklad Atwoodová alebo Vonnegut.

Nie je tam riziko, pri knihe z roku 1958 – možno sci-fi knihy s tým majú väčší problém ako bežná literatúra – že časom zatuchne?

Nezatuchne. Získa patinu. Je taká stará poviedka, nespomeniem si autora, o tom, ako vznikne umelá inteligencia tým, že vznikne globálne telefonické prepojenie. Žiaden internet. Vznikne toľko telefónnych prepojení, koľko je synapsií v mozgu a zrodí sa umelá inteligencia. Tá predstava je krásne naivná. Plus, mechanizmus domýšľania stále funguje.

S Jurajom Malíčkom sa rozprával Juraj Kováčik

Ak sa medzi knihami dobre cítite a naše správy vám prinášajú radosť a úžitok, môžete nás podporiť prostredníctvom vašich 2%. Informácie o tom, čo robíme a čo chystáme, nájdete TU.

Zobraziť diskusiu (0)