Pozerám, že si prišiel pripravený. Máš tu so sebou dnes už beznádejne rozobraté české vydanie knihy „Príbehy nášho života“ z roku 2010 a máš tu aj modrý fascikel s nadpisom Ted Chiang.

Áno. Fascikel mám, lebo tak, ako tie poviedky vychádzali, najskôr v Ikarii, potom v XB-1 a v Magazíne Fantasy & Science Fiction, tak, aby som to nemusel hľadať v archíve, som si ich postupne prefocoval. Aby som to mal pokope. Prvá poviedka, ktorú tu mám, vyšla česky v roku 2002, „Sedemdesiatdva písmen“, bol pri nej uverejnený aj rozhovor a esej o Tedovi Chiahgovi.

Sú všetky poviedky z tohto fascikla obsiahnuté aj v knihe?

Nie. Poviedky v knihe sú chronologicky zoradené tak, ako vychádzali. Keď kniha „Príbehy vášho života“ vyšla v Amerike prvý krát, v roku 2002, vtedy obsahovala všetky Chiangove dovtedy zverejnené texty. Odvtedy napísal aj nové poviedky. Ale nie je ich veľa. U Teda Chianga platí, že každá z jeho vecí je nejakým spôsobom výnimočná. Minimálne tým, že ťa dokáže nadchnúť. Dokáže ťa intelektuálne nadchnúť v tom zmysle, že sa o jeho diele dobre rozmýšľa. Že sa ti dobre premýšľa o tom, či to tak môže fungovať, alebo nemôže. Je to taký ten proces extrapolácie, máš nejaký stav a ten rozvíjaš a domýšľaš. A to je na tom výborné.

Ja som Chianga objavil omnoho neskôr ako ty. Všimol som si ho, až keď vyšla správa o tom, že sa podľa titulnej poviedky pripravuje film (Arrival 2016). Hlavný hrdina mala byť žena, lingvistka. Už to znelo zaujímavo a tak som si kúpil jeho knihu do Kindla a začal ju čítať. A bol som ohromený. Tá titulná poviedka ma dostala. Príbeh o tom, ako výrazne jazyk determinuje to, kým sme. Keď sa naučíme nový jazyk, môžeme sa stať niekým iným, to je vec asi všeobecne platná, ale tá vec, že keď sa naučíme jazyk, ktorý je naozaj iný, pochádza z inej civilizácie, tak dokonca to zmení aj naše vnímanie času, to bolo veľmi pekné.

Plynutie v čase je tam podané naozaj dobre. Časové paradoxy a alternatívna história, to je v rámci sci-fi vlastne žáner v žánri. Platia tam pravidlá, ktoré hovoria o tom, že keď cestuješ v čase, tak buď existuje nejaká predestinácia a teda neexistuje slobodná vôľa, alebo musí platiť teória paralelných svetov. Budúcnosť sa vetví a vedľa seba existuje niekoľko paralelných realít. O otázke plynutia času napísal Ted Chiang aj inú poviedku. Bolo to neskôr, v zbierke nie je. Volá sa O kupci a alchymistově bráne. Určite si to pozri, lebo je to poviedka, ktorá ukazuje, že ani časový paradox nemusí platiť. Je o alchymistovi, ktorý vymyslí časový portál. Ale nie je to tak, že keď ľudia spoznajú svoju budúcnosť, mohli by ju zmeniť. A nie je to ani tak, že by nemali slobodnú vôľu. Je to iný pohľad na časové paradoxy a nádherne to logicky funguje. A čo je super, tak vo vzťahu ku Príbehu tvojho života vysvetľuje, aké to je, keď niekto začne vnímať čas nie lineárne, ale paralelne. Pritom to vôbec nie je také zbavujúce slobodnej vôle, ako by sme si mohli myslieť. A to je veľká vec.

Pre mňa bola táto novela výnimočná nielen tým ako vypichla, zvýraznila úlohu jazyka v našom živote. Bol to hlavne silný osobný príbeh. Silná literatúra. A zaujímavé je to práve tým, že časové efekty, to sci-fi v tom, do toho osobného vniesli niečo nové, iný pohľad. Predstavu toho, že ako budeš konať, keď vieš, aké budú dôsledky toho konania. Akoby nový rozmer morálky a zodpovednosti. Vieš presne, čo sa stane a aj tak to urobíš.

Je tam motív rodičovstva. V tomto je výborný vzťah poviedky a filmu. Navzájom sa dopĺňajú. Ľudia, ktorí ten film recenzovali, ale poviedku nečítali, tak im to prišlo ako zbytočný melancholický motív, ktorý vo filme vyrušoval. Pritom je to veľmi silné. To, že urobíš rozhodnutie, aj keď vieš, že ťa vystaví veľkému osobnému nešťastiu, obrovskej trýzni. Hranie sa s očakávaniami je vždy nebezpečná hra. Máš projekt svojej budúcnosti a na konci si predstavuješ dobrý koniec. Ale tu k tomuto nedochádza a motívy šťastia, ktoré sú tu zachytené, sú o to silnejšie. Film a poviedka v tomto prípade spolu fungujú úplne ideálne. Poviedka je lepšia s filmom a naopak. Čo neznamená, že sú sami osebe nezaujímavé.

„Príbeh vášho života“ je poviedka, o ktorej som dlho prednášal, keď som začal robiť teóriu populárnej kultúry, okolo roku 2005-2006. Mal som vtedy prednášky, ktoré sa sústreďovali na jazyk a táto poviedka bola veľmi dobrý nástroj na vysvetľovanie toho, že sme tými, akým jazykom hovoríme. Sám sebe ospravedlňujem svoju nízku jazykovú kompetenciu tým, že mne je ťažko byť človekom v jednom jazyku. Nieto vo viacerých. Ale nemusíme hovoriť len o tejto poviedke.

Jasné. Skočili sme do tohto rozhovoru takpovediac po hlave. Čo je asi dané tým, že sme obaja z tej knihy nadšení. Možno by sme sa mohli vrátiť úplne na začiatok. Skús ľuďom, ktorí ho nepoznajú, predstaviť Teda Chianga.

Ted Chiang je americký spisovateľ. Veľmi renomovaný, hlavne s ohľadom na to, že jeho dielo je relatívne malé. V súčasnosti to je dvanásť poviedok a jedna novela. Poviedky začal publikovať v roku 1990, je to už dvadsaťsedem rokov. Vychádza mu to na jednu poviedku za dva roky.

Výnimočná koncentrácia.

To je aj preto, že sa písaním poviedok neživí. Neviem ako teraz, ale dlho pracoval ako...

... podľa Wikipédie stále robí textára pre nejakú softwareovú firmu.

Predstavujem si to tak, že píše návody ku programom. Čo je výborné v tom, že keď chceš niekomu niečo takéto vysvetliť, musíš si urobiť poriadok. Musíš byť v myslení precízny a disciplinovaný. Do jeho poviedok sa to nejakým spôsobom dostáva.

Prvá poviedka z knihy Babylonská veža je najfilmovejšia z celej knihy. Keby to zobral Ridley Scott alebo niekto ako on, dal by sa z toho urobiť fantastický veľkovýpravný film. Ktorý by však skončil veľmi bizarne, ak by mal zachovať záver poviedky ...

... neprezraď pointu ...

... áno, áno. Nech človek čaká čokoľvek, tak toto nie. A akú si s tým dal Chiang robotu. Vybudoval svet na tej veži, vidíš, ako premýšľal, ako by to tam mohlo fungovať. A pritom je to len prostriedok ku pointe, ktorá by sa dala zhrnúť do jednej vety. Ale cesta ku tej pointe je fascinujúca.

Babylonská veža, to je zase, tak ako sme hovorili minule, jeden z najstarších príbehových archetypov. Príbeh o tom, ako sa ľudia nikdy nedostanú ku tomu transcendentnému ...

... metafyzickému...

...že nikdy nedosiahneme do neba. Klasická téma, ale to, akým spôsobom to spracoval, to sa mi zdá byť úplne jedinečné.

V tej knihe je zaujímavé spojenie medzi starozákonným svetom „Babylonskej veže“ a potom židovskou kabalou v poviedke 72 písmen. V časovej línii sveta prvej poviedky by svet pokojne mohol dospieť k tomuto príbehu. Máme tu viktoriánske Anglicko, ale také iné. Je tu steampunk a potom ešte kabalistický motív.

Slová, ktoré dokážu oživiť veci. Vložíš šém do Golema a on ožije.

A to spôsobí predčasný nástup vedeckotechnickej revolúcie, respektíve robotizácie. Umelej inteligencie. Ale deje sa to inou cestou.

Aj tu hrá dôležitú úlohu jazyk, aj keď samozrejme ináč, ako v „Príbehoch vášho života“. Pripomenulo mi to tú poviedku, teraz neviem, či to bol Clark alebo niekto iný. Hovorí sa, že keď budú vypovedané všetky slová, ktoré sa dajú vysloviť, tak potom svet zanikne. A niekto, tuším tibetskí mnísi, si kúpili najvýkonnejší počítač a nechali ho generovať všetky kombinácie písmen. Nakoniec uspeli.

Ted Chiang nie je brutálne originálny ohľadom námetov, ale v tom, ako ich rozvíja...

... tam je dokonalý. Teším sa na knihu aj preto, že angličtina originálu nie je rozhodne triviálna. Napríklad „Príbehy vášho života“ boli napísané v zvláštnom čase, akoby si spomínal v budúcom čase a som zvedavý, ako sa to podarí preložiť.

Slovenčina nemá toľko časov ako angličtina a možno sa to z prekladu vytratilo, ale nezdá sa mi, že by to chýbalo. Knižné preklady som čítal v ich prvej verzii a páčilo sa mi to. Vôbec mi pri čítaní nevadilo, že viem, ako tá poviedka dopadne.

Keď sme začali prechádzať cez poviedky z knihy, vlastne ako keby sme začali robiť ich poradie, podľa toho, ako sa nám páčili.

Môžeme sa vrátiť k tým, ktoré sme preskočili. Druhá poviedka v knihe sa volá Porozumieť. Rovnaký motív aký bol v knihe Růže pro Algernon. Aj táto poviedka je poviedkou o prudkom náraste inteligencie, o vylepšovaní. Ale Chiang to znovu doviedol niekam, kde si nečakal, kam ťa dovedie. Vlastne z toho urobil morálny problém. Príbeh človeka, ktorému výrazne stúpla inteligencia, sa končí pri morálnej dileme. Aj z tohto by mohol byť film, akčný film. Ale bol by slabý, lebo takýchto filmov je už veľa. Ďalšia poviedka ma názov Delenie nulou.

Matematik zistí, že matematika nefunguje a zrúti sa mu svet.

Toto je poviedka, o ktorej by bolo dobré porozprávať sa s matematikom, ktorý by ti vedel priblížiť tento svet abstraktných objektov. Nerozumiem matematike tak, ako by som chcel. Abstraktné matematické objekty by mali predstavovať objektívnu realitu. Nezaťaženú subjektom, jediné isté miesto v súcne. Pokiaľ viem, matematici niekoľko krát narazili na tento problém, napríklad Gödelove vety o neurčitosti sú také, že sa im to tam začalo rozbíjať ...

...zahrkotalo to ...

... tak. A tu sa to prevalí naplno a hlavnej postave sa z toho rozsype existencia.

Nemusíš byť matematikom, aby si mal z tej poviedky radosť.

Presne. Nasledujúca poviedka je Vývoj ľudskej vedy. Má dve línie. Okrem ľudí žije na zemi rasa superľudí. Každá rasa má vlastnú vedu, oba svety exitujú paralelne. Táto poviedka je vlastne vtip. Je najkratšia zo všetkých, napísaná bola pre jeden vedecký magazín. Stanislav Lem má poviedky s Ilonom Tichým, v nich sa narába s povahou vedy podobným spôsobom.

Toto určite nebola moja najobľúbenejšia časť knihy.

Objavuje sa tam motív metodológie vedy. A tá je dnes poznačená pozitivizmom a tým, ako dnes oddeľujeme humanitné a spoločenské vedy od prírodovedných. V druhom alebo treťom pláne táto poviedka poukazuje na nezmyselnosť tohto usporiadania. Na to, ako je to jedno bez druhého neúplné.

Nasleduje poviedka „Peklo a neprítomnosť Boha“. Zaujímalo by ma, ako by túto poviedku čítal veriaci človek. Či by ju bral ako rúhanie.

Ja som veriaci. Poviedku vnímam ako príliš bystrý útok na bigotnosť. Lebo tým bigotom by to asi nedošlo. Možno by ju vnímali ako rúhanie. Bolo by zaujímavé porozprávať sa o nej s nejakým otvoreným teológom. Je tam motív bezpodmienečnej lásky, ktorú nevieš ovplyvniť. To je vec, s ktorou si nepomôžeš. Buď je, alebo nie. Táto poviedka je v podstate veľká šajba. Úžasné je tam aj to, ako tie naše mysle fungujú, bez ohľadu na to, v akom svete žiješ, takým tým vytesňovacím spôsobom. Toto je svet, kde neexistuje možnosť byť ateistom a napriek tomu tam funguje zátvorkovanie. Konajú, uvažujú, premýšľajú veľmi podobne ako my. Len v ich svete je Boh sústavne prítomný cez zjavenia anjelov. Sústavne tam dochádza k reálnemu prieniku metafyziky do fyziky. Táto poviedka svojím spôsobom stavia ľudskú prirodzenosť na úroveň božej. Hlavný hrdina si nevie pomôcť. Aj by chcel, ale raz je taký a nech sa skúša zmeniť akokoľvek, tak sa mu to nedá.

Je zaujímavé, že Chiangove postavy, aj keď sa pohybujú v svetoch dosť odlišných od našich, sú presne takí ľudia ako my. V tomto je pre mňa ako autor zaujímavý. Že dokáže povedať niečo o nás tým, že postaví svojich hrdinov do zvláštnych, iných situácií.

Nemáme prečo tým ľuďom neveriť, lebo sú ako my. Myslia ako my, konajú ako my, len sú vystavení iným situáciám. A to je presne princíp dobrej sci-fi. Nepotrebuješ superhrdinu.

Iná realita slúži ako zrkadlo, ktoré ti umožní zrazu nahliadnuť na človeka z uhla, ktorý si doteraz nepoznal.

A dovedie ťa k niečomu. Ideš s ním, sleduješ ho krok za krokom a zrazu prekročíš hranicu a uvedomíš si, že niečo možno vnímaš ináč, ako to bolo predtým. Mimochodom, k napísaniu tejto poviedky Chianga inšpiroval film. Vyšiel u nás aj na DVD a dá sa ešte pozrieť. The Prophecy, režisér Gregory Widen, rok výroby 1995, u nás pod českým distribučným názvom Boží armáda, je to béčkový akčný film. Pozrieš si ho a hovoríš si, ako toto dokázalo niekoho inšpirovať k napísaniu takejto poviedky.

Ktorá poviedka je posledná?

Keď sa vám páči, dokument. Je to o sociálnych sieťach a ich vplyve na náš život. Ale napísané to bolo desať rokov predtým, ako vznikli.

Téma mi pripomína jeden diel z novej série Black Mirrors.

Áno, ale Ted Chaing to napísal v roku 2002. A teda pätnásť rokov dozadu napísal poviedku, ktorá je aj dnes absolútne aktuálna. Poviedku o tom, ako si vytváraš vlastný obraz na sociálnych sieťach. Ako sa tam celkom prirodzene ukazuješ v lepšom svetle. Boris Vian má alter ego, Vernon Sullivan, pod ktorým písal brakové romány. A tak napísal aj knižku, ktorá sa volá Zabte ošklivé. A tá je presne o tomto. Sú pekní ľudia a sú ľudia škaredí. Ale tých pekných je tak veľa, že sa tí škaredí stanú vyhľadávanejší. Obráti sa vzťah pekného a škaredého. Vernon z toho urobil grotesku. A Chiang, ten... pozri, asi je dôležité, ako vyzeráme. Aj keď je to hrozné. Pekní ľudia to budú mať vždy ľahšie, aj keď za cenu, že ku nim nikdy nebudeme pristupovať s náležitou hĺbkou.

Z tvojho doslovu ku tejto knihe som si vypichol tieto slová: „Krása a poznávanie sú synonymá.“

Nielen poznanie, aj samotné poznávanie harmonizuje. Emócia, ktorá na teba ide z poznania vedie k upokojeniu, aj keď tá vec sama o sebe môže byť strašná. Celý tvoj prístup spočíva v schopnosti veci racionálne uchopiť. A keďže tú vec uchopuješ racionálne, uchopuješ ju v celistvosti. A to ti dáva pocit až estetickej krásy, krásy v zmysle harmónie. Poriadku. Bez ohľadu na to, čo sa zobrazuje. V Ecovi to je, v Dejinách ošklivosti. Tie obrazy sú pekné, napriek tomu, že sú škaredé.

Je to tak, že krása rovná sa pravda rovná sa dobro.

Na úrovni idei áno. Naša praktická skúsenosť s tým je možno iná, ale to neznamená, že to tak nemusí byť. Môže to znamenať len to, že naše poznanie je neúplné.

Možno sú iba naše hlavy nastavené tak, že potrebujú také alebo onaké absolútno. A že nemôžeme prijať premisu, že chaos je kľúčom ku všetkému. Lebo s tým sa nedá existovať.

Mimochodom Arrival má niekoľko nominácií v Oscaroch. (rozprávali sme sa tesne pred ich vyhlásením) Možno získa niektoré technické ceny, ale hlavné nie. Na mainstream je to totiž príliš bystré.

Možno úplne na záver, posledná otázka. Pre mňa bol Chiang obrovský objav. Predtým ma udolala tá záľaha trashu, ktorú si spomínal aj minule a vlastne som sci-fi prestal čítať. Nakoľko je dnes Chiang v rámci žánra jedinečný?

Ťažko povedať. Môj pohľad je taký, že je veľmi veľa autorov, ktorí disponujú neuveriteľnou bravúrou na úrovni slova. Sú fakt dobrí. Dokážu vymýšľať tak poetický, krásny, pestrý jazyk, že je to až neuveriteľné. Ale využijú ho v príbehu, ktorý sa ti zdá toho nehodný. Výborný príklad je Štepán Kopřiva, český spisovateľ, ktorého mám strašne rád a ktorý keby sa rozhodol, že bude písať veľkú literatúru, tak sú ľudia z neho paf. Ale on sa venuje celkom programovo trashu. Je rád explicitný, rád veci ukazuje. Píše krváky a detektívky. Je to orientované vyslovene na trh. Pri týchto veciach ti vôbec nemusí dôjsť, ako dobre je to napísané. A takýchto autorov je pomerne dosť. Sú dobrí spisovatelia, ale nemajú potrebu vyjadrovať sa k veľkým veciam. A potom je tam tá obrátená strana, že máš bystrých ľudí, ktorí nevedia veľmi písať. To je vždy tragédia. Strašne veľa v tom robia pravidlá trhu. No a autori, ktorí majú dar sebareflexie, sa snažia skĺbiť literárnu úroveň s textom.

Je tu ešte jeden česko-slovenský problém, aj keď už nie je taký vypuklý ako bol. Je tu zopár vynikajúcich prekladateľov. A potom je tu zopár priemerných. A zopár veľmi pyšných. Už je to dávnejšie čo vyšla Rtuť Neala Stephensona, prvý diel tzv. Barokového cyklu. Je to krásna veľká epika, zásadná vec, budeme o tom hovoriť, mal by vyjsť druhý diel. A to prekladali ľudia, ktorí možno vedeli po anglicky, ale neboli dosť vzdelaní. Pýtal som sa ich, či kontaktovali Neila Stephensona, lebo v tej knihe je toho veľa o barokovej filozofii. Odpoveď bola, že nie. Vôbec to neriešili. Matematiku áno, aj sa ako prekladatelia poďakovali v doslove, ale filozofiu nie. A potom si zistil, že píšu o veciach, ktoré majú svoje filozofické pojmoslovie, ale oni o ňom vôbec nevedia a preklad to úplne zničilo. Ale sú aj knihy, ktoré s týmto nemajú problém a preklady sú výborné.

Ale aby sme skúsili nájsť ešte ďalších zaujímavých súčasných autorov sci-fi a fantasy: Paolo Bacigalupi je hviezda súčasnej fantastiky, výborný poviedkar. Možno je menej prístupný mainstreamu, je viac fantastický v kulisách a v prostredí, ale tiež je veľmi šikovný. Tiež je Američan. Charles Stross je taký, Cory Doctorow je taký. China Miéville je taký. Je ich pomerne dosť. John Scalzi je úžasný, ale programovo píše braky, ako Kopřiva, čím to nedehonestujem, ja to mám naopak rád, akurát to z princípu nemôžeš nazvať veľkou literatúrou, lebo koho dnes zaujíma štylistická bravúra už na úrovni vety? Ale je výborný spisovateľ. Má krásny román, o prvom kontakte s mimozemšťanmi, ktorí sú podstatne inteligentnejší ako my. Ale vedia, že z nášho pohľadu vyzerajú hnusne. A keďže chápu našu kultúru a chceli by sa kontaktovať, lebo sú dobráci a nechcú pôsobiť nevkusne, tak si zvolia na prostriedok prvého kontaktu hollywoodského agenta. A toto rozvedie do tristo stranového románu. Ktorý je výborný, ale ...

... ale je to taká vtákovina. Ešte jedna vec ma napadla k Chiangovi. Je to tak, že prvú poviedku, „Babylonská veža“, napísal v roku 1990 a hneď za ňu získal ocenenie Nebula?

Áno. Vlastne každá poviedka v knihe získala nejakú cenu. Ted Chiang funguje ako značka. A to, že dostal tak veľkú cenu hneď za prvú poviedku, nie je v rámci sci-fi žánru až také výnimočné.

To je zaujímavé, vo veľkej literatúre to takto rýchlo nefunguje.

Ted Chiang je možno menej výnimočný, ako by sa nám mohlo zdať, ale je, povedzme, viac prístupný. Jeho fantastické svety sú menej dôležité ako príbehy, ktoré sa v nich odohrávajú. Aby si ho prijal, nemusíš byť až taký fantasta, ako v prípade iných autorov.

S Jurajom Malíčkom sa rozprával Juraj Kováčik

Rozprávanie s Jurajom Malíčkom o sci-fi a fantasy knihách z februára 2017

Zobraziť diskusiu (0)