Ak ma pamäť neklame, o Islande som prvýkrát počul v roku 1986, keď bol v hlavnom meste, Reykjavíku, summit Ronalda Reagana a Michaila Gorbačova. Prezidenti USA a ZSSR hovorili o ľudských právach a odzbrojení. Našiel som si ostrov v školskom atlase a začal som sa oň zaujímať. V 90. rokoch ma zaujala speváčka Björk. Chcel som vedieť, o čom spieva, našiel som si texty jej piesní a zistil som, že najlepšie z nich napísal Sigurjón Birgir Sigurðsson, známy pod prezývkou Sjón. Na preklad do češtiny som si musel počkať do roku 2008. Román Skugga Baldur vyšiel pod názvom Syn stínu a bol to pre mňa mimoriadny zážitok. U nás sa Sjónovo dielo objavilo až tento rok zásluhou vydavateľstva Slovart. Vďaka prekladateľke Zuzane Stankovitsovej máme v slovenčine aktuálny román, ktorý zatiaľ nebol preložený ani do angličtiny - Máni Steinn. Chlapec, ktorý nebol.

Prvá otázka smeruje k vašim začiatkom – objavili ste punk a prostredníctvom neho dadaizmus i surrealizmus. Chcem sa opýtať na toto obdobie, na 70. a 80. roky na Islande.


V prvom rade by som sa vám chcel veľmi pekne poďakovať, že sa môžeme stretnúť v tomto kníhkupectve. Hoci nerozumiem nápisom na obálkach, som milovník kníh, takže vidím, že sú skvelé.
Mal som asi štrnásť alebo pätnásť rokov. Bolo to na konci sedemdesiatych rokov, keď som objavil modernú islandskú poéziu, ktorá ale pochádzala z rokov päťdesiatych. V tom čase sa objavila skupina básnikov, ktorí sa nazývali atomistami a zmenili poéziu takpovediac cez noc. Bolo to v roku 1948 a táto premena prebiehala až do roku 1952. Dovtedy bola islandská poézia veľmi tradičná, viazaná na rýmy a aliteráciu. Atomisti sa nechali ovplyvniť švédskou, americkou, francúzskou či nemeckou modernou. Jej prvky priniesli na Island. Dovtedy som sa so súčasnou literatúrou veľmi nestretol a jediné, čo by som mohol nazvať súčasným, boli texty Davida Bowieho. Dodnes verím, že to bol Bowie, kto otvoril nové cesty k takým zvláštnym, možno až čudesným veciam, ktoré je možné evokovať s pomocou slov. Pre mňa to bol on a slová jeho piesní, čo ma odštartovalo. Bol to tiež rok, keď som objavil punk. Keďže som bol teenager, boli pre mňa tieto oblasti veľmi dobre spojiteľné – spojili sa do poézie a do rôznych bláznivých obrazov. Uvažoval som, či by bolo možné vyjadriť aj v islandskom jazyku niečo podobne bláznivé, ako napríklad auto, čo zastane na ceste v podobe obrieho chrobáka, ktorý si vymáča kolesá vo vode. Toto bolo pre mňa úplnou novinkou. Dovtedy som si myslel, že poézia je iba o dlhej zime a krátkom lete (smiech).
Väčšina atomistických básnikov bola výrazne ovplyvnená surrealizmom. Ja som poznal surrealizmus predovšetkým v jeho výtvarnej podobe. V tých časoch existovali v Reykjavíku obchody s plagátmi a početnými reprodukciami Dalího, Magritta i mnohých ďalších fantastických surrealistických maliarov. Keď som objavil, že surrealizmus sa vyskytuje aj v poézii, okamžite som vedel, že chcem byť súčasťou tohto smeru. Začal som písať vlastné básne a akonáhle som začal, nemohol som prestať. A keďže som nemohol prestať, čoskoro som mal rukopis zbierky vhodnej na vydanie. Nechal som ju vytlačiť za peniaze, ktoré som zarobil ako záhradník vo verejnej nemocnici. Odrazu som bol publikovaným básnikom. Na Islande je dlhá tradícia básnikov, ktorí začínali publikačnú činnosť vlastným nákladom. Dokonca aj náš držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Halldór Laxness začínal v dvadsiatych rokoch rovnako. A tak som si povedal, že pokiaľ to bolo dosť dobré pre laureáta Nobelovej ceny, je to dosť dobré aj pre mňa. Čoskoro som zistil, že v mojom okolí sú básnici podobného zamerania ako ja a spolu sme vytvorili surrealistické hnutie siedmych pod názvom Medúza. A započali sme na Islande surrealistickú revolúciu. Úspešne - Island bol kompletne surrealizovaný na ďalších tridsať rokov. Samozrejme, nie každý, koho som v tom období stretol, bol surrealista. Boli tam aj rockeri, punkáči a s nimi spojené rockové koncerty. Práve rockové koncerty sa pre nás stali miestom, kde sme mohli prezentovať našu poéziu. Neboli sme však vždy úplne vítaní, keďže ľudia prichádzali počúvať predovšetkým hudbu a nie básnický prednes. Medzi jednotlivými vystúpeniami sme museli vydržať na pódiu zhruba pätnásť minút. Bola to výborná škola sebaovládania, keď sme sa pokúšali našou tvorbou týchto ľudí zaujať.

Dočítal som sa, že vašim veľkým inšpiračným vzorom boli aj českí poetisti, Nezval či Biebl. Zaujímalo by ma, ako ste sa dostali k ich textom.

Generácia modernistov začala prekladať básnikov, ktorými sa inšpirovala, a vznikla tak výnimočná kolekcia medzinárodnej modernistickej poézie – myslím, že vyšla v roku 1958. V tejto zbierke, ktorú som mal možnosť čítať, bolo aj niekoľko básní Vítězslava Nezvala, a spomínam si, že na mňa mali veľmi silný dopad. Bolo v nich niečo, čím sa líšil od poetiky francúzskych surrealistov. Tí boli podľa môjho názoru zamestnaní skôr vytváraním vizuálnych obrazov a boli agresívnejší v technike. Nezval bol vrúcny. Jeho básne boli takpovediac ľudskejšie, vypovedali väčšmi o poetickej skúsenosti, a to na mňa malo silný vplyv. V rámci nášho zoskupenia Medúza sme nadviazali kontakty s podobnými surrealistickými skupinami vo Švédsku, v Anglicku či vo Francúzsku, a tak sme sa dostali nepriamo do kontaktu aj s českými a slovenskými autormi. Vydávali sme časopis a v rámci nášho vydavateľstva sme sa rozhodli publikovať antológiu českej a slovenskej surrealistickej poézie. Spomínam si na to veľmi dobre, keďže mojou úlohou bolo získať na jej tlač peniaze. Finančnú podporu som ale nenašiel, rozhodol som sa teda zaplatiť tlač sám. Som na to veľmi hrdý aj preto, že táto antológia nám pripomenula slobodu slova na Islande. Mohli sme slobodne hovoriť, publikovať, zatiaľčo v Československu a ďalších krajinách to nebolo možné.

S poéziou určenou na intímne čítanie úzko súvisí aj spievaná poézia. Dlho som uvažoval nad tým, či by som sa mal spýtať na Björk, keďže sa vás na ňu pýta takmer každý. Povedal som si však, že je azda najznámejšia Islanďanka. Máme ju veľmi radi a zaujíma nás, ako ste začali spolupracovať. Napísal ste pre ňu úžasné texty piesní ako Bachelorette, Isobel alebo aj pieseň do filmu Larsa von Triera Dancer in the dark, za ktorú vás nominovali na Oscara.

Tento príbeh sa začína v osemdesiatych rokoch. Kultúrna scéna v Reykjavíku bola veľmi malá, takže čoskoro sa každý, kto písal, koncertoval, alebo robil niečo vo filme, poznal s každým. Bolo to v roku 1981 alebo 1982, keď ma jeden z najbližších spolupracovníkov z Medúzy, Þór Eldon, predstavil svojej priateľke – tou priateľkou bola Björk. Ja som mal v tom čase 19 rokov, ona mala 16 a spievala v skupine Tappi Tíkarrass. Začali sme sa rozprávať o filmoch, hudbe či poézii, a tento rozhovor pokračuje dodnes. Mohli by ste teda povedať, že sme boli súčasťou rovnakej, síce malej, no predsa silnej skupiny ľudí, ktorí spolu boli schopní debatovať na tieto témy dlho do noci. Na začiatku ste spomenuli rok 1986, keď ste prvýkrát počuli o Islande. Vtedy u bol u nás na vrchole punk, poprípade postpunk. Keď končila éra postpunku, rozhodla sa hŕstka ľudí vymeniť čierne oblečenie a depresívny výraz za niečo farebnejšie – to bola skupina Sugarcubes, ktorá stála za globálnym rozšírením islandského punk-surrealizmu. K vašej zmienke o summite medzi Gorbačovom a Reaganom sa navyše viaže veselá historka. Dvaja členovia skupiny Sugarcubes vyrobili na jeho motívy pohľadnicu so zámerom znázorniť ho čo najškaredším a najotravnejším spôsobom. Pohľadnica sa stala svetovým hitom a vďaka peniazom z predaja bolo možné vydať ich album. Vydavateľstvo sme v tejto súvislosti pomenovali Bad Taste (Zlý vkus). Postupne sa dostávame k roku 1995, keď mi Björk zavolala, že neúspešne zápolí s jednou piesňou, pretože pre ňu nemohla nájsť správny text a hľadala niečo podobné mojej poézii. Prizvala ma teda k spolupráci. Bolo to po vydaní Debutu a práve pracovala na druhom sólovom albume Post. Zašiel som teda za ňou, sadli sme si za kuchynský stôl a odrazu sme sa opäť ocitli v starom dobrom surrealistickom laboratóriu. Spoločne sme napísali text piesne Isobel. Björk navrhla koncept, dodala niektoré referencie a toto bolo počiatkom nášho tvorivého vzťahu textára a hudobníčky.

Keď sme boli s bratom Danom malí, naša babička Gabriela, ktorá stále žije a má 92 rokov, nám pri večeri zvykla čítať Pippi Dlhú pančuchu. Syna stínu ste venovali vašej starej mame, zrejme pre jeho mytologický a rozprávkový základ. Okrem ľudových motívov ale obsahuje aj početné odkazy na predmet našej doterajšej diskusie – surrealizmus a jeho básnikov. Veľmi zaujímavým na tomto románe je aj dôraz na rozdelenie dobra a zla, no ich zástupcovia si akoby vymenili miesta. Zlo v tomto prípade predstavuje miestny kňaz, pričom vzdelanec, ktorý prichádza z Dánska, prináša niečo pozitívne. Obvykle je to práve vonkajší, cudzí element, ktorému je pripisovaný zlý vplyv. V tejto súvislosti by som sa vás chcel opýtať aj na úlohu provokácie, ktorá sa vo vašich dielach vyskytuje, aj keď v oveľa jemnejšej podobe ako napríklad vo filmoch Larsa von Triera.


Tento román bol pre mňa prelomový. Povedal som si, že pokiaľ napíšem román, musí byť čo najislandskejší. A potom som si povedal, že pokiaľ má byť najislandskejším románom, tak musí byť zároveň najseverskejším. Jeho pôvod skutočne súvisí s mojou babičkou. Žila so mnou a s mojou mamou, keď som mal osem až desať rokov, a vlastnila mimoriadnu kolekciu tradičnej literatúry - takzvaného islandského folklóru. Často som chodieval do knižnice, no na týždeň ste si mohli vypožičať iba desať kníh, ktoré som zakaždým prečítal skôr, než som si mohol vybrať nové. Zvykol som sa teda rozhliadať po babičkiných policiach a našiel som tam krásne vydanie šiestich kníh v v koženej väzbe z druhej polovice devätnásteho storočia. Akonáhle som ich otvoril, bol som úplne ohromený svetom, ktorý som v nich našiel. Žasol som, že všetky tie šialené veci - mŕtvi prichádzajúci späť k životu, príšery v jazerách, ľudia žijúci v skalách a ľudia premieňajúci sa na zvieratá -, že toto všetko bolo z Islandu. Veľmi skoro v mojom surrealistickom období som si teda uvedomil, že surrealistická islandská tradícia bola obsiahnutá už v jeho folklóre, ale až po Syna stínu som túto skutočnosť nikdy nevyužil. Samozrejme, že je provokatívna, ale je tiež založená na islandskej tradícii. A v tradícii islandského folklóru je kňaz zápornou postavou. Zápornú postavu som mal teda k dispozícii takpovediac okamžite. Omnoho náročnejším sa ukázalo nájsť kladnú postavu. Potreboval som charakter, ktorý by sa vedel postaviť tomu až brutálnemu kňazovi, ktorého väčšmi zaujímalo zabíjanie líšok, než starosť o jeho stádo. A keď som jedného dňa hľadal obrázky dobových ľudských príbytkov, dobového oblečenia a podobných vecí, narazil som v jednej knihe fotografií na vyobrazenie tradičného islandského sídla s nízkymi oknami a strechou porastenou trávou, pred ktorým stál muž oblečený tak, ako keby práve vyšiel z kaviarne v Marseille. Bol elegantne oblečený, fúzy fičúrsky zakrútené dohora. Rozhodol som sa, že on sa stane mojou kladnou postavou. Začal som spracúvať jeho príbeh, teda príbeh fiktívneho charakteru, a postupom času tento človek vstúpil do existencie ako študent dánskej univerzity, ktorý holdoval zhýralému životu v Kodani, čítaniu poézie, užívaniu drog, ba dokonca aj pitiu čaju (smiech). Po príchode na Island stretne jednej noci dievča trpiace Downovým syndrómom, ktoré je uväznené, a je to práve on, kto si uvedomí nespravodlivosť podobného konania a kto sa ako prvý podujme k činu. Považujem to za nádherný príbeh na prvý pohľad skazených ľudí, ktorí takmer nepravdepodobne konajú dobré veci.

Na románe Syn stínu oceňujem, že je poetický a stručný. Je to skôr novela kombinovaná s poémou či cyklom básní. A je to najkratší text, ktorý získal Literárnu cenu Severskej rady. Páči sa mi, že podnecuje čitateľa k tomu, aby si sám vyplnil medzery, aj keď nepozná islandskú ľudovú kultúru.
Boli ste v Prahe na premiére divadelnej adaptácie románu v rámci česko-islandskej spolupráce. Ako sa vám predstavenie pozdáva?

Som veľmi rád, že ste si knihu prečítali a že ste urobili všetku tú ťažkú prácu, ktorú má dobrý čitateľ urobiť. Písanie je ťažké a teda by malo byť podobne náročné text aj čítať (smiech) – predstavujem si to ako spoluprácu medzi čitateľom a autorom.
Bol som prekvapený, keď som dostal e-mail od českej herečky Terezy Hofovej, v ktorom ma požiadala o práva na inscenáciu môjho diela v Prahe. Položil som jej teda niekoľko otázok ohľadom jej predstáv. Keď mi v nasledujúcej správe odpovedala, že divadlo spolupracuje s ľuďmi postihnutými Downovým syndrómom a jedno dievča by dokonca stvárnilo postavu z môjho románu, okamžite som súhlasil – presvedčil som sa, že títo ľudia chcú urobiť správnu vec. Pri rôznych formách adaptácií mojich diel sa riadim krédom, že sám do nich zo zásady nevstupujem. Dôvodom je, že pre mňa je kniha dokonalým prostriedkom na vyrozprávanie príbehu, ktorý som si zvolil. Pokiaľ si niekto myslí, že by mal byť príbeh podaný inou formou alebo dokonca lepšie, nech to skúsi (smiech). Povedal som im teda, že s nimi zájdem na šálku kávy, môžeme sa porozprávať o knihe, zúčastním sa premiéry, ale tým moja práca končí. Musím však povedať, že som bol napokon veľmi spokojný. Bolo skutočne úžasné vidieť, ako si dokázali poradiť s náročnými časťami textu, ktoré som si sám nevedel predstaviť v dramatizovanej forme – a tu som bol odrazu svedkom premeny ženy na líšku priamo na divadelných doskách. Skutočne teda bolo možné prerozprávať môj príbeh aj inak a rovnako dokonale.

Pomaly sa dostávame k románu, ktorý nedávno vyšiel v slovenskom preklade – Máni Steinn. Chlapec, ktorý nebol. Román sa odohráva v roku 1918, keď sa na Islande udialo viacero významných vecí. Okrem toho, že sa skončila Prvá svetová vojna, vypukla epidémia španielskej chrípky, vybuchla sopka Katla. Začalo sa presadzovať nové umenie, keď sa v dvoch reykjavíckych kinách premietali nemé filmy, a Island získal čiastočnú nezávislosť od Dánska, čo bol výrazný posun. V románe sa ujímate postavy, ktorá je outsiderom. Môžete nám prezradiť, prečo ste si zvolili za hlavnú postavu niekoho, ako je Máni?

Dlho som sa venoval španielskej chrípke, histórii nemého filmu či histórii homosexuálov na Islande, ale nevedel som, ako s týmito informáciami naložiť. Vlastne som ich iba zbieral, keďže pokiaľ ma niečo začne zaujímať, venujem sa tomu dopodrobna. Som v podstate ako straka – zbieram veci, ktoré sú lesklé a pekné, a až potom sa rozhodnem, čo s nimi urobím. Takže keď som sa vrátil k tým veciam, ktoré som nazhromaždil v lete roku 2013, zistil som, že dokonalým časovým rámcom príbehu bude zhruba šesť až sedem týždňov počas zimných mesiacov roku 1918, pretože v tom období sa toho udialo skutočne mnoho. Potreboval som nejakého sprievodcu. Chcel som, aby ním bol chlapec, ktorý nás bude sprevádzať všetkými tými udalosťami nezaujato – to znamená, že od nich musí mať odstup, nesmú sa ho príliš dotýkať. Zvolil som si teda sirotu, aby nemohol byť ovplyvnený prípadnou smrťou rodičov – v tom čase u nás totiž ľudia naozaj padali ako muchy. Táto sirota musela byť navyše niečím zvláštna, keďže som túžil vytvoriť kontrast medzi tým, čo sa dialo v živote postavy, a tým, čo sa odohrávalo v jeho okolí. Chcel som, aby robil niečo, čo by v danom veku robiť určite nemal. A tak som si povedal, že bude spať so všetkými vôkol seba, s každým, koho stretne. Najprv mi prišlo na um, že objektom jeho záujmu by mohli byť ženy, no rýchlo som si uvedomil, že so šestnásťročným chlapcom, ktorý sa správa ako Don Juan, by sotva chceli spať. Preskúmal som teda ešte raz, aká bola v tom období situácia ohľadom homosexuálov, a nápad, že tento chlapec bude spávať s mužmi a bude sa prostituovať, mi prišiel perfektný. Keďže sa ale považujem za dobrého človeka, chcel som, aby tento chlapec robil aj niečo dobrého. Vytvoril som tak pozitívny obraz chlapca, ktorý neustále chodí do kina, keďže v tých rokoch prišiel do Reykjavíku nemý film. V konečnom dôsledku teda pred sebou máte dokonalého outsidera putujúceho týmito historickými udalosťami, ktorý vás nimi sprevádza až do vypuknutia španielskej chrípky. Jeho život bol ovplyvnený dvojakým spôsobom. Akonáhle vypukla epidémia, nikto sa ho už pochopiteľne nechcel ani dotknúť, aby sa nenakazil, nemohol sa dlhšie prostituovať a rutina jeho pravidelných sexuálnych stykov zanikla. Tragickejšie ale znášal zatvorenie kinosál v súvislosti so zákazom verejného zhromažďovania. A keď boli kiná zatvorené a žiaden muž sa ho nechcel dotknúť, vypadol zo svojej obvyklej roly outsidera a na niekoľko týždňov až mesiacov sa stal opäť súčasťou spoločnosti.
Máni je úplne vymyslený, ale je tu jedna postava, ktorá je založená na skutočnom človeku. Jedná sa o dievča menom Sola, ktorá má osemnásť rokov a keďže má vodičský preukaz, vozí lekárov zasahujúcich pri chrípke. No a táto pani je skutočná. Bola prvou profesionálnou taxikárkou a neskôr aj prvou profesionálnou maliarkou domov, čo robila až do svojich osemdesiatich rokov. Videl som rozhovor, ktorý s ňou robil novinár, keďže videl niekoho vysoko na lešení maľovať domy a zrejme si povedal, že táto stará pani za rozhovor stojí.

Tento posledný príbeh mi pripomína ďalšie prekvapivé stretnutie s Islandom. Keď som študoval na strednej škole v Bratislave, prišla na Slovensko ako prvá hlava štátu po vzniku samostatnej SR islandská prezidentka Vigdís Finnbogadóttir. Zobrali ju aj na naše gymnázium a vtedy som zistil, že prezidentom môže byť aj žena. Pre mňa ako teenagera to bolo prekvapujúce. A teraz hovoríte o taxikárke, maliarke...


Islandské ženy sú také. Sú tam, kde ich treba, a keď ich treba na prezidentskom poste, tak si jednu zvolíme (smiech).

V súvislosti s románom Máni Steinn by som sa rád spýtal ešte na jednu vec. Podarilo sa vám v ňom veľmi dobre spojiť to, čo máte rád - film, surrealizmus, poéziu či záujem o históriu Islandu - a urobil ste to takou formou, že ste Mániho vystavili nákaze chrípkou – bol teda v horúčkovitom stave halucinácií, počas ktorého sa mu mieša to, čo skutočne zažil, to, čo sa mu sníva a napokon aj to, čo videl v kine. Mali ste nejaké reakcie od čitateľov, ako čítajú podobné pasáže vo vašich textoch? Pre mňa osobne sú totiž tými najlepšími – človek sa stráca a je ponechaný na vlastnú fantáziu.


To sú jednoducho halucinácie – majú byť také, ako sú opísané, máte sa v nich strácať. Čitatelia zatiaľ nemali žiadne námietky, radi sa nechávajú unášať dejom knihy, a chlapec nakoniec vyzdravie, takže všetko dobre dopadne. Halucinácia by však mala byť opísaná podobným spôsobom. Zámerne som sa ju pokúsil natiahnuť do takých rozmerov a nechcel som ju nijako zmenšovať. Čitatelia sa teda nezvyknú sťažovať. Mal som akurát jedinú reakciu od istého kritika, ktorý povedal, že nabudúce, keď bude chorý a bude mať horúčku, tak rozhodne nechce, aby som popisoval jeho stavy (smiech).
Keď sa ale vrátime ku kontextu tradičnej islandskej literatúry, tak som presvedčený, že moja tvorba je z tých najstarších a najtradičnejších literárnych výrazov vôbec. Pokiaľ sa pozriete na ságy, ktoré vznikali v trinástom storočí a ktoré sa považujú za jedny z najstarších románov, tak tie boli v určitých aspektoch surrealistické odjakživa. V škole nám o nich učitelia hovorili, že boli vlastne veľmi realistické s ohľadom na priamu rozprávačskú líniu. Pochopiteľne som učiteľom veril, a čo sa realizmu islandských ság týka, vlastne som s nimi stále zajedno. Všetky sa zaoberajú ľudskou existenciou na viacerých úrovniach súčasne. Takže na jednej strane máte veľmi realistickú naráciu, ale tú prestupujú snové pasáže, sny alebo proroctvá, čo sa stávajú skutočnosťou. Objavujú sa v nich vízie bojovníkov jazdiacich naprieč nebesami na koňoch, ktorým z kopýt fŕkajú kvapky krvi, prípadne ľudí na prahu smrti, skladajúcich poéziu plnú metafor tak neskutočne komplexných, že spája svet ľudí a bohov. Ich rozprávanie teda zahŕňa ľudský život na najrôznejších úrovniach – realitu stretnutí medzi ľuďmi, realitu bojov, diskusií, lásky a mnohého iného, ale aj veľmi širokú paletu popisu ich vnútorného života prostredníctvom snov, poézie či vízií. Pomyslel som si, že pokiaľ je toto realizmus, je to môj druh realizmu a odteraz sa pokúsim vo svojich novelách zviesť dohromady všetko – to je dôvodom, prečo v nich nachádzate sny a poéziu pospolu s realistickými vyobrazeniami.

Ako som už spomínal, tento druh realizmu bol na Islande praktizovaný už v trinástom storočí. V sedemdesiatych rokoch sme sa prostredníctvom Márquezovho románu Sto rokov samoty oboznámili so žánrom magického realizmu. Vďaka nemu si islandskí čitatelia uvedomili, že sme magický realizmus vynašli my. Toľko teda k islandskej skromnosti (smiech).

Za prepis rozhovoru patrí vďaka Denisovi Horváthovi z nitrianskeho kníhkupectva Pod Vŕškom.

Zobraziť diskusiu (0)