Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť prúd spomienok: na detstvo, na rodinu a na to, ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať jeho motívy. V plynutí spomienok však prerozpráva svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania v rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin objasňuje a berie zaň plnú zodpovednosť, pričom priamo i nepriamo poukazuje na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka prostredníctvom osudu ženy-vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.

XX

Mama bývala celé hodiny pred stretnutím s ockom vždy veľmi nervózna. Podľa tejto nervozity Dievčatko vedelo, že sa s ním stretne. Minulú noc sa mama často budila, vstávala z postele a rozrušene chodila po izbe. Myslela si, že Dievčatko tvrdo spí, ale ono sa iba pretvarovalo, malo v tom prax. Pri svetle nočnej lampy vidí, ako sa na maminom čele lesknú kvapky potu a cíti, ako z nej sála teplo, kým stojí pri otvorenom okne, aby sa schladila. Z ulice dolieha vzdialený zvuk áut a šelest lístia na strome pred domom. Chvíľu zamyslene stojí, zahľadená do noci. Dievčatko nepohnuto leží. Pozoruje ju cez prižmúrené oči. Vie, že mamu čosi trápi, že by chcela utiecť z tohto bytu-väzenia, ako ho nazýva, a vrátiť sa k ockovi. Ale vie aj to, že to už nie je možné a bojí sa, aby mama znova neurobila niečo, za čo by ich stará mama vyhodila aj uprostred noci. Bojí sa, v bruchu cíti škrabkanie. Najprv celkom jemné, akoby tam malo mravce, ktoré si hľadajú cestu von. Potom si mravce kdesi hlboko v bruchu vyhĺbia veľkú jamu a strach narastie, diera sa zväčšuje a požiera všetko okolo seba. Pozná ich dobre, volá ich strachomravce. To ony ho prinútia, aby sa pocikalo do postele. A potom sa cíti ešte horšie, lebo to nepríjemne studení medzi nohami a na mokrej plachte.

Najradšej by vstalo, vyzlieklo si nohavice a položilo na plachtu suchý uterák. No bojí sa, aby ešte viac nerozrušilo mamu. Mohla by sa rozkričať, možno by ho aj udrela a potom by sa zobudila stará mama, ktorá by kričala aj na Dievčatko, aj na mamu za to, že malú nenaučila, aby sa nepocikávala do postele ako každé normálne dieťa v jej veku. Vie, že to najhoršie príde až ráno, keď mama uvidí mokrý fľak.

XX

Keď sme sa po niekoľkých dňoch vrátili k starým rodičom, naše podmienky sa zmenili. Mama im musela za trest sľubovať stále viac. Napríklad, že celý svoj plat bude odovzdávať do spoločného rozpočtu, aby jej nezostávalo na „flákanie sa a kupovanie hlúpostí“. Alebo že bude mať iba raz do týždňa voľný deň, akoby bola pomocníčkou v domácnosti. Aj mne určili nové podmienky: nech sa usmrkanec naučí, že v tomto dome vládne poriadok, nech sa zdržiava vo svojej izbe, nech nerozpráva, kým sa ho niekto na niečo neopýta, nech čuší, čuší, čuší!

Po jednom takom návrate som aj ja začala mávať migrény. Záchvaty boli náhle, odrazu sa mi zatmelo pred očami a hlava neznesiteľne oťažela. Žiadny zvuk ani lúč svetla nesmeli preniknúť do izby. Zakrývala som si hlavu vankúšmi, pulzujúca bolesť mi ju premieňala na ohnisko šialenej aktivity. Ktosi vnútri búšil ťažkým kladivom a ozvena sa šírila po celom tele až po končeky prstov na nohách. Nepretvaruj sa, hovorievala stará mama. Mama bola milosrdnejšia. Keď videla, že som zvracala, vymenila mi plachty, na čelo priložila studený obklad, dala mi tabletku, ktorá zmiernila bolesť, a nechala ma na pokoji. Teraz sme obidve trpeli rovnakou chorobou a to nás v mojich očiach akosi zbližovalo. Rovnako, ako keď ma zmlátila. Aspoň som cítila, že existujem.

Zobraziť diskusiu (0)