Čitateľ je prieberčivý a na chrbty kníh pozerá s nedôverou. Koniec koncov oprávnene. Chorobný pokus Autodidakta (hrdinu z románu Nevoľnosť od J. P. Sartra) pohltiť všetky knižničné spisy abecedne znemožnil tomuto nešťastníkovi nielen žiť, milovať či starnúť, ale nedostalo sa mu ani vytúžených vedomostí. Siahnuť po novom českom preklade poviedkovej zbierky Juliana Barnesa sa však určite oplatí, aj keď neašpiruje na náuku o láske a umieraní. Miesto toho svojmu čitateľovi ponúka čestné miesto pri Stolku s citróny a nad ich trpkosťou núti prinajmenšom premýšľať.

Britský spisovateľ a nositeľ prestížnej Man Bookerovej ceny dokonca načrtol v esejistickom diele venovanom smrti Žádný důvod k obavám veľmi špecifickú scenériu vlastného skonu – domov dôchodcov, ohromné bolesti a pomedzi to všetko neprestajné frflanie na nekorektné užívanie jazyka. Predovšetkým posledná z predstáv dáva tušiť, že o ironický nadhľad, občas balancujúci až na hranici cynizmu, rozhodne nie je v Barnesovej próze núdza. Ostrovtipné postrehy prerastajú existenciálnymi témami s pozoruhodnou ľahkosťou, pričom im paradoxne dodávajú na naliehavosti. Závažná situácia sa pri zmene osvetlenia láme do grotesky, neznesiteľná ťažoba zrazu vyvoláva kyslý úškrn a osvetľovač Barnes zručne podmieňuje ich vzájomnú existenciu. Príležitostné komično je výsledkom hlboko ľudského pohľadu autora pod povrch takzvaných vysokých tém. Neprídu mu bizarné ani tak samotná láska alebo smrť, ale skôr spôsoby, akými sa jednotlivci s týmito životnými elementmi vyrovnávajú, či sa s nimi vôbec vyrovnávajú, poprípade či si ich v dostatočnej miere pripúšťajú. Tematike vedomého nahliadania vlastného života so všetkým, čo k nemu náleží, a prežívaniu týchto náležitostí s ohľadom na úprimnosť k sebe samému venoval už napríklad román Pohlédnout do slunce. Zúčastňujeme sa v ňom takmer storočného putovania hlavnej hrdinky na ceste za sebaobjavením, podobne ako pani Bovaryová dekády pred ňou dávala iba postupne priechod vlastným túžbam v malomeštianskom prostredí 19. storočia. Inšpiráciu klasikmi svetovej literatúry autor netají – Gustav Flaubert a A. C. Doyle mu poslúžili za hlavný námet pre dvojicu rozsiahlych textov (Flaubertův papoušek, Arthur a George). Barnes je vôbec majstrom polofiktívnych životopisov, v ktorých si prepožičiava realitu historických postáv, aby prezentoval vlastné myšlienky. Jeho posledná novela Roviny života je zároveň pútavým sprievodcom počiatkami vzdušnej fotografie, svojráznym nahliadnutím do súkromia jej zakladateľov a v neposlednom rade hlboko intímnou rozpravou o smrti Barnesovej manželky Pat.

Samotný Stolek s citróny si prepožičiava svoj názov z diskusného krúžku zástupcov francúzskej intelektuálnej elity 19. storočia, ktorého hlavným predmetom bola smrť. Zbierka jedenástich poviedok tematizuje predovšetkým starnutie a starobu ako poslednú etapu ľudského života. Radenie jednotlivých textov je dôkladne vypracované a v prvom z nich, nazvanom Stručné dějiny holičství, sledujeme charakterový i svetonázorový prerod chlapca, ktorý sa odohráva počas dlhoročných úprav jeho postupne šedivejúcich vlasov. Variáciu na Lucretiov výrok o neustálom očakávaní a následnom umieraní v strádaní predstavuje Příběh Mattse Israelsona - rozprávanie o nevypovedanej láske starnúcej dvojice so zakončením prikyslým aj na citrón. Dimenzia ,,nevysloveného“ tvorí vôbec podstatnú časť Barnesovej prózy, raz tragickú, inokedy komickú, no najčastejšie rozmarne kombinuje oboje do verného obrazu medziľudských vzťahov. Tak sa dvojica žien z poviedky Co ty všechno nevíš navzájom častuje trpkými poznámkami k ich osobným životom, ale iba vo vnútornom monológu každej zo zúčastnených. Starnúcim protagonistom Barnesových textov nechýba žiaden z atribútov predošlých životných etáp - nie sú iba zatrpknutí, ale aj vrtošiví, urážajú sa s nástojčivosťou dieťaťa, znovuobjavujú svoju sexualitu (Zahradní klec), uvzato sa držia minulosti (Hygiena), túžia niečo zmeniť a zviditeľniť sa (Na stráži), alebo prenasledujú vidinu mladej lásky ako Turgenev v poviedke Znovu ožít. Stolek s citróny je panoptikum túžob, na ktorých realizáciu už niet priveľa času, alebo ktoré už ani nie je možné uskutočniť. O to húževnatejšie sa potom jeho hrdinovia pokúšajú zmocniť všetkého, čo ešte možné je, alebo chcú prinajmenšom zase raz sprítomniť minulosť. V tomto zmysle je poviedka Apetýt dojemným príbehom ženy, ktorá sa starosťou o agresívneho manžela trpiaceho demenciou pokúša vydolovať zvyšky niekdajšieho citu. Z Barnesových textov je cítiť hlbokú účasť na emocionálnych pohnutiach postáv, aj keď sa nad nimi občas zasmeje. Možno sa nad nimi smeje práve preto.

Stolek s citróny je výnimočným pohľadom na banalitu umierania a s ním spojenej staroby. Výnimočným, lebo svoju tému nepodfarbuje krikľavými tónmi, ukričanosťou hlásnych trúb či prehnanou ornamentálnosťou gotickej architektúry. Jeho texty je azda možné prirovnať k hudbe, ktorá pomaly utícha. Hudobné motívy používa Barnes vo svojej próze opakovane a svoju zbierku rozhodne nie náhodou zakončuje ponorom do Sibeliových úvah:

,,Když je hudba literaturou, je to špatná literatura. Hudba začíná tam, kde slova končí. Co nastane, když skončí hudba? Ticho. Všechna ostatní umění aspirují na stav hudby. Nač aspiruje hudba? Na ticho.“

Existuje lepší spôsob, ako urobiť bodku za knihou, venovanou starobe?

Zobraziť diskusiu (0)