V moskovských bytoch

– Zliezli sa sem... Dobrá ruská duša...

– Ruský ľud nie je ani zďaleka dobrý. To je hlboký omyl. Ľútostivý, sentimentálny, to áno, ale nie dobrý. Podrezali mačku z dvora a nahrali to na video. Vzbúril sa celý internet. Boli pripravení ich lynčovať. Ale keď na trhovisku zhorelo sedemnásť gastarbeiterov – ich zamestnávateľ ich na noc zamykal v kovovom vagóne spolu s tovarom –, zastali sa ich iba ľudskoprávni právnici. Teda tí, ktorí majú v popise práce obhajovať všetkých. Všeobecná nálada bolo asi takáto: hentí zahynuli, však čo, veď prídu ďalší. Bez tváre, bezjazyční... cudzí...

– Sú to otroci. Súčasní otroci. Celý ich majetok, to je penis a tenisky. U nich doma je to ešte horšie ako v tej najhnilšej moskovskej pivnici.

– Ocitol sa medveď v Moskve a prezimoval. Kŕmil sa gastarbeitermi. Kto ich poráta... Cha-cha-cha...

– Pred tým, ako sa rozpadol ZSSR, sme žili v jednej krajine... tak nás to učili na hodinách politickej výchovy... Vtedy to boli „hostia hlavného mesta“ a teraz „začmudenci“, „čierne rite“. A mne dedko rozprával, ako spolu s Uzbekmi bojoval pri Stalingrade. Verili, že ostanú bratmi naveky!

– Udivujete ma... Veď sa oddelili sami. Zachcelo sa im slobody. Zabudli ste? Pamätáte sa, ako v deväťdesiatych rokoch podrezávali Rusov? Plienili, znásilňovali. Zovšadiaľ ich hnali preč. Uprostred noci im klopali na dvere... Vtrhli s nožom alebo s automatom: „Zmizni z našej zeme, ruské plemeno!“ Máš päť minút na pozbieranie vecí... A bezplatná doprava do najbližšej stanice. Ľudia vyskakovali z bytov v papučiach... Tak to bolo...

– Pamätáme si poníženie našich bratov a sestier! Smrť začmudencom! Ruského medveďa je síce ťažké zobudiť, ale keď už sa zdvihne, preleje veľa krvi.

– Kaukazu dali po hube ruskou pažbou. Kto je na rade teraz?

– Nenávidím holohlavých! Sú schopní iba jedného – bejzbalovými pálkami alebo kladivami na smrť dobiť tadžického zametača, ktorý im nič neurobil. Na demonštráciách revú: „Rusko pre Rusov, Moskva pre Moskovčanov.“ Moja mama je Ukrajinka, otec Moldavan, babka z maminej strany je Ruska. Kto som teda ja? Podľa akého princípu sa chystajú „čistiť“ Rusko od ne-Rusov?

– Traja Tadžici nahrádzajú sklápacie auto... Cha-cha-cha...

– Chýba mi Dušanbe. Vyrástla som tam. Učila som sa farsí. Jazyk poetov.

– Nemôžete prejsť po meste s plagátom „Mám rád Tadžikov“. V momente vám dajú na hubu.

– Vedľa nás sa stavia. Tí zadymení tam obsmŕdajú ako krysy. Kvôli nim sa večer bojíš aj do obchodu zájsť. Kvôli lacnému mobilu ťa môžu aj zabiť...

– Cha-cha-cha! Dvakrát ma okradli a boli to Rusi, vo vlastnom vchode ma skoro zabili – znovu Rusi. Už mám toho nášho bohom vyvoleného národa tak akurát po krk.

– A vy by ste chceli, aby sa vaša dcéra vydala za migranta?

– To je moje rodné mesto. Moje hlavné mesto. A oni sem prišli so svojím šariátom. Na Kurban Bajram u mňa pod oknami režú baranov. A prečo nie rovno na Červenom námestí? Tie úbohé zvieratá ryčia, čvachtá krv... Vyjdeš do mesta a tam... aj tam... sú červené mláky na asfalte... Idem s dieťaťom: „Mama, čo to je?“ V ten deň naše mesto „černie“. Už to nie je naše mesto. Stovky tisíc sa ich vtedy vyvalí z pivníc... Policajti sa od strachu snažia splynúť so stenou...

– Mám kamaráta Tadžika. Volá sa Said. Krásny ako boh! Doma bol doktorom a tu pracuje na stavbe. Som doňho zaľúbená až po uši. Čo mám robiť? Keď sa stretneme, prechádzame sa spolu po parkoch alebo ideme niekam za mesto, aby sme nestretli žiadneho známeho. Bojím sa svojich rodičov. Otec ma vystríhal: „Ak ťa uvidím s nejakou čiernou opicou, zastrelím vás oboch.“ Kto je môj otec? Hudobník... skončil konzervatórium...

– Keď ide „čierny“ s naším dievčaťom...! Takých treba ihneď vykastrovať.

– Za čo ich nenávidia? Za hnedé oči, za tvar nosa. Nenávidia ich len tak. Všetci u nás povinne niekoho nenávidia: susedov, fízlov, oligarchov... hlúpych Amíkov... Koho len chcete! V ovzduší cítiť veľa nenávisti... človeka aby si lupou hľadal...

Svetlana Alexijevič

Časy zo second-handu

Koniec červeného človeka

Preklad: Kristína Karabová

Absynt 2016

Zobraziť diskusiu (0)