O tom, že Bradbury patrí medzi majstrov poviedkového žánru svedčí aj fakt, že jeho najznámejšie dielo je síce predmetný román, ale aj ten je výsledkom syntézy niekoľkých autorových poviedok, napríklad poviedok Požiarnik alebo Chodec.

451 stupňov Fahrenheita je antiutopickou víziou sveta, v ktorej sa hlavným nepriateľom stáva ten, kto vlastní knihu. Román drží krok so základnými dielami tohoto žánru, ako napríklad Brave New World (česky vyšiel ako Konec civilizace) A. Huxleyho, My J. Zamjatina či Orwellove1984. Podobne ako spomínané dystópie, aj Bradbury písal svoj román v kontexte 20. storočia; storočia, ktoré bolo mimoriadne dynamické a bohaté na všetky typy sociálnych a technologických zmien. Tieto zmeny tvoria podstatné kulisy jeho príbehu (napríklad hrozba atómovej vojny, technologické inovácie, obrovské telesteny či tzv. mušličky do ucha prehrávajúce hudbu).

Dôvod, prečo je 451 stupňov Fahrenheita tak výnimočným príbehom, je predovšetkým jeho vizionársky pohľad. V období, kedy Bradbury tvoril, teda v 50. rokoch 20. storočia, neboli bežnému človeku dostupné detaily o fungovaní Hitlerovho Nemecka či Stalinovho Ruska. Spomedzi masových médií hral u ľudí prím rozhlas, televízny priemysel získava dominantné postavenie o niečo neskôr. Napriek tomu sa spomenuté médiá (totálne ovládanie ľudského života, ovládanie voľného času televíziou) v Bradburyho románe vyskytujú a to pomerne často. Okrem nespochybniteľnej vizionárskej predstavy budúcnosti je román 451 stupňov Fahrenheita aj zdvihnutým varovným prstom, signálom, či mementom a je mrazivo aktuálny aj pre čitateľov 21. storočia.

Základným obrazom Bradburyho románu nie je existujúci štátny režim, román je skôr hĺbkovou štúdiou osobnosti človeka, ktorý sa pod tlakom okolností posúva od postoja „som jeden z nich“ smerom k postoju „nechcem byť jeden z nich“. Je skrytou oslavou kníh a poznania ako takého. Pokiaľ si súčasný mladý človek kladie otázku, aký zmysel má v pretechnizovanej dobe čítanie kníh, tak 451 stupňov Fahrenheita mu ponúkne viac ako uspokojivú odpoveď.

S hrdinom Bradburyho románu, Guyom Montagom, sa stretávame takpovediac „in mediasres“. Prostredníctvom Montaga spoznávame jedinú inštitúciu románového etablovaného systému, inštitúciu sociálnej kontroly – požiarnikov. Tí si však už dávno neplnia svoju rolu tak, ako ju poznáme v súčasnosti. Bradbury len veľmi stroho naznačuje, že sa nachádzame v období niekde po roku 2022, kedy prvoradou povinnosťou požiarnikov nie je hasiť, ale páliť. Páliť knihy. Páliť poznanie. Páliť kultúru. Páliť všetko, čo nie je v súlade so systémom. Oheň v tomto prípade nie je len nástrojom, prostredníctvom ktorého požiarnici vykonávajú svoje povolanie, ale má aj výrazne symbolický charakter: umožňuje meniť, alebo doslova mazať históriu.

Byla to rozkoš – pálit.

Montag sa až pričasto pohráva s myšlienkou, aký je obsah kníh, keď sú také nežiaduce. Neskôr však pozorujeme, že jeho vnútorná vzbura je oveľa hlbšieha. Pri svojej postupnej premene proti systému Montag prechádza zložitou a spletitou sieťou potvrdzovaní, ale aj neustále sa objavujúcich pochybností. Počiatočným zdrojom Montagových úvah o správnosti svojho povolania je Clarissa McClellanová, ktorá svojimi „prostoduchými“ otázkami vyvoláva v Montagovi pochybnosti. Rovnako dôležitým je aj Faber, v ktorom Montag nájde nielen spojenca, ale aj priateľa. Doslova ukážkovým protikladom je Mildred, Montagova žena, ktorá tvorí akúsi reprezentatívnu vzorku Bradburyho masovej a pasívnej populácie. Za zmienku určite stojí aj kapitán Beatty, Montagov nadriadený. Praktiky, ktorými vydiera a zastrašuje Montaga kvôli prílišnej zaujatosti knihami, sú typickými praktikami oboch európskych totalitných režimov 20. storočia. Montagov „hriech zaujatosti knihami“ mu bude odpustený, ale len v prípade, že bude voči požiarnikom aj naďalej loajálny.

Knihy byly jenom jedním z rezervoárů, kam jsmeukládali všemožné věci, kdyžjsmese báli, abychom je nezapomněli. Není v nich vůbecžádnékouzlo. Kouzlo je pouze v tom, co knihy říkají, v tom, jak sestehovaly útržky světa dohromady a udělaly nám z nich jediné roucho.

Ak sa v úvode prostredníctvom Montaga stretávame s inštitúciou systému, v závere môžeme nahliadnuť takpovediac do Bradburyho undergroundu. Montag sa stáva súčasťou pomerne dobre organizovanej a rozsiahlej siete, pozostávajúcej z bývalých učiteľov, vedcov či kňazov. Prvoradou úlohou týchto ľudí nie je vlastniť knihy, ale pamätať si ich obsah a následne ho šíriť ďalej, odovzdávať ho mladším generáciám. Na jednej strane môže ísť o akési klišé, resp. stereotyp („hladní“ po vedomostiach sú len starší ľudia), na druhej strane práve mladý Montag a jeho strastiplná cesta za poznaním sú tým, v čom videl Bradbury nádej pre akúkoľvek civilizáciu. 451 stupňov Fahrenheita nie je len teplotou, pri ktorej vzplanie papier, pri ktorej zmizne ľudské poznanie. Je to aj teplota, pri ktorej vzplanie ľudská odvaha.

Ray Bradbury: 451 stupňů Fahrenheita

Preklad: Jarmila Emmerová, Josef Škvorecký

Vydalo: Plus, 2015

Zobraziť diskusiu (0)