Matúš Procházka
20.6.2016
Zo života ruských násosiek
Slovenské vydavateľstvo Slovart má dvadsaťpäť rokov. Štvrťstoročie vydávania kníh je, myslím si, pádny dôvod na menšiu oslavu. Pri tejto príležitosti si na nás kompetentní vymysleli narodeninovú edíciu – SLOVART 25 – obsahujúcu tituly rôznych žánrov od slovenských i svetových autorov, ktoré sú pre slovarťákov niečím špeciálne a výnimočné. Mnohé z nich už boli viac-menej nedostupné, takže znovuvydanie v krásnom novom šate je rozhodne vítané.
Mňa konkrétne príjemne teší, že si do tejto privilegovanej skupinky našla cestu aj kultová novela Moskva – Petušky od ruského klasika Venedikta Jerofejeva. Útle dielko, ktoré býva častokrát označované za akúsi bibliu ruských alkoholikov.
Zachytáva tragickú odyseu notorika Venečku cestujúceho vlakom z Moskvy do letoviska v Petuškách. Jeho strastiplná púť je rozdelená do kratších kapitol-medzistaníc. Počas jednotlivých zastávok sa Venečka statočne nalieva kadejakými pekelnými špiritusmi, zloženie ktorých sa, pre každý prípad, zisťovať neodporúča. Následne v opileckej agónii rozpriada rozhovory s kadekým – entity z nie celkom štandardných svetov nevynímajúc.
V delirickej kakofónii sa šialenou rýchlosťou striedajú hlasy cestujúcich s Venečkovými vnútornými monológmi, štedro obohatenými o preludy v podobe hlasu božieho či satanovho. Aj tie sú však prijateľnejšie než otrasná každodennosť boľševickej reality...
Jerofejev na malom priestore zručne kombinuje fikciu so skutočnosťou, jemný humor s drsným cynizmom, hrejivú ľudskosť s opileckým hulvátstvom, pochopenie s odsúdením a výsmechom. S minimom prostriedkov dokáže vytvoriť veľavravné a veľmi neutešené svedectvo o rozsiahlosti sovietskeho marazmu, kde cesta k najsvetlejším zajtrajškom viedla hádam len cez permanentnú vychlastanosť. Jedna nepochopiteľná absurdita strieda druhú. Typická odovzdanosť osudu prirodzene vyvoláva silné emócie. Dojímavosť textu funkčne podtrhuje nervná atmosféra, ktorá v závere prechádza až do akejsi klaustrofóbnej paranoje, kedy je skutočne ťažké rozlíšiť realitu od delirických halucinácií.
Moskva – Petušky teda s veľkou dávkou trpkej irónie popisujú pocity rezignácie, strádania i každodenného zmaru v boľševickej ríši. V širšom kontexte sa dá povedať, že vyznievajú ako tragikomická fraška, parodizujúca absolútnu neschopnosť sebareflexie vtedajšej doby, ktorej katastrofálne následky sužujú ruskú spoločnosť až do dnešného dňa.
Vynikajúce dielko v smutnosmiešnom duchu vykresľujúce obrovskú tragédiu.
Venedikt Jerofejev: Moskva - Petušky.
Vydal: Slovart 2016
Preklad: Jaroslav Marušiak
168 strán
