Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Anglické jednohubky, jar 2020: O niečom inom

Čo nám prezrádzajú adresy? – Svet, návod na použitie – Ľudstvo z lepšej stránky – Kto sa prvý napil piva?

Jarné jednohubky nebudú o novom koronavíruse (stačí si otvoriť hociktoré noviny alebo spravodajský web), ani o zaujímavostiach z beletrie v angličtine (o čom bývajú obvykle). Vybral som tentoraz štyri zaujímavé knihy z oblasti literatúry faktu, ktoré sa na trhu objavili túto jar.

Čo nám prezrádzajú adresy?

Bratislavskú Obchodnú ulicu volali moji starí rodičia Uhorskou, rodičia Molotovovou, už dlho je zas Obchodná. Hlavné námestie bolo kedysi Masarykovým, Hitlerovým aj námestím 4. apríla. Počas môjho života bola ulica, ktorá vedie spod železničnej stanice okolo Grassalkovichovho (kedysi načas aj Pionierskeho) paláca do historického centra, dlho ulicou Obrancov mieru, potom chvíľu Štefánikovou, onedlho zase Obrancov mieru, a teraz je opäť Štefánikovou.

Adresy, názvy ulíc, námestí a celých štvrtí sú pomníkmi histórie, uchovávajú (alebo občas zahmlievajú) informácie o premenách vládnej moci, o identite a rase ich obyvateľov, o ich bohatstve, vynaliezavosti alebo malichernosti.

Práve tejto téme sa venuje kniha spisovateľky a právničky Deidre Mask z názvom The Address Book s podtitulom What Street Adresses Reveal about Identity, Race, Wealth, and Power (vyšla v apríli 2020, vyd. St. Martin’s Press / Profile Books).

Kniha začína zaujímavou informáciou: „Boli roky, keď viac ako 40 percent lokálnych zákonov, ktoré schválila mestská rada New Yorku, sa týkali zmien názvov ulíc. Zamyslime sa chvíľu nad tým. Mestská rada je voči starostovi ako Kongres voči prezidentovi. Päťdesiatjeden jej členov riadi súbor škôl a policajný aparát najrozsiahlejší v krajine, rozhoduje o využívaní pozemkov na najhustejšie osídlenom mieste na svete. Jeho rozpočet je väčší ako rozpočty väčšiny krajín, jeho počet obyvateľov je väčší ako v iných štátoch, s výnimkou asi jedenástich. Navyše, väčšina ulíc v New Yorku je číslovaných alebo nesú mená ako Stuyvesant alebo Bowery, ktoré pochádzajú ešte z čias, keď Manhattan bol púhou holandskou obchodnou stanicou. Ale zopakujem: boli roky, keď viac viac ako 40 percent lokálnych zákonov, ktoré schválila mestská rada New Yorku, sa týkali zmien názvov ulíc.“

Prečo mená ulíc znamenajú pre ľudí tak veľa? Odkiaľ pochádzajú a prečo sú tak často zdrojom hádok a konfliktov? Musia mať ulice vôbec mená? Prečo majú Američania tak radi číslované ulice? Akú informáciu odovzdávajú názvy ulíc Berlína o nacistickej minulosti? Ako sa žije bezdomovcom bez adresy? Čo prezrádzajú ulice nazvané po Martinovi Lutherovi Kingovi o rasových problémoch Ameriky? Prečo je mimoriadne dôležité prideliť adresy obydliam v kalkatských slumoch?

Tieto a mnohé ďalšie otázky si kladie a zodpovedá kniha od Deidre Mask. Autorka študovala na Oxfordskej a Harvardovej univerzite, prednášala na Harvardovej univerzite a na londýnskej School of Economics, prispieva o.i. do novín New York Times, Guardian a Economist. V súčasnosti žije s manželom a dcérami v Londýne.

Svet, návod na použitie

„Každá kniha má svoj príbeh, ktorý objasňuje, prečo autor venoval jej napísaniu čas a úsilie,“ hovorí Richard Haass v úvode knihy The World – A Brief Introduction (vyd. Penguin Press, vyšlo 12. mája 2020). „V mojom prípade sa príbeh začal v jeden letný deň asi pred desiatimi rokmi, keď som bol s priateľom rybárčiť v Nantuckete. Na lodi s nami bol aj jeho synovec. Spýtal som sa ho, kde študuje. Na Stanforde, odpovedal. Jeho špecializáciou boli počítačové vedy, čakal ho posledný ročník. Položil som mu rad otázok o tom, čomu sa venoval okrem programovania. Niečomu z ekonómie? Z histórie? Z politiky? Z jeho odpovedí vyplynulo, že okrem hlavnej špecializácie si zvolil iba minimum predmetov a tie, čo si vybral, mali málo spoločné s ozaj dôležitými témami. Bolo zrejmé, že inteligentný mladý človek, ktorý bude promovať na jednej z najlepších univerzít, vyjde odtiaľ s malým či nulovým poňatím o vlastnej krajine alebo o svete. A to v čase, keď sú osudy jeho krajiny a sveta neoddeliteľne prepojené a keď je v hre viac, ako kedykoľvek po druhej svetovej vojne. (...)
Rastúci počet mladých ľudí v Spojených štátoch aj inde je v podstate neinformovaných o svete, do ktorého vstupujú.“

Toto viedlo Richarda Haassa, aby napísal knihu, ktorá si kladie za cieľ zvýšiť „spoločenskú gramotnosť“, prístupnou formou vysvetliť myšlienky, problémy a princípy inštitúcií, dôležité pre lepšie pochopenie sveta, v ktorom žijeme. Svoj prístup prirovnáva k výuke jazyka. „Táto kniha nedosiahne, aby ste plynule zvládli jazyk medzinárodných vzťahov, ale usiluje sa, aby ste s ním boli aspoň oboznámení a vyznali sa vo svete a v návrhoch, ako by sa mal pretvárať.“

Kniha pozostáva zo štyroch častí. Prvá zhŕňa podstatné informácie z posledných niekoľkých storočí dejín, od tridsaťročnej vojny cez prvú a druhú svetovú vojnu až po dnešok. V druhej časti sa autor postupne zaoberá šiestimi regiónmi sveta: Európou, juhovýchodnou Áziou a oblasťou Tichomoria, Južnou Áziou, Blízkym východom, subsaharskou Afrike a Amerikami; ich dejinami, problémami a dynamikou ich vývoja. Tretia, najrozsiahlejšia časť si všíma globálne výzvy dneška: klimatickú krízu, terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia a obchod. Poslednú, štvrtú časť autor venoval základným princípom medzinárodných vzťahov, otázkam stability sveta, pojmom suverenity, demokracie, mocenskej rovnováhy, úlohe medzinárodných organizácií, atď.

Autor knihy, Richard Haass, je renomovaný americký diplomat. Pôsobil napr. ako poradca prezidenta Georga W. Busha pre Blízky východ, spolupracoval s americkým ministrom zahraničia Colinom Powellom, bol americkým vyslancom v rokovaniach o mieri v Severnom Írsku a na Cypre.

Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albright o knihe napísala: „Táto kniha objasňuje, ako svet reálne funguje, ako sa mení a prečo je to dôležité. Mal by si ju prečítať každý občan a každý študent.“

Ľudstvo z lepšej stránky

Určite poznáte príbeh románu Boh múch od Williama Goldinga. Haváriu lietadla na neobývanom ostrove prežije skupina anglických chlapcov. Ich príbeh sa spočiatku ponáša na idylku Verneových Dvoch rokov prázdnin, no zakrátko sa zmení na nočnú moru: prevládnu najnižšie pudy, cez tenký nános civilizácie sa na povrch prederie túžba vládnuť, dokonca zabíjať.

S takýmto obrazom ľudskej podstaty polemizuje kniha 32-ročného holandského historika a spisovateľa Rutgera Bregmana nazvaná Humankind – A Hopeful History (vyd. Bloomsbury, anglický preklad vyšiel 19. mája 2020). Vášnivo oponuje myšlienke, že civilizácia je len škrupinou, pod ktorou sa ukrýva to pravé, sebecké a agresívne ľudské jadro, ľahko podliehajúce panike.

V úvode knihy autor opisuje skutočný príbeh, ktorý sa podobá na osudy mladých Angličanov z Boha múch, no odohral sa diametrálne inak. Skupinka chlapcov z ostrova Tonga stroskotala v 60. rokoch minulého storočia na neobývanom ostrove ‘Ata. Bregmanovi sa podarilo vypátrať kapitána rybárskej lode, ktorý chlapcov v roku 1966 zachránil. Ten mu rozpovedal, že chlapci z Tongy si hneď po stroskotaní dokázali sformulovať súbor pravidiel, ktorými sa riadili; nedošlo k deleniu na vládcov a ovládaných, chlapci vytvorili spoločnosť mimoriadne efektívnej spolupráce bez náznakov akýchkoľvek konfliktov.

Rutger Bregman píše: „Keď udrie kríza – napr. padajú bomby alebo krajinu zaplavia povodne – ľudia zo seba dostávajú to najlepšie.“ A nie je to iba jeho vnútorné presvedčenie. Dokladá ho mnohými príkladmi: z topiaceho sa Titanicu, z bojov o Britániu počas druhej svetovej vojny, z útoku na newyorské Dvojičky 11. septembra 2001, atď. Nosnou ideou celej knihy je nový realizmus, nový pohľad na podstatu človečenstva, hutne vyjadrený prostým tvrdením:

„Väčšina ľudí je – vo svojej najhlbšej podstate – slušná.“

Niektoré autorove argumenty a závery môžu čitateľovi pripadať až príliš optimistické, jeho pozitívny pohľad na ľudskú prirodzenosť je však povznášajúci a nákazlivý.

Kto sa prvý napil piva?

„Keď sa dívame na dejiny s odstupom tisícok rokov, kultúrne, technické a evolučné zmeny sa nám javia plynulé. Kamenné nástroje boli nahradené kovovými; kožušiny nahradili tkaniny; namiesto zbierania bobúľ ľudia začali pestovať poľnohospodárske plodiny. Pretože sa zmeny diali postupne, môže sa nám zdať, že na tejto zdanlivo nevyhnutnej trajektórii nemohli zohrať jednotlivci žiadnu signifikantnú úlohu (...)
Tento plynulý vývoj je však ilúziou našej perspektívy. Ignoruje cesty, akými sa technický pokrok a dokonca aj evolúcia vždy uberali: cesty pokusov a omylov, na čele s výraznými individualitami. Valiace sa brvno sa automaticky nezmení na vozík. Niekto musel vymyslieť koleso a nápravu – čo mnohí považujú za najväčší mechanický vynález všetkých čias – a niekto po prvýkrát vystrelil šíp z luku – čo bol pravdepodobne najúspešnejší zbraňový systém sveta. Kvôli neúplnosti písaných dejín nepoznáme ich mená, ale meno je iba detail. Moderná veda nám poskytuje zasvätené informácie o génioch prehistorických čias.“

Úryvok z úvodu knihy Who Ate the First Oyster? (vyd. Penguin Books, 5. mája 2020) s podtitulom The Extraordinary People Behind the Greatest Firsts in History výstižne naznačuje zámer jej autora. K rôznym prevratným udalostiam a objavom, ktoré sa odohrali v prehistórii druhu Homo sapiens, dávno predtým, ako ich mohli zachytiť a opísať písomné záznamy, sa snaží priradiť osudy konkrétnych, hoci bezmenných ľudí. Akí boli? Ako žili, čo robili a prečo? Aké ich viedli pohnútky? Akú úlohu v ich objavoch zohrala náhoda?

Autorom knihy je Cody Cassidy, spisovateľ na voľnej nohe, surfer, naturalizovaný obyvateľ San Francisca, v minulosti istý čas aj predavač v kníhkupectve v Buenos Aires. Neúnavne si kladie zvedavé otázky a hľadá na ne odpovede. Časť z nich (spolu s Paulom Dohertym) zahrnul do úspešnej populárnovedeckej knihy And Then You’re Dead, ktorá má podtitul A Scientific Exploration of the World’s Most Interesting Ways to Die.

V novej knihe sa vydáva na bláznivú dobrodružnú cestu pravekom ľudstva, aby – za pomoci archeológie aj modernej genetiky – pátral po génioch, ktorí mali na svedomí tie najprevratnejšie (a občas kuriózne) objavy. Že to môže byť mimoriadne zábavné a poučné čítanie, prezrádzajú názvy niektorých kapitol: Kto objavil oheň? Kto ako prvý nosil spodky? Kto zjedol prvú ustricu? Kto vystrelil prvý šíp? Kto sa prvý napil piva? Kto uskutočnil prvú operáciu? Kto prvý jazdil na koni? Kto bol prvý človek, ktorého meno poznáme? Kto objavil polievku? Kto dostal ako prvý kiahne? Atď.

„Toto neformálne, ale premyslené putovanie v čase je skvelým spôsobom cestovania, najmä teraz, keď sme všetci uviazli zavretí doma,“ napísala o knihe recenzentka novín San Francisco Chronicle.

Tak sa mi nakoniec do jednohubiek predsa vkradol aj koronavírus! Dbajte na hygienu rúk, dobrú chuť!

Štefan Olejník
(Ilustračné obrázky pochádzajú zo stránok pixabay.com, osobných stránok autorov alebo vydavateľstiev a z Amazonu.)

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Fedor Gál 70

Správy

Fedor Gál 70

Fedor Gál je pro mě jedním z lidí, kteří symbolizují moderní svobodné Slovensko. Navíc - jsem obdivovatel jeho přímé řeči.

Dva dojímavé príbehy

Správy

Dva dojímavé príbehy

Niekedy otvorím knihu a cítim, že teraz je ten správny čas, kedy si ju musím prečítať. Nedávno som prečítal 2 knihy, ktoré majú niečo spoločné. Hlavným hrdinom týchto kníh je muž, ktorému zomrela manželka a on sa nevie s jej stratou vyrovnať. A keďže život bez milovanej ženy pre týchto mužov nemá zmysel, hľadajú spôsob, ako ho ukončiť.

Zbrane Kornela Földváriho

Správy

Zbrane Kornela Földváriho

„No nie je ten život zlomyseľné prasa, ktoré sa vyžíva v detinských schválnostiach a dobre sa zabáva na našich reakciách?“ Napísal raz Kornel Földvári svoje milovanej sestre Irene Lifkovej. Roky jej spolu so svojou ženou Naďou písal každý týždeň jeden dva listy, písal ich na stroji a posielal poštou do Trenčína.