Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Beckettov vnútorný nepokoj v románe

Tento rok uplynulo tridsať rokov od smrti írskeho, po anglicky a francúzsky píšuceho, spisovateľa a dramatika Samuela Becketta. Pri tejto príležitosti mi prišiel na um vynikajúci román Jo Bakerovej, ktorý vyšiel pred troma rokmi a volá sa A Country Road, A Tree (Hradská, strom).

Autorka tu podala portrét Samuela Becketta počas rokov 1939 – 1946, keď sa zoznámil so svojou o šesť rokov staršou celoživotnou družkou Suzanne Dechevaux - Dumensil, zapojil sa do protifašistického odboja a začal sa literárne formovať do abstraktných metafyzických minimalistických polôh, typických pre jeho tvorbu. Za túto v roku 1969 získal Nobelovu cenu, aby ju šokovaný a znechutený vzápätí venoval knižnici svojej alma mater, Trinity College v Dubline.

Jo Bakerová je súčasná britská autorka historickej fikcie. Upozornila na seba už v roku 2011 románom Undertow (Spodný prúd). Preslávila sa i u nás románom Longbourn (2013), v ktorom prerozprávala, či viac menej parafrázovala, postavičky rodinného románu Jane Austenovej, Pýcha a predsudky z pohľadu služobníctva, teda z dolných priečok spoločenského rebríčka georgiánskeho Anglicka. Román Longbourn vyšiel i v českom prekladev roku 2014.

Prerozprávať románových hrdinov, je jedna vec, no beletrizovať skutočné historické postavy, je vec druhá, najmä, ak ide o známeho autora, akým je Samuel Beckett. Jo Bakerová je však výborná štylistka a fabulistka. V románe Hradská, strom si na to zvolila voľnú nepriamu reč. Rozprávač nám podáva správu o myšlienkach a pocitoch mladého Becketta, akoby vychádzal a vchádzal z vlastného vedomia. Jeho meno sa však nikdy v románe nespomenie. Použitie voľného nepriameho štýlu tretej osoby s esenciou priamej reči bolo správne formálne riešenie. Dej totiž určuje Beckett sám. Jeho rozhodnutia a motivácie sa neustále menia a sú kolísavé, a tým románové epizódy posôbia zámerne nesúrodo, a akoby na seba nenadväzovali. Vystihuje to Beckettov vnútorný nepokoj a fyzické premiestňovanie sa. Najprv z Dublina do Paríža, potom do Vichy a Arcachonu, späť do Paríža, potom do Roussillonu, opäť do Paríža so zastávkou v Dubline a v devastovanej Normandii, v mestečku Saint-Lô, kde pracuje pre írsky Červený kríž.

Kým oveľa neskôr budú literárni kritici analyzovať Becketta a dávať mu nálepky vrcholného realistu 20. storočia, či posledného modernistu a prvého postmodernistu, a Beckett čoraz viac bude okresávať svoje diela o dej, opis, scénu a charakter postáv, až nakoniec donúti román, aby sabotoval sám seba, a tým si zabezpečil svoju románovú budúcnosť, kým tento autor dokáže, že je možné robiť s literatúrou všetko toto, uplynie ešte dobrých desať rokov. A práve o období, kedy sa Beckett len pripravoval na svoje budúce hry a romány, ktorými neskôr šokuje, a zároveň potvrdí, že kým budú ľudia zomierať, jeho dielo je dôležité, hovorí kniha A Country Road, a Tree od Jo Bakerovej. Tento názov pochádza pôvodne z inštrukcií pre divadelné kulisy pri uvádzaní Beckettovej hry Čakanie na Godota.

Spomínaný román sa začína krátkym úvodom, v ktorom sa nám predstaví Samuel Beckett ešte ako chlapec v roku 1919, ktorý sa škriabe na najvyšší strom v záhrade, aby sa dotkol oblakov. Jeho dominantná a náladová matka sa márne usiluje ho nájsť. Tieto opisy slúžia symbolicky, aby pomohli vytvoriť si obraz mladého Becketta, ktorý si volí vždy tú najťažšiu cestu, jeho tvrdohlavosť, predsavzatie a túžbu lietať.

Román je rozdelený do troch hlavných častí. Prvá časť má názov Koniec a opisuje Beckettovu depresiu tesne pred rozpútaním druhej svetovej vojny a jeho návrat z Paríža, po ktorom doma v rodnom Írsku túži a chce sa tam opäť vrátiť, hoci ho prenasledujú matkine otázky „...a čím sa tam budeš živiť? Písaním...?“ Napriek tomu do Paríža opäť odchádza, je bez osobných dokladov a príjmu, nadväzuje na starý kontakt s priateľom a mentorom Shemom - Jamesom Joyceom, ktorému robil kedysi osobného sekretára, editora i prekladateľa Plačiek nad Finneganom. Príjme finančnú pomoc od francúzskeho spisovateľa Valéryho Larbauda. Stretáva tu svoju družku Suzanne, i nerozlučného priateľa, autora a prekladateľa, neskôr gestapom zavraždeného Alfyho Pérona, jeho manželku Maniu a deti, Paula Léona a jeho manželku Lucie, Marcela Duchampa a Mary Reynoldsovú a Jeannine Picabiu, prostredníctvom ktorých sa zapája do francúzskeho odboja.

Druhá časť – Očistec, opisuje prezradenie maquistickej skupiny Glória, ktorá sa často stretávala v Beckettovom prenajatom byte. Beckett spolu so Suzanne utekajú z Paríža do Roussillonu, kde Beckett napíše Watta - svoj posledný román v angličtine. Toto bezútešné vysilujúce putovanie o hlade a smäde, fyzická bolesť, prechodnosť, náhodnosť ľudskej existencie, zrada a nepriateľstvo, nedôvera, vojnové ruiny a nezmyselnosť ľudskej existencie akoby riadenej rozhnevaným pomstichtivým bohom, sa stali formatívnou skúsenosťou pre budúce absurdné divadlo.

Tretia a záverečná časť sa volá Začiatok. Je koniec vojny, píše sa rok 1945 a Beckett odchádza po krátkej zastávke v rodnom Írsku ako člen Červeného krížado Normandie, do so zemou zrovnaného mestečka Saint-Lô. Pomáha ako skladník a tlmočník pri budovaní nemocnice, ktorú stavajú vojnoví zajatci. Hrôzy druhej svetovej vojny, najmä popravy niekoľkých blízkych priateľov nacistami, utvrdili Beckettov pocit osamelosti, úzkosti, straty identity, zmyslu života, straty akejkoľvek historickej a ľudskej perspektívy. Čoraz silnejšie sa tieto pocity prejavovali v Beckettovej neskoršej tvorbe. Jej filozofickým základom sa stal existencializmus, učenie, že ľudská existencia je iracionálna, bezcieľna a bezvýchodisková a že spoločenským životom sa len usilujeme zabudnúť na ničotnosť a smrť, ktorým aj tak neujdeme.

Beckettovo intuitívne pochopenie skutočnosti nastane po návrate a krátkom pobyte v Írsku v roku 1945. Vtedy zbadá v matkinej izbe vlastný odraz v okne, a pochopí, že svet nie je a ani nebol a nikdy nebude k nikomu láskavý. Je to dôležitý moment, keď sa zbavuje ťažobného Joyceovho, Proustovho a Woolfovej vplyvu na vlastnú tvorbu. Vydáva sa na vlastnú cestu tmou. Necháva úmyselne v Írsku v skrini kabát, ktorý dostal počas okupácie Francúzska od Joycea, a vracia sa do Paríža, do sveta, ktorý ešte len čakal na svojho Godota.

Danica Hollá

Jo Bakerová: A COUNTRY ROAD, A TREE, Doubleday, A.F. Knopf, 2016

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Děti Volhy

Recenzie

Děti Volhy

V poradí druhá kniha populárnej Guzel Jachinovej opäť reflektuje mimoriadne citlivú politickú problematiku. Historický román s názvom Děti Volhy približuje osud nemeckej komunity usídlenej v Povolží, ktorej dejiny prvej polovice minulého storočia určili veľmi trpký koniec. Typograficky pohľadne spracovaný text vyšiel v českom vydavateľstve Prostor v rámci edície Současná světová próza, pričom sa o skutočne precízny preklad postaral Jakub Šedivý.

„Ja som román, ktorý píšem“

Recenzie

„Ja som román, ktorý píšem“

Česká prozaička po piatich rokoch od Oloveného srdca prichádza so závažným, s angažovaným a jedinečným románom. Takto vyzerá literatúra, ktorá nemá strach a nechce sa motať v územiach banalít.

Úzkosť z klaunov

Recenzie

Úzkosť z klaunov

Strašil ma jeden obraz. Preto som si nikdy žiadny film od Alejandra Jodorowského nepustil. Strapatá a bradatá mužská hlava s púdrom a líčením. Čosi, čo ma máta už od detstva, spája sa mi to s klaunmi a z nich mám neprekonateľnú úzkosť a fóbiu. Čiastočne tento pocit vyriešil Joker v podaní Joaquina Phoenixa. Čiastočne tomu pomohla literatúra od Alejandra Jodorowského. Prekonal som strach z výšky tým, že som sa postavil na vysokú skalu a díval som sa z nej dolu.