Mišo, ty si Artforum založil. Ale ako si sa tam dostal ty, Mlynko?

(MM) Volala mi sesternica Zuza, ktorá vtedy pracovala v Artfore, či nechcem ísť robiť do kníhkupectva. Artforum som poznal, bežne som tam chodieval a kupoval si knihy aj platne. Prvého som si kúpil Pišťaneka, Rivers of Babylon.

Čo sa ťa pýtali na pohovore?

(MM) Ten pohovor bol jednoduchý. Prišli sme traja. Všetkých prijali. Mišo sa ma pýtal, akú hudbu počúvam, čo si zvyknem prečítať. Či viem, čo to Artforum je.

(VM) To sa furt pýtame…

Spomínate si na nejaký trhák, ktorý ste chceli dostať do kníhkupectva?

(MM) Mám pocit, že voľakedy sa vo veľkom predávalo všetko. Nebol s tým problém. Ľudia boli smädní po knihách. Chceli čítať a my sme im ich vozili.

(VM) Prvá kniha bola… Má veselá jitra! Ivan Klíma. Tak už jsem tady s tím vápnem, pane Werichu. Aj toto. Tieto knihy patrili medzi prvé, ktoré už začali byť iné, ako dovtedy. Bol v nich cítiť západ. Mali sme kamaráta v Zlíne, ten sa poznal s nejakými ľuďmi a tí zas poznali pána Tomského. Tlačil knihy, my sme ich chceli. Povedal, aby sme sa po ne zastavili v Zlíne. Prišli sme autom, ktoré nám požičal jeden huslista a neskôr to trpko oľutoval. Auto sme naložili kompletne. Doslova. Dvomi titulmi. Bolo to v nejakej garáži a my sme tam tie knihy ládovali. S takým preťaženým autom sme prišli naspäť a ten huslista, no… nebol šťastný. Ešte dnes mu ďakujeme.

Kedy prišiel ten moment, že ste si knihy začali vyberať?

(VM) Vždy sme si vyberali. Veď aj vtedy sa vynárali všelijaké knihy. Kamasútry, veštice, návody na bohatstvo.

(MM) Aj červenú knižnicu vtedy začali vydávať. O tú bol všeobecne záujem.

(VM) Po Bratislave chodili pouliční predavači a predávali knihy. Dalo sa zarobiť aj takto, mali bedničku, na nej dosky, predávali. Chodili so snármi, detektívkami.

(MM) Takýchto predavačov bolo bežne vidieť na Kamennom námestí, pri Priore pod schodami...

(VM) Je pravda, že titulov bolo menej ako teraz…

(MM) ...ale dovážali sa v oveľa väčších množstvách.

(VM) Na niektoré knihy sme si museli požičať aj vlečku. Na Súostrovie Gulag, napríklad. Aj tak sme sa na tú vlečku smutne dívali a vraveli si, aká je to škoda, že nemáme väčšie auto. Zobrali by sme toho Solženicyna viac. Vtedy bola cesta ku knihám náročnejšia. Boli sme niekde za Prahou pri JRD, museli sme zistiť, kto knihu vydal a kde ju má. Prišli sme do hangáru družstva a ten bol plný kníh. Kopec výtlačkov jediného titulu.

(MM) Veľký záujem bol o filozofiu, Störig a jeho Malé dejiny filozofie. Churchillove pamäti, Fulghum... to hovorím o deväťdesiatych rokoch, vtedy som nastúpil, to mám v pamäti. Postupne to prichádzalo.

(VM) Potrebovali sme tých kníh veľa. Keď sme knihy uložili na Červenej armáde, prehla sa podlaha.

(MM) Však tá budova aj spadla, keď sme sa presťahovali, nie?

(VM) Haha.

Prečo ste sa rozhodli, že vznikne kníhkupectvo Artforum?

(VM) Po páde komunizmu zas tak široké pole záujmu nebolo. Ja som robil vo výpočtovom stredisku na Gymnáziu Jura Hronca. Robota. Staral som sa o počítače, to som vyštudoval. Ale chcel som robiť kultúru.

(MM) A teraz je tá výpočtová technika dobrý biznis.

A prečo knihy a nie trebárs hudobniny?

(MM) K hudbe sme mali vždy blízko. Tak je to dodnes.

(VM) Dokonca sme usporiadali v deväťdesiatom dva koncerty Karla Kryla. Nemali sme z toho ani korunu.

(MM) Typické.

Predával sa veľký objem kníh, menej titulov…

(VM) Málo ich nebolo, ale menej, hej.

(MM) Aj za socializmu vedeli vyjsť dobré knihy, ale bolo ich žalostne málo. Všetci ich poznali, niektorí ich mali, iní si ich požičali. Vyšlo aj dvadsať až tridsaťtisíc kusov jedného titulu. Po revolúcii v takýchto množstvách pokračovali, ľudia kupovali aj Joyceovho Ulyssesa vo veľkom. Artforum samotné bolo vnímané ako taký punk.

Výraz punk počúvame často, ľudia ho používajú v spojení s Artforom radi. Čo to je ten knižný punk?

(MM)Taký systém, lebo aj punk je len systém. Utváral sa dlho. Keď som chodil po knihy, fungovalo to spôsobom: „Tu máš objednávku a keď tam ešte niečo uvidíš, tak to zober“. Dačo som teda zobral. Mohol som. Teraz sú tie kroky v papieroch. Tak ako to fungovalo v Artfore, to nefungovalo nikde inde. Boli sme komunita.

Keď som sa ako mladý človek začal vyskytovať v Artfore, bolo tam veľa ľudí na mojej vekovej aj mentálnej úrovni. Chceli sme čítať. To bol základ, ale boli celé žánre, ktoré sa v Artfore nepredávali. Márne by ste hľadali kuchárske knihy. Alebo detektívky. Tie sme potom nosili Kornelovi Földvárimu. Postupne sa žánre pridávali. Dnes ich máme bežne.

(VM) Vyberali sme si pocitovo. Ak sa nám zdalo, že je niečo dobré, spravili sme to. Doba tomu priala, mnohé sa menilo a nové ešte nevzniklo. Nehľadeli sme doprava, doľava. Štartovali sme na nule. Boli aj kníhkupectvá, ktoré prežili režim a museli sa prispôsobiť novej atmosfére. Mali to oveľa ťažšie. My sme chceli knihy, ktoré stoja za to. Predávala sa červená knižnica? Predávala. Mali sme ju?

(MM)Nemali.

(VM) Presne tak. Boli aj knihy, o ktorých spočiatku vedeli dvaja ľudia, ale my sme ich mali na pulte. Dajme tomu Kierkegaard, ležal tam a niekto si ho už našiel. „Poďte, veď tam je aj Kierkegaard“. No a ľudia začali chodiť. Inde ho nemali. Červená knižnica bola na každej stanici. Somariny sme nemali.

Ako ste o týchto knihách vedeli? Dnes si otvorím stránku vydavateľstva a idem, objednávam. Prečítam si o knihe, autorovi...

(MM) Vtedy stačilo, že si vedel, kto to ten Kierkegaard je.

(VM) A my sme už mali len za úlohu zistiť, kto ti tieto knihy vie zadovážiť. To nás bavilo. Aj pred revolúciou sa vedelo, že Odeon je dobrý, tam treba chodiť. Vedeli sme adresu, prišli sme do kníhkupectva… „Dobrý deň, chceme knihy.“ Tam sa na nás dívali ako na zázrak, vraj to musíte ísť na poschodie a tam to prebrať. Išli sme na poschodie, zopakovali požiadavku. Dostali sme kávu, porozprávali o Tatrách, zobrali sme si knihy a dohodli sme sa. Hotovo. Bolo to založené na dôvere. Dnes by ste sa bez papierov ku knihám tak jednoducho nedostali. Zmluva, výpis z obchodného registra a tak ďalej. Nie je to len tak. My sme chodievali každý týždeň. Verili nám. Zo začiatku neexistovala žiadna zmluva alebo čo.

Chýba vám tento punk?

(MM) Ani nie. Mnohé zostalo.

Je to dnes inak? Chodia iní ľudia? Je iný prístup? Iné vzťahy?

(MM) Bratislava bola iné mesto. Výstižne to zhrnuli Živé kvety v piesni Dni ako komíny. Nič nebolo definované, neexistovali boháči, záležalo na tebe, ako si dovtedy žil, ako si si budoval vkus, ako si sa okolo seba díval. Existovalo množstvo kníhkupectiev. Dnes už mnohé zanikli.

(VM) Aj medzi nami to bolo trochu iné. Chodili sme po knihy do Prahy. Štvorhodinová cesta bola o rozhovore. Aké knihy berieme, čo sú zač, prečo to robíme. Rozmýšľali sme, čo o knihe vieme. Priamo nad ňou. Prečo toto áno, toto nie. To bola kedysi dôležitá časť celého Artfora. Dnes chodí Mlynko sám. Aj nadväzovanie kontaktov bolo iné. Aleš, ktorý bol medzi prvými, sa motal okolo našej kamarátky, ktorá s nami bývala v byte. Začal sa zaujímať o Artforum. Dostal sa medzi nás, do nášho bytu, do našej rodiny. Bol to neformálne prvý zamestnanec. Prvý oficiálny zamestnanec bol Jano Viktorín. Prišiel v lete, mal na rukách prehodenú nejakú ľahkú bundu a spod nej vykúkalo dieťa. Pýtal sa na robotu, tak sme ho zobrali. Bol to dôležitý človek.

(MM) Artforum bolo o dôvere medzi ľuďmi. Všetko sme robili ručne, aj objednávky. Posielali sme listy. Telefón, fax, to už boli vymoženosti.

(VM)Vydavatelia si mnohokrát odmietali kupovať tieto technické pomôcky. Často sme ich prehovárali, že to bude jednoduchšie. Bavili sme sa, že to zrýchli procesy. Veľmi tomu neverili. „Podumáme… jo, jo… podumáme...“ Neviem o inom druhu obchodovania, ako s knihami, ale som skoro presvedčený, že za knihami sú vždy normálni a dobrí ľudia. Alebo väčšinou. Je to jedno z kladných špecifík práce s knihami. Keby som si kedysi povedal, že budem obchodovať s jogurtami, sedemdesiatštyrikrát by som skrachoval. My sme tu stále. Vďaka ľuďom.

Ako im dnes vysvetlíte, že ste stále tu? Sme taká anomália? My, noví zamestnanci, sme často mladší, ako naše kníhkupectvo.

(VM) Čo keby sme sa odrazili od toho? Povedzte vy. Čo vás u nás drží? Tereza, Denis?

(MM) Hej, povedzte. Boli publikované prognózy, že kamenné kníhkupectvá skončia. My ich stále tvoríme. Prečo?

(Denis) Nechcel som robiť v pobočke veľkej knižnej siete, knižnom McDonalde. Kam ľudia prídu, niečo si zoberú, lebo je to novinka, je to vpredu a má to reklamu. Zavolal ma kamoš Peťo, vraj poď k nám. Vtedy som rozmýšľal, že načo. Predstavil som si Artforum. Tam nikdy nebolo všetko, nikto mi tam nič nediktoval. Ticho tam ležali knihy, ktoré ma zaujímali. Prišiel som a som tu. Dnes aj ja rozmýšľam, čo u nás bude na pultoch. Rozumiem tomu a páči sa mi to. Aj na adresu Artfora si však vypočujem označenia ako póza, hipsterčina, snobizmus.

(MM) Neobmedzujeme, ale zľahčujeme výber. Sú a budú ľudia, ktorým to vadí a bude vadiť. Ani v lahôdkárstve asi nebudeš predávať šalát z konského mäsa.

(VM) Ani vo veľkom kníhkupectve nemôžeš mať všetko. Tiež tam sú len štyri steny, ktoré nie sú nafukovacie. Taktiež majú právo knihu nemať. Pre nich je kritérium jasné, predá sa či nepredá? My sa pýtame inak. Patrí to sem?

A nemali ste už v toku času moment, kedy ste si povedali, že stačí? Boli situácie, kedy vám začal chýbať zmysel Artfora a celej jeho definície?

(VM) Pamätám si na časy, kedy som to videl ako druh sizyfovskej práce. Okrem kníhkupectva sme žili aj svoje vlastné životy a videli sme, ako sa v spoločnosti začína mlieť. Čudne. Mafia, mečiarovci. Mnohé veci sa mi nepáčili. Keby niektorí ľudia viac rozmýšľali, nerozhodovali by sa tak debilne. My chceme toto premýšľanie aspoň trochu podnietiť. Nie tým, že spropagujeme knihu, ktorá sa bude masovo predávať z nejakého bizarného dôvodu.

Ale ide ľuďom o dobro veci? Existuje vôbec nejaký fenomén lesku a biedy nezávislého kníhkupectva? Zaoberá sa tým niekto? Veď ľudia si idú kúpiť knihu. Možno im je jedno kde. Artforum chce predávať knihy s prínosom. Ty, Mlynko, máš napríklad vyhradený názor na mnohé veci. Stáva sa, že prídeš a knihy komentuješ. Nie so všetkým súhlasíš.

(MM) Keby som bol kníhkupec v malom meste a poznal by som ľudí, asi by som vyberal inak. Mal by som tam aj ľahkú romantickú literatúru, pretože by som poznal susedu, ktorá nevie chodiť a rada to číta. Mám vyhranené názory, ale asi by som priamo neprotestoval ani proti tomuto. Ak to niekto chce a viem o ňom, tak mu to predám. A možno by takýto človek čítajúci červenú knižnicu časom zistil, že aha, veď tu je Bronteová, Austenová, o tých som už niekde počul, počula. Zoberie si to, prečíta a odloží romantické béčka. Zistí, že mnohé autorky len kopírujú svoje literárne zdatnejšie kolegyne. Nepredával by som ale nejaké konšpiračné, náckovské a podobné špekulácie.

Teraz si tie knihy zaujímavo rozdelil. Máme tu teda kvalitnú literatúru verzus „ľahké čtivo“. Zaradil si škodlivosť na nejakú škálu. „Čtivo" nie je tak škodlivé ako nacistické texty. Kde je hranica medzi knihami, ktoré mať a nemať v kníhkupectve?

(VM) Pomocné slovné spojenie – manipulatívne texty.

(MM) Poznáme vydavateľstvá a ľudí v nich. Vieme, že u niektorých takéto veci nikdy nebudú.

(VM) Kníhkupectvo tvoria kníhkupci. Ak sa menia a vyvíjajú, mení sa aj tvár kníhkupectva. Pred piatimi rokmi to bolo iné, ako je to teraz. Aj vy ovplyvňujete hranicu a zároveň bránite tomu, aby sa dala definovať, to je však dobre. Harmónia je jednou zo základných surovín takéhoto fungovania. Mám na mysli zdravú harmóniu. Knihy vedia rozpútať diskusiu. A tá je niekedy potrebná.

A pri tej diskusii v kolektíve sa môže stať, že v rámci harmónie narazíme na ostrý stret názorov.

(MM) Tu rozhodujú argumenty, ktoré všetci počúvame a pracujeme s nimi.

(TL) Stáva sa to často pri politikoch a ľuďoch, ktorí verejne vystupujú. O tých sa bavíme najčastejšie a tu vládne aj najkrikľavejší stret názorov.

(VM) Ale veď to je dobré, že tam občas vznikne takáto atmosféra. Tento model nám utriedi myšlienky a ukotví názorovú identitu. V minulosti som využil aj právo veta. Niektoré diskusie trvali aj dni.

(MM) Aj medzi nami sa stáva, že príde mail z košickej pobočky, kde sa pýtajú, prečo máme ten a ten titul. Alebo naopak, podobne sa môžeme opýtať aj my. Na tenkom ľade sa odohráva výber historickej literatúry. Vystriedalo sa mnoho režimov a hranica medzi faktografiou a propagandou je tenká. Všetko končí u čitateľa, ktorý musí tieto informácie subjektívne spracovať a vyvinúť vlastný dialóg s knihou.

Niektoré kníhkupectvá sa práve tohto chytajú v domnení, že poskytujú priestor na dialóg. Neselektujú a spoliehajú sa na to, čo s tým čitateľ urobí. Nazývajú to slobodou. Dajú knihe nálepku, podľa ktorej k nej treba pristupovať kriticky, svoju maržu venujú nejakej neziskovke, ale zabudnú spomenúť, že autorovi, vydavateľovi a každému, kto na knihe pracoval, stále prispievajú na jeho bludy. Napríklad sme sa dočítali, že odmietaním niektorých titulov si okolo seba staviame pomyselný plot a snažíme sa udržiavať si našu „záhradku“ čistú.

(MM) Poviem ti iné prirovnanie. Ide pes okolo tvojej záhradky. Vyserie sa tam. Prídeš a hodíš si bobek k sebe za plot? Alebo urobíš rovno to, že si dáš preč ohradu a napíšeš, nech sa páči, slobodne sa u mňa venčite? Alebo inak, niekto ti bude po dvore jazdiť traktorom, lebo sa potrebuje ľahšie otočiť. Budeš hovoriť, že ako dobre pohnojili a poorali?

Boli aj ľudia, ktorí tento postoj nevyznávali?

(MM) Jasné, chodili okolo a vykrikovali. Otvárali dvere a kričali na nás: “Židia! Slobodomurári!“ Nebolo toho veľa, ale stalo sa to.

(VM) Raz, keď sme ešte sídlili na Červenej armáde, sme robili súťaž, ktorej víťaz si mohol vybrať knihu podľa svojho gusta. Tento človek sa tam poctivo prešiel a potom nám vynadal, že si nemá čo vybrať.

(MM) Vrátim sa k tomu, že socializmom napokon prenikla aj Hlava XXII a podobne. Čiže dalo sa vybrať. Človek možno musel postáť v rade, ale dočkal sa. V rámci filozofie však boli slepé miesta. Mená filozofov boli v učebniciach, ale sprevádzané kritickým komentárom. Ani Platóna by ste len tak nedostali. Už vôbec nie Freuda, Nietzscheho. novodobú západnú filozofiu. Ak ste študovali filozofiu, museli ste si tieto knihy prepašovať alebo snoriť v prvorepublikovej knižnici svojich príbuzných.

A kam ste chodili kupovať knihy?

(MM) Do antikvariátov. Tam bolo veľmi veľa dobrých kníh, tam sa dalo. Nebolo to až tak prísne kontrolované. Dovolím si tvrdiť, že vôbec. Mohol tam sedieť nejaký cenzor, ale to by bolo vtipné. Múdry antikvariátnik dobrú knihu schovával. Na nové knihy sa stálo v radoch. Kúpil som si napríklad Wericha, ale bol chybne vytlačený. Kníhkupkyňa mi požičala svoju knihu, chýbajúce strany som si okopíroval, vlepil. Dodnes mám v knižnici taký šalát.

(VM) A čo na tejto robote baví dnes vás? Tereza, Denis?

(TL) Mňa ten spomínaný výber kníh, objednávanie. Pozriem si ponuku, porozmýšľam. Keď váham, zistím si viac o autorovi alebo si nájdem recenzie na internete. Pri objednávaní sa snažím brať do úvahy aj cieľovú skupinu, predstaviť si, kto z našich stálych zákazníkov si danú knihu kúpi.

(DM) Keď sa otvoria dvere, poznám väčšinu ľudí. Mám prehľad o tom, čo si kupujú. Chodia, lebo chcú čítať a veria našim odporúčaniam a tipom. Toto ma baví. Viem sa s tými ľuďmi pozdraviť na ulici. Máme spoločné to dobrodružstvo myslenia. Úprimný človek hľadá podľa svojho vkusu a my sme súčasťou jeho uvažovania. Úprimnému človeku verím, kdekoľvek sa skôr či neskôr objaví.

(Tereza) Uvedomila som si, že ľuďom nemôžem knihy nútiť. Skôr si všímam, čo si kto kupuje. Čitateľská skúsenosť mnohých našich stálych zákazníkov sa formuje dlhšie ako tá moja a je užitočné vypočuť si ich názory. Inšpiruje ma to pri objednávaní nových kníh. Ak mám so zákazníkom blížší vzťah, často mi vysvetlí, prečo si knihu vybral. To sú cenné informácie.

(VM) To, čo je na pulte, tvoria aj zákazníci. Nielen kníhkupci. To si povedala výstižne. Ty im mnohokrát nemôžeš radiť, lebo sú sčítanejší. Aj zákazníci nás vedia vychovať. Keď ich počúvame, vieme im zohnať aj ťažšie dostupné knihy a oni sú šťastní, že ich zrazu majú.

Aká je budúcnosť Artfora?

(VM) Som presvedčený, že keď nemáš stále nové nápady, stagnuješ a môžeš zaniknúť.

(MM) Na toto je Mišo macher. Stále má vízie. Inak by sme neboli.

(VM) Nepotrebujeme si len hovoriť, že to robíme dobre. Potrebujeme preskúmať možnosti, ktoré máme. Musíme vedieť o ľuďoch, ktorí rozmýšľajú podobne ako my. Chodíme radi do kina, na koncerty. Aj tam si vieme nájsť svojich ľudí.Cesta je spojiť týchto ľudí do komunity so spoločnými záujmami.

Zobraziť diskusiu (0)