Rímska demokracia, hoci otrokárska, položila základy skupinového rozhodovania, aj keď iba v rámci vládnucej elity, a poslúžila ako model pre vytvorenie americkej demokracie, nie náhodou tiež otrokárskej, oslobodzujúcej sa politicky od anglickej koruny.

Demokratická správa v starom Ríme sa začala formovať už v roku 509 pred naším letopočtom, keď rozhnevaný rímsky národ za podpory légií vyhnal siedmeho a posledného kráľa Lucia Tarquinia Superba z Ríma do exilu, a odštartoval politickú revolúciu v antickom Ríme, ktorá vyústila do ustanovenia republikánskeho politického zriadenia. To pretrvalo takmer päťsto rokov a počas neho sa z mladej republiky stala antická superveľmoc, ktorá kontrolovala oblasť okolo Stredozemného mora a ďalej sa rozrastala, aby tak položila základy rímskeho impéria.

Počas formovania rímskej republiky sa táto musela najprv ubrániť pokusom Tarquinia Superba a jeho synov o znovunastolenie monarchie v Ríme a neskôr sa musela brániť nájazdom barbarských galských kmeňov, ktoré v roku 387 porazili rímske légie a spustošili Rím. Rimania museli zaplatiť potupné výkupné, aby Galovia opustili ich územie. Avšak táto porážka a neskoršie boje so susedmi iba posilnili sebavedomie rímskej republiky, ktorá postupne prebudovala svoje légie na modernú antickú armádu, schopnú ďalšej expanzie na úkor susedov.

Po porážke Kartága, hlavného konkurenta v stredomorí, v troch púnskych vojnách, rímska republika začala agresívnu politiku na všetky strany, spôsobila enormné zbohatnutie krajiny, kde ekonomické elity si čoraz viac uzurpovali kontrolu nad demokraticky zvolenými inštitúciami republiky. Sociálne rozdiely začali spôsobovať disfunkčnosť inštitúcií a vyústili v periodicky sa opakujúce spoločenskénepokoje a občianske vojny, ktoré nakoniec rímsku republiku pochovali.

Profesor Watts začína svoje rozprávanie v 3. storočí pred naším letopočtom, keď Rím čelil novej hrozbe, tentoraz prichádzajúcej z gréckej strany. Kráľ Pyrrhus uštedril Rimanom niekoľko vojenských porážok. Rimania sa zúfalo bránili Pyrrhovým útokom a jeho víťazstvá boli však za cenu enormných strát jeho vojsk. Odtiaľ pochádza aj Pyrrhov výrok: „ Ešte jedno takéto víťazstvo nad Rimanmi, a budeme úplne zničení.“Rimania sa však z každej takejto porážky poučili, odmietli prijať ponúknutú potupnú kapituláciu, zmenili vojenskú taktiku a nakoniec Pyrrha porazili. Profesor Watts opisuje zmeny, ktorými Rím prešiel počas púnskych vojen až do narastania sociálnych a politických tenzií za éry reformných pokusov republiky bratmi Gracchovcami. Ich politicky motivované vraždy predznamenávali éru ďalších zmien v politickom systéme rímskej republiky. Prvý tiumvirát – Crassus, Pompeius a Caesar už jasne ukázal, akým smerom sa tento vývoj bude uberať – v podstate privatizované légie bezvýhradne slúžili najbohatším jednotlivcom v štáte a ich osobné ambície spôsobili občiansku vojnu, kde vojenské strety sa svojím rozsahom vyrovnali vojenským operáciám proti vojnkašiemu nepriateľovi v minulosti. Víťazný Caesar, na svojej ceste k formálnej autokracii bol zavraždený a jeho odstránenie z politickej scény takmer ihneď vytvorilo druhýtriumvirát, z ktorého víťazne vyšiel Caesarov adoptívny syn (v skutočnosti prasynovec) Oktavián, ktorý v roku 27 pred naším letopočtom sa stal neobmedzeným vládcom Ríma. Oktavián úzkostlivo dbal, aby ho nenazvali kráľom, ale to nič nezmenilo na skutočnosti, že to bol práve on, ktorý vtĺkol posledný klinec do rakve rímskej republiky.

Rimania unavení z občianskych vojen a sociálnej neistoty, prijali Oktaviánovu autokraciu výmenou za politickú stabilitu, ochranu pred vonkajším nepriateľom, pravidelné zásobovanie potravinami a vodou, veľkolepé stavby a odmeny za službu veteránom rímskych légií. Po porážke Marka Antónia a Kleopatry sa Oktavián zmocnil Egypta, korý nepripojil k republike ako ďalšiu rímsku provinciu, ale prisvojil si ju ako svoje vlastníctvo a jeho bohatstvo použil na kupovanie lojality rímskych občanov a postupné transformovanie moci senátu do svojich rúk. Jeho štatút neobmedzeného vládcu, imperátora (nie kráľa) sa postupne prenášal na jeho autokratických následníkov buď dedične alebo prostredníctvom intervencie légií, či imperátorskej ochranky – pretoriánov.

Rímska republika sa už nikdy nevrátila do svojej pôvodnej podoby. Objavila sa až v modifikovanej podobe o 1800 rokov neskôr, keď sa americkí kolonisti zbavili vlády anglickej koruny a vyhlásili nezávislosť ustanovením republiky, taktiež založenej na otrokárskom systéme.

Profesor Watts vo svojej knihe predkladá čitateľovi zamyslieť sa nad analógiou histórie rímskej republiky a následného impéria nad súčasným politicko-ekonomickým vývojom v Spojených štátoch, kde narastanie rozporov v krajine vyúsťuje do vládnych kríz a politických anomálií. Umierajúca republika profesora Wattsa je dobrým čítaním pre širšiu intelektuálnu škálu literárnych fanúšikov, prostredníctvom niekoľkých obrazových príloh tejto knihy, väčšinou fotografií rímskych mincí, akoby autor chcel akcentovať „zlaté pravidlo“ vlády – že ten, kto má zlato, ustanovuje pravidlá hry. Zároveň však autor varuje pred zlyhaním demokracie – vždy keď sa v dejinách demokratické inštitúcie dostali do krízy, autoritatívne režimy sa vyrojili ako huby po daždi. Stačí sa len poobzerať dokola...

Edward J. Watts je profesorom histórie na University of California v San Diegu. Vo svojej práci sa zameriava na intelektuálnu a náboženskú históriu rímskeho a ranného byzantského impéria. Okrem Umierajúcej republiky, napísal Mesto a Škola v neskorších antických Aténach a Alexandrii (City and School in Late Antique Athens and Alexandria – University of California Press, 2006), kde sa zaoberá narastajúcim vplyvom kresťanskej hornej vrstvy, ktorá použila kombináciu ekonomického a politického útlaku na totálne historické vybielenie nekresťanského vplyvu na vtedajší vzdelávací systém. V tejto téme pokračoval aj vo svojej ďalšej knihe – Vzbura v Alexandrii: Historická debata medzi nekresťanskými a kresťanskými komunitami (Riot in Alexandria: Historical Debate in Pagan and Christian Communities – University of California Press, 2010). Jeho tretia kniha, Posledná predkresťanská generácia (The Final Pagan Generation – University of California Press, 2015) ponúka históriu generácie narodenej po roku 310 žijúcej v dramatickom procese náboženských a politických zmien štvrtého storočia nášho letopočtu. Jeho ďalšou, v poradí štvrtou, sa stala kniha o živote dôležitej neoplatonistickej filozofky, matematičky a astronómky – Hypatia: Antická filozofka, jej život a legenda (Hypatia: The Life and Legend of an Ancient Philosopher – Oxford University Press, 2017), ktorej dielo nanovo definovalo filozofiu a jej smrť rezonovala ako symbol dramatických náboženských a sociálnych zmien piateho storočia. Umierajúca republika - Ako Rím upadol do tyranie (Mortal Republic – How Rome Fell Into Tyranny - Basic Book, New York, 2018), je zatiaľ jeho posledným knižným príspevkom k výkladu tejto periódy antickej histórie.

Mortal Republic – How Rome Fell Into Tyranny, Basic Books, New York, 2018

Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)