Čím viac sa blížime k našej súčasnosti, tým je rozprávanie o dejinách komplikovanejšie. Historici disponujú rozsiahlym a veľmi rôznorodým pramenným materiálom. Línia rozprávania závisí od výberu pisateľa, a preto si mnohí historici neraz kladú otázku, ako písať o dejinách. Ešte zložitejšia úloha stojí pred spisovateľmi píšucimi o histórii pre deti. Autor si musí ujasniť, pre akú vekovú kategóriu detí je jeho kniha určená. Až od dvanásteho roku života sa u detí začína vytvárať abstraktné myslenie, ktoré je dôležité pri porozumení komplikovaným dejinným procesom. U nás na Slovensku výrazne rezonuje aj otázka, ako písať o dejinách našej dnešnej krajiny. Práve obdobie posledných desaťročí našich dejín v rámci komplikovaného politického útvaru Rakúsko-Uhorska možno pokladať za neobyčajnú výzvu pre pisateľa histórie píšuceho pre deti. Ako sa Robertovi Beutelhauserovi podarilo uchopiť rozprávanie o poslednom polstoročí monarchie?

aký vidiek, aké mesto?

Knihy z edície Naše hrôzyplné dejiny sú určené detskému čitateľovi vo veku od 9 do 12 rokov, teda deťom, ktoré ešte len stoja pred zásadným rozvojom svojej mysle. Napriek tomu, že sa Beutelhauser snaží komplikované rozhodnutia panovníka a politikov vysvetľovať na konkrétnych situáciách, ktoré môže život priniesť žiakom základnej školy, môžeme sa zamýšľať, či je nevyhnutné už deväťročné deti zahlcovať komplikovanosťou politického vývoja, ktorému napriek prirovnaniam nemusia vôbec porozumieť.

Beutelhauser sa snažil vyvážiť rozprávanie o komplikovanej politickej situácii v Rakúsko-Uhorsku rozprávaním o každodennom živote v našich končinách v danom období. To je už vhodnejší prístup pre túto vekovú kategóriu detí, keďže pomocou rozprávania o bežných ľudských činnostiach môžu získať predstavu o podobách života v minulosti. No autor ho, žiaľ, nevyužil plne. Značnú časť výkladu venuje obrazu vidieka a mesta (téma, ktorá je obľúbená v našom vzdelávacom systéme, deti sa s ňou stretávajú pravidelne od materskej škôlky až po druhý stupeň). Opis vidieka sa autorovi zúžil len na obraz akejsi podhorskej veľmi chudobnej dediny. Ale to predsa nie je jediná podoba budúceho Slovenska. Podľa takého opisu deti nadobudnú predstavu, že väčšina ľudí bývajúcich na vidieku žila na v biednych podmienkach a silných patriarchálnych vzťahoch. Charakteristika vidieka podporuje stereotypný obraz o chudobnom a zaostalom Slovensku.

Rozprávanie o mestách je skôr výkladom o priemyselnej revolúcii, než rozprávaním o kultúrnej a spoločenskej situácii v mestách na konci 19. a začiatku 20. storočia. Deti sa z knižky nedozvedia nič o etnickej pestrosti nášho terajšieho územia nielen v mestách, ale aj na dedinách.

zabúdanie na pestrosť

Celý výklad knihy sa nesie v duchu tradičnej koncepcie slovenských dejín so zameraním na výlučne slovenské záležitosti a najmä na utláčanie slovenského národa po stránke kultúrnej a jeho strádaní v hospodárskej oblasti. Žiaľ, stále sa nedokážeme vymaniť z uvažovania nacionálneho 19. storočia, hoci dnes dobre vidíme, kam nacionalizmus dospel. V súčasnosti sa viac než o národe hovorí o identite človeka, ktorá je neraz mnohovrstevná, vychádzajúca z najrôznejších kultúrnych impulzov a prežitých skúseností. Škoda, že sa v knižke neobjavuje rozprávanie aj o živote a kultúre nemeckého, židovského, či maďarského etnika, ktoré Slovensko, vtedy skôr Felvidék (hranice Slovenska boli stanovené až vznikom ČSR), v danom období považovali za svoju domovinu a pretvárali ju spoločne k lepšiemu.

Spôsob, akým Robert Beutelhauser spracoval polstoročie našich dejín pred vznikom prvého moderného štátu, otvára pomerne naliehavo i otázku, ako vlastne písať o slovenských dejinách, teda „našich dejinách“ – ako znie titul edície. Nenastal čas zmeniť pohľad na naše dejiny? Skôr deťom ukazovať kultúrnu pestrosť našej krajiny, v ktorej po stáročia pokojne nažívalo obyvateľstvo hovoriace a píšuce rôznymi jazykmi – to by bola cesta.

Dnes vieme, že stačilo pár politikov, ktorí sa našli v ideológii nacionalizmu, a pestrosť kultúry a rozmanitosť jazykov sa snažili zmeniť výlučne na jediný jazyk, jedinú kultúru a jediný národ. Vinou ich neschopnosti prijať rozmanitosť spôsobili pád štátu, ktorý chceli tak veľmi budovať. Neskôr sa aj niektorí politickí predstavitelia slovenského obyvateľstva v čase vrcholiacej nacionalistickej ideológie správali presne tak, ako uhorskí politici v koncovke existencie rakúsko-uhorskej monarchie. Čo z toho všetkého vieme dnes? Že sme tým v konečnom dôsledku nesmierne veľa stratili.

Hana Chorvátová

Autorka je archeologička. Recenzia bola publikovaná aj v časopise .týždeň.

Zobraziť diskusiu (0)