Citlivý rozprávač

1.

Prvou fotografiou, ktorú som vedome dokázala vnímať, bola fotografia mojej matky, ešte predtým, ako ma porodila. Obrázok je bohužiaľ čiernobiely, čo spôsobuje, že mnohé detaily sa vytrácajú a menia sa na sivé tvary. Svetlo je mäkké, ako za dažďa, pravdepodobne zjari, a zrejme presakuje cez okno, pričom miestnosť ostáva v jeho sotva viditeľnom odlesku. Mama sedí pri starom rádiu, ktoré malo zelené oko a dva gombíky – jeden na reguláciu hlasitosti, druhý pre vyhľadávanie staníc. To rádio sa neskôr stalo spoločníkom môjho detstva, z neho som sa dozvedela o existencii vesmíru. Otáčaním ebonitového gombíka sa hýbali jemné čidlá antén a do ich dosahu spadali rôzne stanice – Varšava, Londýn, Luxemburg alebo Paríž. Zvuk sa však občas strácal, akoby antény narazili medzi Prahou a New Yorkom, Moskvou a Madridom na čierne diery. Vtedy ma premkla triaška. Verila som, že prostredníctvom tohto rádia sa mi prihovárajú iné slnečné sústavy a galaxie, ktoré mi cez prasknutia a šum posielajú správy, ktoré nedokážem rozlúštiť.

Keď som sa dívala na tú fotografia ako mladé dievča, bola som presvedčená, že matka ma hľadá, keď otáča gombíkom. Tak ako citlivý radar preniká do nekonečných priestorov vesmíru, snaží sa zistiť, kedy a odkiaľ prídem. Jej účes a šaty (veľký člnkovitý výstrih) naznačujú, kedy bola táto fotografia urobená – začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Hľadiac kamsi mimo záber trochu nahnevaná žena vidí dačo, čo nemôže vidieť ten, kto sa na fotografiu díva. Ako dieťa som to pochopila tak, že pozoruje čas. Na fotografii sa nič nedeje, je to snímka stavu, nie procesu. Žena je smutná, zamyslená, akoby neprítomná.

Keď som sa jej neskôr pýtala na ten smútok – a pýtala som sa mnohokrát, aby som zakaždým počula to isté – matka odpovedala, že je smutná, lebo som sa ešte nenarodila a už sa jej po mne cnie.

– Ako sa ti môže po mne cnieť, keď tu ešte nie som? – pýtala som sa.

Už som vedela, že ľuďom sa cnie za niekým, koho stratili, že smútok je následkom straty.

– Môže to byť predsa aj naopak, – odpovedala. – Ak sa po niekom človeku cnie, už existuje.

Táto krátka výmena názorov kdesi v západnom Poľsku koncom 60. rokov dvadsiateho storočia, výmena názorov medzi mojou matkou a mnou, jej malým deckom, mi ostala navždy v pamäti a bola mi vzpruhou v celom žití. Pozdvihla moju existenciu poza bežnú materiálnosť sveta a náhodnosť, poza príčinu a dôsledok, poza zákony pravdepodobnosti. Povzniesla ich akoby mimo čas, do opojnej blízkosti večnosti. Pochopila som svojou detskou mysľou, že som viac, ako som si dovtedy predstavovala. A dokonca keď poviem „Ešte tu nie som“, v prvom rade to znamená „Som“ – to najdôležitejšie a najzvlášnejšie slovo na svete.

Takto mi bezbožná mladá žena, moja matka, dala niečo, čo sa kedysi nazývalo dušou, a vybavila ma darom citlivosti rozprávača o svete.

2.

Svet je tkaninou, ktorú každodenne pradieme na veľkých tkáčskych stavoch informácií, diskusií, filmov, kníh, klebetiet a anekdot. V dnešnej dobe je dosah fungovania týchto krosien obrovský – vďaka internetu sa takmer každý môže zúčastňovať na tomto procese, zodpovedne alebo nezodpovedne, s láskou alebo nenávisťou, s dobrým alebo zlým úmyslom, v mene života alebo smrti. Keď sa príbeh zmení – zmení sa aj svet. V tomto zmysle svet vytvárajú slová.

To, ako premýšľame o svete, a – čo je dôležitejšie – to, ako o ňom hovoríme, má obrovský význam. To, čo sa udeje, ale o čom sa nehovorí, prestane existovať a odumiera. Veľmi dobre to vedia nielen historici, ale aj (a možno predovšetkým) všetkými masťami mazaní politici a tyrani. Ten, kto vlastní a rozpráva príbeh – ten vládne.

V súčasnosti je, zdá sa, problémom to, že nemáme pripravené príbehy nielen pre budúcnosť, ale ani pre konkrétne „teraz“, pre ultrarýchle zmeny dnešného sveta. Chýba nám jazyk, chýba nám uhol pohľadu, metafory, nové mýty a bájky. Sme však svedkami toho, ako sa nevhodné, zhrdzavené a anachronické staré príbehy mnohí snažia navrúbľovať na víziu budúcnosti, možno vychádzajúc z predpokladu, že lepšie je niečo staré ako nové nič, alebo sa ľudia snažia takto vyrovnať s obmedzenosťou svojich vlastných obzorov. Jedným slovom – chýbajú nám nové formy rozprávania o svete.

Žijeme v realite mnohohlasých rozprávaní v prvej osobe a zo všetkých strán k nám dolieha viachlasý šum. Pod pojmom „rozprávanie v prvej osobe“ mám na mysli príbeh, ktorý sa točí v úzkom kruhu okolo „ja“ tvorcu, ktorý viac-menej píše iba o sebe a cez seba. Dohodli sme sa, že tento druh individualizovaného uhla pohľadu, hlas „ja“, je ten najprirodzenejší, najľudskejší, najúprimnejší, aj keď sa vzdáva širšej perspektívy. Rozprávať v prvej osobe znamená tkať absolútne neopakovateľný vzor, svojho druhu jedinečný, mať pocit individuálnej autonómie, byť si vedomý seba samého a svojho osudu. Znamená to však aj vytváranie protikladu medzi „sebou“ a „svetom“, čo zaváňa odcudzením.

Myslím si, že rozprávanie v prvej osobe je mimoriadne príznačné pre modernú optiku, v ktorej jednotlivec hrá úlohu subjektívneho centra sveta. Západná civilizácia je do značnej miery postavená a založená na tom objavení „ja“, ktoré je jedným z najdôležitejších merítok reality. Hlavným aktérom je tu človek a jeho úsudok; napriek tomu, že je jedným z mnohých možných zaobchádza sa s ním vždy opatrne a starostlivo. Rozprávanie v prvej osobe sa javí byť jedným z najväčších objavov ľudskej civilizácie, číta sa s úctou a považuje sa za dôveryhodné. Príbeh, ktorý sledujeme očami nejakého „ja“ a svet vnímame cezeň, vytvára s rozprávačom najpevnejšie puto a prikazuje akceptovať jeho neopakovateľný postoj.

Neoceniteľný je prínos rozprávania v prvej osobe pre literatúru a všeobecne pre ľudskú civilizáciu – zmenil vnímanie sveta ako miesta činov hrdinov alebo božstiev, na ktoré nemáme žiadny vplyv, našej individuálnej histórie a poskytol priestor obyčajným ľuďom, ako sme my. Je ľahké stotožniť sa s rovnakými ľuďmi ako my, vďaka čomu sa medzi rozprávačom príbehu a čitateľom alebo poslucháčom vytvára emocionálna zhoda založená na empatii. Tá zo svojej podstaty zbližuje a stiera hranice – je ľahké v príbehu rozostriť hranice medzi rozprávačovým „ja“ a čitateľovým „ja“. Román, ktorý čitateľa „vtiahne“, počíta s tým, že tá hranica bude zrušená a stratí zmysel, a že sa čitateľ, vďaka empatii, na istý čas stane rozprávačom. Literatúra sa tak stáva priestorom výmeny skúseností, agórou, kde každý môže rozpovedať vlastný osud alebo dať hlas svojmu alter egu. Zároveň je to demokratický priestor – každý smie vyjadriť svoje názory, každý môže tvoriť „hlas, ktorý hovorí“. Ešte nikdy v dejinách sa toľko ľudí nezapojilo do písania a rozprávania. Stačí sa len letmo pozrieť na štatistiky.

Odkedy chodím na knižné veľtrhy, pozorujem, koľko kníh sa toho týka – autorského ja. Inštinkt vyjadrenia – možno rovnako silný ako ostatné inštinkty, ktoré projektujú naše životy – sa najviac prejavuje v umení. Chceme, aby si nás všimli, chceme sa cítiť výnimoční. Naratívy typu „Porozprávam vám svoj príbeh“, „Porozprávam vám príbeh svojej rodiny“ alebo „Porozprávam vám, kde som bol“ sú dnes najpopulárnejšími literárnymi žánrami. Je to rozšírený jav aj preto, že väčšina ľudí dnes dokáže písať a mnohí z nich dosahujú schopnosť vyjadrovať sa slovom i písmom, ktorá bola kedysi vyhradená iba pre nemnohých. Paradoxne to však znie ako zbor zložený zo sólistov – hlasy sa prekrývajú, súťažia o pozornosť, hýbu sa po podobných cestách a nakoniec sa navzájom prehlušujú. Vieme o nich všetko, dokážeme sa s nimi stotožniť a prežiť ich život ako svoj vlastný. Napriek tomu je zážitok z čítania prekvapujúco často neúplný a je rozčarovaním, lebo sa ukazuje, že vyjadrenie autorovho „ja“ nezaručuje univerzálnosť. Čo nám chýba – zdá sa – je parabolický rozmer príbehu. Pri parabole je hrdina zároveň sebou, človekom žijúcim v určitých historických alebo geografických podmienkach, no zároveň prekračuje túto hranicu, stáva sa Každým a Všade. Keď čitateľ sleduje niečí príbeh opísaný v románe, môže sa stotožniť s osudom opísanej postavy a považovať jej situáciu za svoju vlastnú, no v parabole sa musí úplne vzdať svojej individuality a stať sa týmto Každým. V tomto psychologicky náročnom postupe parabola, nájdenie spoločného menovateľa pre rôzne osudy, zovšeobecňuje našu skúsenosť a jej nedostatočná prítomnosť je dôkazom autorskej bezmocnosti.

Snáď aby sme sa neutopili v množstve názvov a mien, začali sme porcovať obrovského leviatana literatúry na žánre, s ktorými narábame ako so športovými disciplínami a so spisovateľkami a spisovateľmi ako so špecializovanými pretekármi.

Všeobecná komercializácia literárneho trhu viedla k deleniu na odvetvia – konajú sa veľtrhy a literárne festivaly tej alebo inej literatúry úplne oddelene, čím sa vytvára klientela čitateľov, ktorá túži po detektívnych príbehoch, fantasy alebo sci-fi literatúre. Zvláštnosťou tejto situácie je skutočnosť, že to, čo malo pôvodne iba napomôcť kníhkupcom a knihovníkom zorganizovať haldy vydaných kníh na policiach a pomôcť čitateľom orientovať sa v ohromnej ponuke, sa zmenilo na abstraktné kategórie, do ktorých sa nielen škatuľkuje existujúca tvorba, ale ktorým sa prispôsobujú samotní spisovatelia. Žánrové dielo sa čoraz viac podobá na formičku na cesto, ktorá produkuje nanajvýš podobné výsledky: ich predvídateľnosť sa považuje za cnosť, ich banalita je úspechom. Čitateľ vie, čo môže očakávať, a dostane presne to, čo chcel.

Odjakživa som bola proti takémuto diktátu, lebo vedie k obmedzovaniu slobody písania, k neochote experimentovať a prekračovať bariéry, čo je vo všeobecnosti dôležitým prvkom tvorivosti. Z kreatívneho procesu úplne vylučuje akúkoľvek excentričnosť, bez ktorej neexistuje umenie. Dobrá kniha sa nemusí zodpovedať za svoju žánrovú príslušnosť. Rozdelenie na žánre je výsledkom komercializácie literatúry a dôsledkom toho, že sa považuje za komerčný produkt, ktorý má branding a cieľovú skupinu a podobné atribúty moderného kapitalizmu.

Dnes môžeme byť veľmi spokojní, že sme svedkami zrodu nového spôsobu rozprávania o svete, ktorý priniesol filmový seriál a ktorého skrytou úlohou je uviesť nás do tranzu. Taký spôsob rozprávania už samozrejme existoval v homérskych mýtoch a príbehoch a Herkules, Achilles alebo Odysseus boli nepochybne prvými seriálovými hrdinami. Nikdy však nezískal tento žáner toľko priestoru a natoľko neovplyvnil kolektívnu predstavivosť. Prvé dve desaťročia 21. storočia určite patria seriálom. Ich vplyv na spôsoby rozprávania o svete (a tým aj jeho porozumenia) je revolučný.

Seriál v dnešnej podobe nielenže postupne rozšíril účasť na rozprávaní, generoval jeho rozličné tempá, odnože a uhly pohľadu, ale priniesol aj nové pravidlá. V mnohých prípadoch je jeho hlavnou úlohou čo najdlhšie udržať pozornosť diváka – príbeh seriálu zmnožuje nitky príbehu a splieta ich tým najneuveriteľnejším spôsobom, takže nakoniec, tvárou v tvár bezmocnosti, siaha dokonca aj po dávnom naratívnom postupe, ktorý kedysi skompromitovala klasická opera: po „deus ex machina“. Pri vymýšľaní nových epizód sa často mení ad hoc celá psychológia postáv tak, aby lepšie zodpovedala nasledujúcim udalostiam. Postava spočiatku jemná a rezervovaná sa mení na pomstychtivú a násilnú, vedľajšia postava sa stáva hlavnou a ústredný hrdina, ku ktorému sa nám už podarilo pripútať, stráca svoju dôležitosť alebo dokonca – k nášmu maximálnemu zdeseniu – sa z príbehu vytráca.

Možnosť nakrúcania ďalšej série generuje potrebu otvorených koncov, v ktorých je vylúčené, aby sa dostavila a úplne doznela ona bájna katharsis, zážitok vnútornej premeny, naplnenia, uspokojenia z účasti na akte príbehu. Tento druh komplikovania a nedokončovania príbehu, ktorý neustále odďaľuje odmenu v podobe katharsis, je návykový a hypnotizujúci. Fabula interrupta, vynájdená už dávno a známa z rozprávania Šeherezády, sa v seriáloch vrátila vo veľkom štýle, zmenila našu vnímavosť a má za následok prapodivné psychologické účinky, odtŕha nás od vlastných životov a hypnotizuje ako stimulant. Zároveň je seriál súčasťou nového, rozvláčneho a neusporiadaného rytmu sveta, jeho chaotickej komunikácie, nestability a rozptýlenosti. Tento druh príbehu dnes pravdepodobne najkreatívnejšie hľadá nové cesty. V tomto zmysle sa v seriáloch uskutočňuje dôležitá práca na príbehoch budúcnosti, na prispôsobovaní príbehu novej realite.

Predovšetkým však žijeme vo svete informácií, ktoré si navzájom odporujú, vzájomne sa vylučujú, bojujú na život a na smrť.

Naši predkovia verili, že prístup k vedomostiam prinesie ľuďom nielen šťastie, prosperitu, zdravie a bohatstvo, ale vytvorí rovnoprávnu a spravodlivú spoločnosť. Mysleli si, že to, čo svetu chýba, je všeobecná múdrosť vyplývajúca z vedomostí.

Ján Ámos Komenský, vynikajúci pedagóg 17. storočia, vymyslel termín „pansofia“, pod ktorým sa skrývala predstava možnej vševedúcnosti, univerzálneho poznania, ktoré obsiahne všetky možné poznatky. Bol to tiež – a predovšetkým – sen o vedomostiach, ktoré bude dostupné každému. Nezmení hádam prístup k informáciám o svete negramotného roľníka v premýšlajúceho jedinca, ktorý si bude vedomý seba samého i sveta? Ak budú vedomosti na dosah ruky, neprinesie to ľuďom rozvážnosť a múdrosť, s ktorými budú riadiť svoje životy?

Keď vznikol internet, zdalo sa, že by sa tieto myšlienky dali konečne realizovať v úplnosti. Wikipédia, ktorú obdivujem a podporujem, by sa Komenskému a mnohým mysliteľom tohoto razenia mohla javiť ako naplnenie ľudských snov – tu sa vytvára a získava obrovské množstvo vedomostí, ktoré sa neustále dopĺňajú a aktualizujú a sú demokraticky dostupné prakticky z každého miesta na Zemi.

Splnené sny nás často sklamú. Ukázalo sa, že nedokážeme uniesť takéto kvantum informácií, ktoré – namiesto zjednocovania, zovšeobecňovania a oslobodzovania – diferencuje, rozdeľuje, uzatvára ľudí do bublín, vytvára množstvo príbehov, ktoré sú nezlúčiteľné alebo dokonca nepriateľské a antagonizujúce.

Navyše internet, ktorý bez hlbšej reflexie podlieha trhovým procesom a je v rukách monopolných hráčov, disponuje gigantickým množstvom údajov, ktoré sa vonkoncom nevyužívajú „pansoficky“, na široký prístup k vedomostiam, ale naopak, slúžia predovšetkým na programovanie správania používateľov, čo sme sa dozvedeli po škandále s Cambridge Analytica.

Namiesto toho, aby sme začuli harmóniu sveta, počujeme kakofóniu zvukov, neznesiteľný hluk, v ktorom sa zúfalo snažíme dopátrať k najtichšej melódii, alebo aspoň k najslabšiemu rytmu. Parafráza Shakespearovho citátu sa ako nikdy predtým hodí k tejto kakofonickej realite: Internet je stále častejšie rozprávaním idiota plným besu a kriku.

Bohužiaľ, výskumy politológov sú v rozpore s intuíciou Jána Ámosa Komenského, založenou na presvedčení, že čím širšie budú dostupné vedomosti o svete, tým viac politikov bude používať rozum a prijímať rozvážne rozhodnutia. Zdá sa, že to vôbec nie je také jednoduché. Vedomosti môžu utláčať a ich zložitosť a nejednoznačnosť vyvolávajú rôzne typy obranných mechanizmov – od ich popierania a vytesňovania až po prostoduché spôsoby myslenia zjednodušujúceho, ideologického a straníckeho.

Kategórie fake news a fake up kladú nové otázky o povahe fikcie. Čitatelia, ktorí sa dali mnohokrát podviesť, dezinformovať alebo zaviesť, pomaly podliehajú špecifickej neurotickej idiosynkrázii. Reakciou na takúto únavu z fikcie môže byť obrovský úspech literatúry faktu, ktorá vo veľkom informačnom chaose nesie nad našimi hlavami heslá: „Hovorím vám pravdu, iba pravdu.“ „Moje rozprávanie je založené na faktoch!“

Fikcia stratila dôveru čitateľov, pretože lož sa stala nebezpečnou zbraňou hromadného ničenia, aj keď stále ostáva primitívnym nástrojom. Príliš často sa stretávam s nedôverčivou otázkou: „Je pravda, čo ste napísali?“ Zakaždým mám pritom dojem, že to veští koniec literatúry.

Táto – z pohľadu čitateľa – nevinná otázka, znie pre spisovateľov naozaj apokalypticky. Ako na ňu mám odpovedať? Ako mám vysvetliť ontologické postavenie Hansa Castorpa, Anny Kareninovej alebo Macka Pú?

Tento druh čitateľskej zvedavosti považujem za civilizačnú regresiu. Ide o narušenie schopnosti viacrozmernej (konkrétnej, historickej, ale aj symbolickej a mýtickej) účasti na reťazci udalostí, ktorý nazývame naším životom. Život tvoria udalosti, ale až vtedy, keď ich dokážeme interpretovať, pokúsiť sa im porozumieť a dať im zmysel, čím sa menia na skúsenosti. Udalosti sú fakty, ale skúsenosti sú niečo nevysvetliteľne odlišné. To ony, a nie udalosti, sú matériou našich životov. Skúsenosť je fakt, ktorý bol interpretovaný a uložený do pamäti. Odvoláva sa tiež na určitý základ, ktorý existuje v našich mysliach, na hlbokú štruktúru významov, cez ktorú vieme preložiť vlastné životy, aby sme sa im dôkladne prizreli. Som presvedčená, že úlohu tejto štruktúry spĺňajú mýty. Ako je známe, mýtus sa nikdy neudial, ale stáva sa neustále. Dnes sa nerealizuje iba cez dobrodružstvá antických hrdinov, ale preniká aj do všadeprítomných i najpopulárnejších príbehov modernej kinematografie, hier a literatúry. Život obyvateľov Olympu sa presťahoval do Dynastie a hrdinské činy bohatierov uskutočňuje Lara Croft.

V tomto náruživom delení na pravdu a klamstvo má príbeh našej skúsenosti, ktorý vytvára literatúra, svoj vlastný rozmer.

Nikdy som nebola zvlášť nadšená prostým delením kníh na fikciu a literatúru faktu, nanajvýš ak ho považujeme len za formálne. Z mora mnohých definícií fikcie sa mi najviac páči tá, ktorá je zároveň najstaršia a pochádza od Aristotela. Fikcia je vždy určitým druhom pravdy.

Presviedča ma tiež odlíšenie vzťahu od príbehu, ako ho formuloval spisovateľ a esejista Edward Morgan Forster. Napísal, že keď povieme: „Manžel zomrel a potom manželka zomrela“ – hovoríme o vzťahu. Keď ale povieme: „Manžel zomrel a potom od smútku umrela manželka“ – máme príbeh. Každá fikcia je prechodom od otázky „Čo sa stalo najprv a čo potom?“ k pokusu porozumieť udalosti na základe našej ľudskej skúsenosti: „Prečo sa to stalo?“

Literatúra začína od toho „Prečo?“, aj keby odpoveďou na túto otázku malo byť zas obvyklé „Neviem.“

Takže literatúra kladie otázky, na ktoré nemožno odpovedať pomocou Wikipédie, lebo prekračuje poza fakty a udalosti; bezprostredne sa odvoláva na naše skúsenosti.

Je však možné, že román a literatúra sa stávajú čímsi celkom okrajovým v porovnaní s inými formami rozprávania. Možno, že obraz a nové formy bezprostredného zobrazovania skúseností – film, fotografia, virtuálna realita a rozšírená realita - sa stanú serióznou alternatívou tradičného čítania. Čítanie je pomerne komplikovaný psychologický proces vnímania. Zjednodušene povedané: Spočiatku je nanajvýš neuchopiteľný obsah konceptualizovaný a verbalizovaný, prevedený na znaky a symboly, a následne „dekódovaný“ späť z jazyka na skúsenosť. Vyžaduje si to určitú intelektuálnu spôsobilosť. Predovšetkým si to vyžaduje pozornosť a sústrenie, schopnosti, ktoré sú v dnešnom mimoriadne rozptyľujúcom svete čoraz zriedkavejšie.

Ľudstvo prešlo dlhú cestu v spôsoboch sprostredkovania a zdieľania vlastných skúseností, od ústneho podania, spoliehania sa na živé slovo a ľudskú pamäť, až po Gutenbergovu revolúciu, keď bol príbeh široko sprostredkovaný v písanej forme, a tak ostal uchovaný, kodifikovaný a dal sa šíriť bez zmien. Najväčším úspechom tohto prechodu bol moment, keď sme myslenie ako také stotožnili s písmom, t.j. konkrétnym spôsobom používania ideí, kategórií alebo symbolov. Dnes – už je to zrejmé – stojíme tvárou v tvár podobne významnej revolúcii, keď je možné skúsenosti odovzdávať bezprostredne, bez pomoci tlačeného slova.

Je už zbytočné viesť si cestovný denník, keď môžete fotografovať a snímky posielať prostredníctvom stránok sociálnych sietí do sveta, okamžite a všetkým. Nie je potrebné písať list, keď je ľahšie zatelefonovať. Načo čítať hrubé romány, keď sa môžete ponoriť do sériálu? Je lepšie hrať hru ako sa baviť s priateľmi. Siahnuť po autobiografii? Nezmysel, keď životy celebrít sledujem na instagrame a viem o nich všetko.

Už to dokonca dnes nie je obraz, ktorý je najväčším nepriateľom textu, ako sme si mysleli v 20. storočí v obavách z vplyvu filmu a televízie. Toto je úplne iný rozmer vnímania sveta, ktorý bezprostredne pôsobí na naše zmysly.

3.

Nechcem tu maľovať obraz totálnej krízy rozprávania o svete. Často ma však kvári pocit, že svetu čosi chýba. Kvôli tomu, že ho prežívame cez sklo obrazoviek, prostredníctvom aplikácií, sa stáva akoby neskutočným, vzdialeným, dvojrozmerným, podivne neurčitým, napriek faktu, že prístup k ľubovoľnej konkrétnej informácii je neuveriteľne ľahký. Únavné „ktosi“, „čosi“, „kdesi“, „dakde“ môže byť dnes nebezpečnejšie ako veľmi konkrétne a jasne formulované myšlienky, ktoré sa vyslovujú s absolútnou istotou – zem je plochá, vakcíny zabíjajú, klimatické otepľovanie je nezmysel a demokracia v mnohých krajinách nie je ohrozená. „Kdesi“ sa topia ľudia, ktorí sa snažia prekročiť more. „Kdesi“ od „akéhosi“ času prebieha „akási“ vojna. V pretlaku informácií individuálne správy strácajú obrysy, rozpúšťajú sa v našej pamäti a stávajú sa nereálnymi, miznú.

Záplava obrazov násilia, hlúposti, krutosti, nenávistných prejavov je zúfalo vyvažovaná rôznymi „dobrými správami“, ale tie nedokážu potlačiť ohromujúci dojem, ktorý je strašne ťažké vysloviť: Niečo nie je so svetom v poriadku. Tento pocit, kedysi vyhradený iba pre neurotických básnikov, sa dnes stáva epidémiou neistoty, odvšadiaľ sa šíriacim nepokojom.

Literatúra patrí k málu oblastí, ktoré sa nás snažia udržať pri konkrétnom svete, pretože je svojou povahou vždy „psychologická“. Zameriava sa na vnútorné motívy a pohnútky postáv, zobrazuje ich skúsenosti spôsobom, ktorý je inak iným ľuďom neprístupný, alebo obvykle čitateľa vedie k psychologickej interpretácii ich správania. Iba literatúra nám umožňuje hlboko vstúpiť do života inej bytosti, porozumieť jej pohnútkam, zdieľať jej pocity, prežívať jej osud.

Príbeh vždy krúži okolo zmyslu. Aj vtedy, keď ho výslovne nevyjadruje, aj keď programovo upúšťa od hľadania významu a sústreďuje sa na formu, na experiment, keď uskutočňuje formálnu vzburu a hľadá nové výrazové prostriedky. Pri čítaní aj toho najbehavioristickejšieho alebo striedmo napísaného príbehu sa nemôžeme nepýtať: „Prečo sa to deje?“, „Čo to znamená?“, „Aký to má zmysel?“, „Čo to spôsobuje?“ Je možné, že naša myseľ dospela v priebehu evolúcie k príbehu ako k procesu, ktorý dáva zmysel miliónom podnetov, ktoré nás obklopujú; dokonca aj keď spíme, neustále a neúnavne snujeme svoje príbehy. Príbeh je teda upratovaním nekonečného množstva informácií, stabilizuje ich vzťah k minulosti, súčasnosti a budúcnosti, odhaľuje ich opakovanie a usporadúva ich do kategórií príčiny a následku. Na tejto práci sa podieľajú rozum aj emócie.

Niet divu, že jedným z prvých objavov, ku ktorému ľudstvo dospelo cez príbehy, bol osud, ktorý napriek tomu, že sa ľuďom vždy javil ako desivý a neľudský, vnášal do skutočnosti poriadok a stálosť.

4.

Vážené dámy a páni,

žena na fotografii, moja mama, ktorej sa za mnou cnelo, hoci som ešte nebola na svete, mi o pár rokov čítala rozprávky.

V jednej, od Hansa Christiana Andersena, sa čajník, ktorý vyhodili do koša, sťažoval, že s ním ľudia kruto naložili – vyhodili ho hneď, ako sa mu odlomilo ucho. Mohol im predsa ešte slúžiť, keby ľudia neboli takí dokonalí a nároční. Pridávali sa k nemu ďalšie pokazené veci a pravdivo rozprávali epické príbehy zo svojho malého života vecí.

Ako dieťa som túto rozprávku počúvala s rumencom na tvári a so slzami v očiach, pretože som hlboko verila, že veci majú svoje problémy, pocity a dokonca aj nejaký spoločenský život, vcelku porovnateľný s naším, ľudským. Taniere v príborníku sa mohli navzájom rozprávať, príbory v zásuvke tvorili niečo ako rodinu. Podobne aj zvieratá boli tajomné, múdre a sebavedomé bytosti, s ktorými nás odjakživa spájalo duchovné puto a hlboká podobnosť. Rieky, lesy, cesty však mali tiež svoju existenciu – boli to živé bytosti, ktoré mapujú náš priestor a vytvárajú pocit spolupatričnosti, tajomný Raumgeist. Krajina, ktorá nás obklopovala, bola živá, aj Slnko a Mesiac a všetky nebeské telesá. Celý viditeľný aj neviditeľný svet.

Kedy som o tom začala pochybovať? Hľadám v živote okamih, kedy sa akoby jedným kliknutím všetko zmenilo, ostalo jednoduchšie, s menej odtieňami. Šepot sveta zmĺkol, nahradil ho hluk mesta, bzukot počítačov, hrmenie lietadiel nad hlavou a únavný biely šum oceánov informácií.

Od istého momentu v živote začíname svet vidieť fragmentárne, všetko samostatne, po kúskoch vzdialených od seba ako galaxie, a skutočnosť, v ktorej žijeme, nás v tom utvrdzuje: lekári nás liečia podľa svojich odborností, dane nemajú súvis s odpratávaním snehu na ceste, po ktorej chodíme do práce, obed nemá nič spoločné s veľkými chovateľskými farmami a nová blúzka s obskúrnymi továrňami kdesi v Ázii. Všetko je od seba oddelené, žije si osve, bez súvislosti so zvyškom.

Aby sme to ľahšie znášali, dostávame čísla, identifikátory, kartičky, surové plastické identity, ktoré sa nás snažia primať používať nejakú jednotlivú časť tohto celku, ktorý sme už prestali vnímať.

Svet umiera, a my si to ani nevšímame. Nevšímame si, že sa svet stáva súborom vecí a udalostí, mŕtvym priestorom, po ktorom sa pohybujeme osamelí a stratení, zmietaní rozhodnutiami iných ľudí, zotročení nepochopiteľným osudom, pocitom, že sme hračkou mocných síl dejín alebo náhody. Naša spiritualita zaniká alebo sa stáva povrchnou a rituálnou. Alebo sa jednoducho stávame vyznávačmi jednoduchých síl – fyzických, spoločenských, ekonomických, ktoré nami hýbu, akoby sme boli zombie. A v takom svete sme naozaj zombie. Preto smútim za svetom toho čajníka.

5.

Po celý život ma fascinujú vzájomné siete spojení a vplyvov, ktorých si často ani nie sme vedomí, ale objavujeme ich iba náhodou ako úžasné zhody okolností alebo osudu, všetky tie mosty, skrutky, zvary a pojivá, ktoré som skúmala v románe „Bieguni“. Fascinujú ma súvislosti, hľadanie poriadku. V skutočnosti – som o tom presvedčená – je autorovým cieľom syntéza, úporné zhromažďovanie všetkých omrviniek v úsilí znovu z nich pozliepať vesmírny celok.

Ako písať, ako vybudovať svoj príbeh tak, aby dokázal uniesť túto veľkú konštelačnú podobu sveta?

Samozrejme si uvedomujem, že nie je možné vrátiť sa k takému príbehu o svete, aký poznáme z mýtov, rozprávok a legiend, keď ten príbeh odovzdávaný ústnym podaním udržiaval existenciu sveta. Dnes by tento príbeh musel byť oveľa mnohorozmernejší a zložitejší. Vieme predsa dnes naozaj oveľa viac, poznáme netriviálne súvislosti medzi zdanlivo vzdialenými vecami.

Pozrime sa bližšie na jeden okamih svetových dejín.

Je to deň, 3. august 1492, keď sa od brehu španielskeho prístavu Palos odráža neveľká karavela nazvaná „Santa Maria“. Velí jej Kryštof Kolumbus. Svieti slnko, na brehu sa ešte motajú námorníci a prístavní robotníci nakladajú na loď posledné truhlice s proviantom. Je horúco, ale ľahký vánok od západu zachraňuje od mdlôb rodiny, ktoré sa s námorníkmi prišli rozlúčiť. Čajky sa slávnostne prechádzajú po zábradlí a pozorne sledujú počínanie ľudí.

Táto chvíľa, na ktorú sa dívame s odstupom času, zapríčinila smrť 56 miliónov z takmer 60 miliónov pôvodných Američanov. Ich populácia vtedy predstavovala asi 10 percent obyvateľstva Zeme. Európania nevedomky so sebou priniesli smrtiace dary – choroby a baktérie, voči ktorým neboli pôvodní obyvatelia Ameriky imúnni. Nasledovalo nemilosrdné zotročovanie a zabíjanie. Vyhladzovanie trvalo roky a zmenilo krajinu. Na tie miesta, kde kedysi rástli fazule a kukurica, zemiaky a paradajky, na umným spôsobom zavlažované polia sa navrátila divoká vegetácia. Takmer šesťdesiat miliónov hektárov úrodnej zeme sa v priebehu rokov zmenilo na džungľu.

Regenerujúca sa vegetácia absorbovala obrovské množstvá oxidu uhličitého, čo oslabilo skleníkový efekt. To zasa znížilo globálnu teplotu Zeme.

Toto je jedna z mnohých vedeckých hypotéz, ktoré vysvetľujú príchod malej doby ľadovej v Európe, ktorá na konci 16. storočia viedla k dlhodobému ochladeniu klímy.

Malá doba ľadová zmenila európske hospodárstvo. V nasledujúcich desaťročiach studené a dlhé zimy, chladné letá a silné zrážky znížili produktivitu tradičných foriem poľnohospodárstva. V západnej Európe sa malé rodinné farmy, ktoré vyrábajú potraviny pre svoju vlastnú potrebu, ukázali ako neefektívne. Nastúpili hladomory. Zrejmá bola potreba špecializácie výroby. Anglicko a Holandsko, ktoré boli najviac postihnuté ochladením a ktoré nedokázali udržať ekonomickú úroveň iba poľnohospodárstvom, začali rozvíjať obchod a priemysel. Hrozba búrok donútila Holanďanov, aby vysúšali poldre a premenili mokrade a plytké pásy mora na pevninu. Presun oblasti výskytu tresky na juh, ktorý bol katastrofou pre Škandináviu, sa ukázal byť prínosom pre Anglicko a Holandsko – vďaka nemu sa tieto krajiny zmenili na námorné a obchodné mocnosti. Výrazné ochladenie bolo veľmi citeľne vnímané v škandinávskych krajinách. Prerušilo sa spojenie so zeleným Grónskom a Islandom, kruté zimy znížili úrodu a prevládali roky hladu a nedostatku. Švédsko tak obrátilo túžobný pohľad na juh, zapojilo sa do vojen s Poľskom (najmä odvtedy, čo zamrzlo Baltské more, čo uľahčilo prepraviť cezeň armády) a angažovalo sa v tridsaťročnej vojne v Európe.

Úsilie vedcov, ktorí sa snažia lepšie porozumieť našej realite, ju zobrazuje ako vzájomne súvisiacu a husto previazanú sieť vplyvov. Nejde iba o slávny „motýlí efekt“, ktorý, ako vieme, spočíva v tom, že minimálne zmeny počiatočných podmienok určitého procesu môžu v budúcnosti priniesť kolosálne a nepredvídateľné výsledky, ale o nekonečný počet motýľov a ich krídiel, nestále v pohybe. Mocná vlna života, ktorá putuje časom.

Podľa môjho názoru objav „motýlieho efektu“ uzatvára obdobie neochvejnej ľudskej viery vo vlastné riadenie vecí sveta, schopnosť kontroly, a teda pocit nadradenosti vo svete. Toto nezbavuje človeka jeho moci staviteľa, dobyvateľa a vynálezcu, ale uvedomil si, že realita je komplikovanejšia, ako sa ľuďom zdalo. A že je len malou súčiastkou týchto procesov.

Máme stále viac dôkazov o existencii veľkolepých a niekedy veľmi prekvapujúcich závislostí javov na škále celej zemegule.

Všetci sme – my, rastliny, zvieratá, veci – vnorení v jednom priestore, ktorý sa riadi fyzikálnymi zákonmi. Tento spoločný priestor má svoj vlastný tvar a fyzikálne zákony v ňom vytvárajú nespočetné množstvo foriem, ktoré na seba neustále nadväzujú. Náš obehový systém pripomína povodia riek, štruktúra listov sa podobá na systémy ľudskej komunikácie, pohyb galaxií na vír vytekajúcej vody z výlevky, rozvoj spoločnosti na kolónie baktérií. Mikro- a makroškála vykazujú nekonečný systém podobností. Naša reč, myslenie a kreativita nie sú niečím abstraktným a odtrhnutým od sveta, ale pokračovaním jeho neustálych procesov premeny na inej úrovni.

6.

Po celý čas sa zamýšľam, či je dnes možné nájsť základy nového univerzálneho príbehu, komplexného, neexkluzívneho, zakoreneného v prírode, plného kontextov a súčasne pochopiteľného.

Je možné rozprávať príbeh, ktorý by prekročil rámec nekomunikatívneho väzenia vlastného „ja“, odkryl väčšiu oblasť reality a odhalil vzájomné vzťahy? Ktorý by sa dokázal dištancovať od vyšliapaného triviálneho a banálneho centra „všeobecne zdieľaných názorov“ a dokázal by sa pozrieť na ex-centrické záležitosti, poza toto centrum?

Mám radosť, že literatúra si zázračne uchovala právo na všetky podivnosti, fantazmagóriu, provokáciu, grotesknosť a šialenstvo. Snívam o vysokých uhloch pohľadu a širokých perspektívach, v ktorých kontext ďaleko prekračuje to, čo by sme očakávali. Snívam o jazyku, ktorý dokáže vyjadriť aj najnejasnejšiu intuíciu, snívam o metafore presahujúcej kultúrne rozdiely, a nakoniec o žánri, ktorý bude obsažný a transgresívny, no zároveň čitateľmi milovaný.

Snívam tiež o novom druhu rozprávača – „rozprávača v štvrtej osobe“, ktorý samozrejme nemá byť iba gramatickým konštruktom, ale dokáže v sebe obsiahnuť súčasne perspektívu každej postavy, ako aj schopnosť ísť poza horizont každej z nich, ktorý vidí viac a širšie, ktorý dokáže ignorovať čas. Ale áno, taký rozprávač môže existovať.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kto je tento úžasný rozprávač, ktorý v Biblii kričí mocným hlasom: „Na počiatku bolo slovo“? Ktorý opisuje stvorenie sveta, jeho prvý deň, keď sa chaos oddelil od poriadku? Ktorý sleduje seriál vzniku vesmíru? Ktorý pozná Božie myšlienky, pozná jeho pochybnosti a bez toho, aby ho ten viedol za ruku, kladie na papier túto mimoriadnu vetu: „A Boh pochopil, že to bolo dobré.“ Kto je ten, kto vie, čo si Boh myslel?

Pominúc všetky teologické pochybnosti môžeme túto postavu záhadného a citlivého rozprávača považovať za úžasnú a dôležitú. Predstavuje bod, perspektívu, z ktorej je vidno všetko. Vidieť všetko znamená prijať definitívnu skutočnosť vzájomného prepojenia existujúcich vecí do celku, aj keď ich vzťahy ešte nie sú známe. Vidieť všetko tiež znamená úplne iný druh zodpovednosti za svet, pretože je zrejmé, že každé gesto „tu“ je spojené s gestom „tam“, že rozhodnutie prijaté v jednej časti sveta bude mať za následok účinok v inej časti tohto sveta, že rozdiel medzi „mojím“ a „tvojím“ sa stáva diskutabilným.

Preto by sme mali poctivo rozprávať tak, aby sme v mysli čitateľa aktivovali zmysel pre celok, schopnosť spájať fragmenty do jedného obrazca a odhaľovať z omrviniek udalostí úplné konštelácie. Snovať príbeh tak, aby bolo zrejmé, že všetci a všetko sú vnorené do jedného spoločného obrazu, ktorý pri každej obrátke planéty starostlivo vytvárame v našich mysliach.

Literatúra má takú moc. Mali by sme zahodiť zjednodušené kategórie vysokej a nízkej literatúry, ľudovej a špecializovanej, delenie na žánre brať na ľahkú váhu. Vzdajme sa pojmu „národných literatúr“, lebo dobre vieme, že vesmír literatúry je iba jeden, ako myšlienka unus mundus, spoločnej psychologickej reality, v ktorej sa zjednocuje naša ľudská skúsenosť. Autor a čitateľ zohrávajú rovnocennú úlohu, prvý tým, že tvorí, a druhý vďaka tomu, že čítané neustále interpretuje.

Možno by sme mali dôverovať fragmentu, pretože fragmenty vytvárajú konštelácie schopné opísať svet lepšie a komplexnejšie, mnohorozmerne. Naše príbehy môžu na seba navzájom odkazovať na bezpočet spôsobov a ich hrdinovia sa navzájom ovplyvňovať.

Myslím si, že nás očakáva redefinícia toho, čo dnes chápeme ako realizmus, a hľadanie toho, čo by nám umožnilo prekročiť hranice nášho ega a preniknúť cez sklenenú obrazovku, cez ktorú vidíme svet. Potrebu reality dnes predsa zabezpečujú médiá, sociálne siete a bezprostredné vzťahy na internete. Možno nás nevyhnutne čaká nejaký neosurealizmus, nanovo definované uhly pohľadu, ktoré sa nebudú báť zmieriť s paradoxom a pôjdu do hĺbky, proti obvyklému poriadku príčiny a následku. Veru tak, naša realita sa už teraz stala sureálnou. Som si tiež istá, že veľa príbehov si vyžaduje prepísanie v nových intelektuálnych kontextoch, inšpirujúc sa novými vedeckými teóriami. Ale pripadá mi rovnako dôležité neustále nadväzovať na mýty a celok ľudského imaginária. Návrat ku kompaktným štruktúram mytológie by mohol vniesť určitý pocit stability do neurčitosti, v ktorej dnes žijeme. Verím, že mýty sú stavebnými kameňmi našej psyché a nemožno ich ignorovať (nanajvýš si ich vplyv nemusíte uvedomovať).

Určite sa onedlho objaví génius, ktorý dokáže skonštruovať úplne iný, dnes ešte nepredstaviteľný naratív, do ktorého sa pomestí všetko, čo je dôležité. Tento spôsob rozprávania nás určite zmení, opustíme staré obmedzené perspektívy a otvoríme sa novým, ktoré tu kdesi odvždy existovali, ale boli sme voči nim slepí.

Thomas Mann v románe Doktor Faustus písal o skladateľovi, ktorý objavil nový druh totálnej hudby schopnej zmeniť ľudské myslenie. Mann však neopísal, na čom by sa táto hudba mala zakladať, vytvoril iba predstavu o tom, ako by mohla znieť. Možno toto je úlohou umelcov – dať čitateľom ochutnať to, čo by mohlo existovať, a tým dosiahnuť, že si to dokážu predstaviť. A predstava je prvým štádiom existencie.

7.

Píšem fikciu, ale nikdy to nie je niečo, čo si cuciam z prsta. Keď píšem, musím všetko precítiť vo svojom vnútri. Musím nechať sebou prejsť všetky bytosti a predmety prítomné v knihe, všetko ľudské a neľudské, žijúce i bez života. Musím sa zblízka prizrieť každej veci a osobe, s najväčšou vážnosťou, a zosobniť, personifikovať ich v sebe.

Tomu práve slúži citlivosť – citlivosť je je umenie zosobňovania, empatie, a tým neustáleho nachádzania podobností. Vytváranie príbehu je nekonečným oživovaním, dávaním existencie všetkým omrvinkám sveta, akými sú ľudské skúsenosti, prežité situácie, spomienky. Citlivosť vdychuje život všetkému, o čom rozpráva, umožňuje tomu dať hlas, priestor a čas na existenciu a vyjadrenie. Vďaka citlivosti dokáže prehovoriť čajník.

Citlivosť je najskromnejšou podobou lásky. Tým druhom, ktorý sa neobjavuje v písme alebo v evanjeliách, nikto na ňu neprisahá, nikto sa na ňu neodvoláva. Nemá žiadne znaky alebo symboly, nevedie k zločinu alebo k žiarlivosti.

Objavuje sa vtedy, keď sa pozorne a sústredene dívame na inú bytosť, tú, ktorá nie je „ja“.

Citlivosť je spontánna a nezištná, ďaleko presahuje empatickú spoluúčasť. Je to skôr vedomé, aj keď možno trochu melancholické, zdieľanie osudu. Citlivosť je hlboký záujem o inú bytosť, jej krehkosť, jedinečnosť, postoj voči utrpeniu a pôsobeniu času.

Citlivosť rozpoznáva putá, podobnosti a totožnosť medzi nami. Je to ten spôsob pohľadu, ktorý ukazuje svet ako živý, živúci, vzájomne prepojený, spolupracujúci a závislý.

Literatúra je založená na citlivosti voči iným bytostiam. Toto je základný psychologický mechanizmus románu. Vďaka tomuto úžasnému nástroju, najsofistikovanejšiemu spôsobu ľudskej komunikácie, naša skúsenosť putuje časom a smeruje k tým, ktorí sa ešte nenarodili a ktorí raz siahnu po tom, čo sme napísali, čo sme povedali o nás a našom svete.

Nemám potuchy, aký bude ich život, kým budú. Často na nich myslím s pocitom viny a hanby.

Klimatická a politická kríza, v ktorej si dnes hľadáme miesto a proti ktorej sa chceme postaviť, aby sme zachránili svet, nevznikla sama od seba. Často zabúdame, že nejde o žiadne fatum a riadenie osudu, ale o výsledok veľmi konkrétnych posunov a rozhodnutí ekonomických, spoločenských a svetonázorových (vrátane náboženských). Chamtivosť, neúcta k prírode, egoizmus, nedostatok fantázie, neustály konkurenčný boj, nedostatok zodpovednosti zmenili svet na vec, ktorú je možné krájať na kúsky, zneužívať a ničiť.

Verím preto, že musím rozprávať tak, akoby svet bol živou, neustále sa pred našimi zrakmi tvoriacou jednotou, a my sme boli jeho – zároveň malou aj silnou – súčasťou.

© THE NOBEL FOUNDATION 2019

(Z poľštiny preložil Štefan Olejník.
Ilustračné fotografie © Nobel Media.)

Zobraziť diskusiu (0)