Maličká

Bol to netradičný ples, grcalo sa v polohe ležmo na chrbte. Nie, nespôsobili to moje smiešne deformované, hnusné šaty, hoci ani to by nebolo prekvapujúce, a ani to, že sme zničili dva hasiace prístroje a rozbili tablo, respektíve Indiánovu hlavu. To prvé sme spravili zo srandy, posledné náhodou. Teda boli sme tam hlavne kvôli Indiánovi, chumajovi, ktorý pózoval od hlavy po päty vo valčíkovej maškaráde vedľa svojej novej baby, hoci naozaj sme nechceli, aby mu praskla lebka. Prišli sme sa pomstiť, robiť nepríjemnosti, no zasa všetko má svoje hranice. Nebolo jednoduché zohnať lístky, ale mali sme ešte svojho človeka vo vnútri, MZ, Indiánov spolužiak a niekdajší kamarát, moja práve aktuálna láska, a tento MZ pre nás, pre tri bosorky, zo zborovne bravúrne potiahol tri lístky, a hoci Xevra už mala každú chvíľu rodiť, dúfali sme, že nám posledná párty ešte vydá. Vanda s nami prišla len tak, bez lístka, s dôstojnosťou sebe vlastnou kývla sekuriťákovi, trasúcemu sa drobnému tretiakovi, že ty do mňa nebudeš skákať, ty opica, a vošla, nikto ju nedokázal zastaviť. Prišla, lebo šla všade, kde bol MZ. MZ, svetová trieda so skvelým kohútom, s očnými viečkami vždy nafarbenými na čierno, s hrubými očnými linkami. MZ, sladké prasa, u ktorého nám nevadilo ani to, že nenormálne veľa grgá. Iných sme preto považovali za nechutných, ale jeho nie. Ostrý kontrast medzi jeho obliekaním a správaním a hebkou pokožkou bábätka a takmer dievčenskými líniami nás ohúril. Tušila som, že ani v ten večer na plese nebudem vyzerať tak, ako sa na plese patrí, vopred som sa rehotala na údive svojich rodičov, keď u nás MZ zazvoní, na pleci s potkanom a s modlivkou v zaváraninovej fľaši. Brala som na seba to riziko, že mama a oco mi povedia, nie, s touto osobou nemôžeš ísť nikam, dcéra moja, musela som ho podstúpiť, pretože na zábavu do iného obvodu som nemohla ísť s niekým cudzím. Nemôžem ísť bez toho, aby ťa neschválili, povedala som MZ-ovi, a hoci spočiatku bol celý bez seba, že on nie je opica v cirkuse ani žena s bradou, ktorú musia ukazovať, napokon ma pred plesom predsa prišiel vyzdvihnúť. Bol nezvyčajne okúzľujúci, prešľapoval vo dverách, pokúšal sa znovu napchať hlavu Keitha, svojho potkana, do vrecka na vojenskom kabáte. Opäť na mňa doľahol pocit, že moja rodina je neporovnateľne malomeštiacka v porovnaní s MZ, hoci je pravda, že pri MZ sa všetci zdali skleslí a horenosi, a moji rodičia boli malomeštiacki len v tom, že monitorovali moje príchody domov a moju spoločnosť, ja som si však bola istá, že v očiach MZ je to najstrašnejší spomedzi obmedzených zvykov, za ktoré by sa malo trestať. Stále som bonzovala na mamu a oca, parodovala som ich ako trápne suchých a skamenených ľudí, len aby som ja pôsobila skvelo, aby som ostatných ohromila, aha, aj na tejto púšti dokázala vyrásť ruža. Moje podlé podvádzanie ma rozrušilo, bolo mi z neho úzko. Aj tak mi bolo často úzko v spoločnosti MZ-a a jeho partie, cítila som, že pre nich nie som dosť, jedného dňa ma odhalia, že podvádzam, že som ich oklamala sama sebou, veď ich spoločnosť je očividne frajerskejšia, lepšia, než akú by som si zaslúžila, ba dokonca každý, každý jeden, je jednoducho lepší ako ja. Hlavne a v prvom rade Vanda, hippisácka bohyňa s leopardím telom, okrem iného bývalka MZ-a, ktorá, keď vysvitlo, že riešim s jej bývalým rytierom, stále nahlas líčila, aké dobré kefovačky mali s MZ – naschvál používala tento výraz – na schodišti, a tu a tam a jednoducho všade, aj na takých miestach, ktoré by som si ja ani nevedela predstaviť so svojím úzkym a drobným mozgom, takže nech sa dám dokopy, pretože apetít MZ je v podstate neutíšiteľný, oni sa inak rozišli presne pre toto. Teda, mňa MZ sotva niekoľkokrát pobozkal, ale to som, samozrejme, nevešala Vande na nos, lebo oproti jej svetovým dobrodružstvám sa to zdalo ako taká bezvýznamná hlúposť. Z tejto spoločnosti mi bolo úzko, predsa som chcela patriť medzi nich, no aj na to som potrebovala povolenie od svojej famílie s obývacou stenou, pracujúcej osem hodín denne, ktorú som neustále parodovala, aby som sa s nimi mohla vôbec stretnúť. MZ povedal, smiešne, ako trpím tyranstvo svojich rodičov, bolo by jednoduchšie utiecť ako hniť v tom dusnom, frustrujúcom, nadol strhávajúcom prostredí. Lebo aký to bude mať koniec, kričal, keď už toho dosť vypil, no, aký?! Budeš taká istá zadebnená puča ako oni. S povzdychom som s ním súhlasila, áno, kazilo ma, že každý deň musím strpieť toto obmedzené a jednotvárne prostredie, a hlavu držím nad vodou len preto, lebo tu je pre mňa MZ a jeho láska, respektíve partia, zdravý rozum a posledné útočisko búriacej sa vitality. Hoci bodaj by bol problém s mojimi rodičmi ten, že boli zadebnení tupci! Neboli, vôbec nie, no ale so skutočnými problémami som predsa nemohla vyrukovať, nemohla som povedať, že sakra nie to je problém, ako moji rodičia rozmýšľajú, ale že sa za nich hanbím, pretože sú trápni, nepríjemní, nezaraditeľní, nevypočítateľní. Odkedy žijeme v podnájme, tak ešte viac, raz tak, raz onak, ale čoraz viac onak, a aj pred príchodom MZ sa mi žalúdok stiahol preto, lebo som nedokázala vykalkulovať, ktorú tvár budú ukazovať. Avizovanú príliš poriadnu, nadmerne regulovanú, všetko-je-v-poriadku tvár alebo budú zasa rozbití a začnú sa nepríjemne zaliečať a kamarátiť sa, matka prípadne pustí nejakú podľa nej frajerskú hudbu, a dokonca sa ešte aj pustí do tanca, alebo začne až po jednom záchvate plaču, a keď sa pozrie na MZ, v tom pichľavom pohľade sa zlomí a znovu jej začnú tiecť slzy, jaj, len nech sa nestane toto. Alebo ešte trápnejšie: že aj tvoj otec bol takýto pekný chlapec, kde si doteraz skrývala tento bonbónik, áno, aj tvoj otec bol krásny, až to bolo do plaču s jeho deltovým hrudníkom, dlhými vlasmi, dnes by si to o ňom už nepovedala, nepozeraj na jeho terajšiu postavu, mladší Tibi, ó, bol nádherný, dych berúci, ženy za ním cikali postojačky. Zbytočne som sa obávala, lebo na ozajstnú, naplnenú scénu ako na javisku bolo ešte príliš skoro. Sedeli sme pri stole, pred nami káva, máte do nej niečo pre chuť?, krochol MZ, a rodičia mu dali trochu koňaku, čím vzrástli v očiach môjho chlapca desaťnásobne, a potom aj poznamenal, že ani nie sú takí traperi, ako si ma strašila, Anna, vieš, kedy by mne dala moja mama niečo iné okrem limonády a teplého mlieka. Annu dopravím domov po žúrke v poriadku, zažmurkal na mamu MZ nad dochutenou kávou, nebude žiadny problém. Prisahám, nebudeme piť, nerozbijeme sa, v partii nebudú hovädá, to vám garantujem. Z mamy vtedy vytryskol rehot, otec sa k nej pridal o dve sekundy neskôr. Zdesene sme s MZ žmurkali, nedokázali sme si ani len predstaviť, čo mohlo byť tak bohovsky vtipné. Na druhý deň okolo obeda, keď som prišla k sebe, z mamy opäť vyrazil smiech. Nebudú v partii hovädá, povedala, výskala. S tým výrazom v tvári. Moja mama je blázon, preletelo mi hlavou napriek nevoľnosti a pritom som sa ešte stále hanbila za to, ako som popri ostatných vyzerala v tých svojich dorantaných šatočkách ako zmoknuté kura. Rodičia mi síce nedovolili ani roztrhané sieťované pančuchy, ani kožený korzet, ani potrhané rifle, ktoré mohli moje kamarátky pokojne nosiť, predsa som nevyzerala tak nahovno pre oblečenie, ale kvôli Vande, od nej som si totiž pýtala radu, ako by som mohla batikovať svoje nádherné vrecové šaty. Vanda mi povedala, aby som sa s tým nesrala, ona mi ich doma spraví, je v tom skutočná profíčka, a pred plesom sa u nej doma prezlečieme. Aj sme k nej vybehli hore po rodičovskom intermezze, a ona mi vtisla do ruky moje zničené šaty, do ktorých som sa sotva vedela nasáčkovať, šaty úplne stratili nielen svoju farbu, ale aj tvar. Takmer som sa rozplakala, hlavne vtedy, keď mi Vanda oznámila, že mi druhé šaty nevie požičať, lebo nech sa už pozriem, je odo mňa aj o dve čísla menšia. Mám modelkovskú postavu, to je veľmi zriedkavé, nehnevaj sa, Anna, ale je to tak. Z rehotu mojej mamy som vytriezvela: hneď som vedela, že som doma, žiadny problém, a možno vyviaznem bez zaracha alebo iných retorzií. Pretože poriadny a normálny ples, ktorý sľúbil MZ, sa skončil tak, že prišla polícia, vzali nás so sebou, stála som ogrcaná v strážnici s neznámym pankáčom, kým po mňa neprišli rodičia. Guélana, Vanda a MZ skončili v detoxe, preto neboli s nami, takže MZ bol v úzkych pre rozbitú Indiánovu hlavu až neskôr, a Xevra sa krátko pred záverom vyparila s nejakým miláčikom s krúžkom v nose, ktorý však mohol byť brutálne perverzný, ak ho takto vzrušilo Xevrino obrovské brucho. Nedokázali sme si poskladať, čo sa stalo, no bolo to nejako tak, že Xevra sa zamotala do vlasov novej Indiánovej suky, Indián ju z nej chcel zvesiť, niekedy vtedy mohol prísť anjel strážny s krúžkom v nose, no MZ už šaškoval s hasiacim prístrojom a od tej chvíle ani obraz, ani zvuk. Mne v tej chvíli niekto ogrcal chrbát. Riaditeľ bol napokon v pohode, MZ-a nevyhodili pred maturitou a nežalovali na nás ani v našej škole. Tomu sa inak čudujem, prečo nezobrali do detoxu aj mňa, pretože celá sranda na polícii, tak ako bola, tá mi celá vypadla, nemám potuchy, ako som bola schopná dať im číslo na svojich rodičov. Na druhý deň ku mne prišla Vanda a opäť sa pohrúžila do toho, ako kurevsky dobre kefovali s MZ. Aké dobré bolo potom zavŕtať si hlavu do MZ-ovej hrude. Ako sa rútili od jedného orgazmu k druhému na koni rozkoše. Zbožňovala som na ňom jazdiť, šepkala mi Vanda, a aj on to zbožňoval, môj nádherný niekdajší Pegas. Nevedela som, ako si vysvetliť Vandine slová, nechápala som, prečo tieto veci hovorí mne, prečo ich hovorí práve mne. Predsa som ju nedokázala prerušiť, opäť na mňa doľahol pocit, že chyba je vo mne, nezaslúžim si túto partiu, oproti nim som nula, veď aha, nerozumiem signálom, nechápem, čo a prečo robia, som zaostalá, na úrovni pivnice v porovnaní s ich výšinami, hlúpa a zakrpatená. Dobre sme sa na plese najebali, to bola žúrka, pokračovala Vanda, MZ je strašne zlatý, keď si uhne, nie? A pozri, radšej ti to poviem ja, než by to mal urobiť niekto iný, no včera v sanitke akoby sa medzi nami znovu niečo začalo. Chytil ma za ruku, pohladkal ma. Ani tu som sa ju neopovážila prerušiť, že ako prepáč, Vanda, nevšimla si si, že s ním chodím? Neodvážila som sa, pretože som si predstavila, ako ma zmetie s tým, že niekoľko biednych bozkov ešte nie je chodenie, chodenie je len a výlučne besnenie ako hurikán obohatené kefovačkami, ktoré vystihovalo aj ich svetoznámu lásku. Nechcela som čeliť tomu, že znovu súcitne našpúli pery, ktorými bude hovoriť ty malá hlupaňa, nesiahaš mi ani po chlpy v podpazuší. Celá červená som myslela na to, že aj ostatné dievčatá sa na mňa isto pozerajú zhora, isto o mne za mojím chrbtom hovoria veci, ako že MZ je hlúpy, ako sa niekde môže vôbec objaviť s takou domasedkou, ako je tá Anna, prečo nechal Vandu, superženu, ktorá je nielen nádherná, ale aj ohromne skvelá, a keď sa niekde objaví, každý zatají dych a všetkým mužom sa postaví. Ako dokázala táto nepríťažlivá, trochu pri sebe trapka nahradiť Vandu s dokonalým telom, ako, ako, ako? Vanda dokázala svoje hlúposti líčiť donekonečna. Rozprával ti MZ, že keď sme fajčili hašiš, pozerala mi uprene do očí, bol to mimotelový zážitok, pohľady sa nám hlboko zavŕtali do seba, blížili sme sa jeden k druhému hadími pohybmi, naše duše sexovali, chápeš, naše duše. To nás naveky spája, pokračovala, ten zážitok nám nikto nemôže vziať! Prikyvovala som a myslela na to, to sa s čistým mozgom nedá vydržať, šla som sa teda pozrieť do chladničky. Jasné, že v nej nebolo nič iné, len dvojlitrovka vína a štyri-päť fliaš piva. Rozhodla som sa pre víno, naliala som z neho do dvoch bruchatých hrnčekov a doniesla som nám ich do izby. Vanda strúhala ešte vždy zasnený výraz, sedela v zvodnej polohe, niečo citovala od nejakého filozofa, lebo to robila inak celá partia, neustále odniekiaľ citovali, väčšinou nejaké nezrozumiteľné táraniny z nejakého notoricky náročného diela. Všetci do jedného zbožňovali filozofov, z tašiek im vykúkali hrubé knihy, vždy druhý alebo tretí zväzok, aby aj najväčší hlupák pochopil, že väčšiu a podstatnejšiu časť diela mali za sebou už v škôlke. Celé ma to šialene frustrovalo. Napokon som sa v ich spoločnosti ani neodvážila ceknúť, lebo na všetko poznali nejakú múdrosť, zdanlivo pasujúci výrok, niečo, vďaka čomu budú oveľa, ale oveľa významnejší než ja. Vedľa nich som sa zakrpatela ešte skôr, ako som sa mohla ozvať. Len niekedy zabudli na to, ako vysoko lietajú. Napríklad ples spomínali viackrát, aká veľká žúrka to bola, a vtedy som trochu narástla aj ja, hlavne v očiach tých, ktorí sa s nami nemohli zabávať, pretože polícia a detox boli považované za ozajstné dobrodružstvo ešte aj v ich kruhoch. Bola som si istá, že každý z nich má super usporiadanú rodinu, a že keď je reč o tom, preboha, akých plochých a nemastných-neslaných, zastaralých rodičov máme, až z toho bolí mozog, oni hovoria o niečom, o čom môžem ja len snívať. Lebo ktovie, čo všetko by som bola dala za všedný, poriadny a usporiadaný domov, kde plynú veci predvídateľne, kde sa už doobeda presne vie, čo bude poobede a hlavne večer; kde netreba byť neustále v pozore, aby som nebodaj niečo nepokazila, pretože potom to opäť praskne, systém zlyhá, cirkus trvá celé dni. Alebo nie. Veď je celkom nemožné vykalkulovať nevyveštiteľné, predvídať, čo sa stane. Jed by som napríklad nevzala ani na to, že MZ k nám bude mať po našej malej kauze voľný vstup, ale ako áno, ako nie, stal sa z neho mamin obľúbenec. Spolu sme sa veľa nasmiali v kuchyni, sem-tam si dali jedno pivo a s MZ som mohla byť vonku, dokedy som len chcela. V tomto už teda vôbec nebola logika, ale rozhodla som sa, že je to príjemne nezrozumiteľné, a kúpala som sa v slobode. S MZ sme sa o niekoľko mesiacov rozišli, ja som sa s ním rozišla, pretože som nemohla vystáť Vandu, nedalo sa zniesť, že bola na nás v kuse nalepená, neustále nám bola v pätách, jej narážky; jej psí pohľad, ktorým sledovala každý pohyb MZ-a a ktorý sa zmenil na dobermana, ak zablúdil ku mne; ako vedľa mňa v pohode precupitala so svojimi kamarátkami s nosmi dohora, ak sme sa stretli bez MZ. MZ nechápal, o čom hovorím, nazval ma chorou, Vanda je moja najlepšia priateľka, povedal, sme súrodenci, raz sme spolu aj hašišovali, tu som ho prerušila, že viem, doriti, viem, duše vám kefovali, drž už hubu! MZ mi otrieskal o hlavu, že nie som normálna, dá mi týždeň, aby som sa upokojila, nech mu zavolám, keď sa na to budem cítiť. Na druhý deň ma prezvonila Vanda, že počula, čo sa stalo, ale takto je to v poriadku a oni sú znovu spolu a ďakuje mi, že som si uvedomila, že ja a MZ nemáme spoločnú budúcnosť. Uplynulo asi dvadsať rokov, kým som sa znovu stretla s Vandou, ona ma vyhľadala, prostredníctvom listu, že by si so mnou rada zašla na kávu. Na Deáku som ju už z diaľky zbadala, vyzerala strašne dobre, kučeravá hriva jej viala vo vetre, mala dlhé priehľadné hippisácke šaty, no bolo vidieť, že ide o drahý, dizajnérsky kus, na pamiatku starých čias, pohodila volánmi, keď ma vybozkávala a poznamenala, že teda, Anna, ty si sa vôbec nezmenila, čo sa z jej úst, pravda, vôbec nedalo považovať za kompliment. Čo je s tebou a čo nie, v podstate som sa za pár minút stala opäť miniatúrnou popri príťažlivej Vande, vtipkovala s čašníkom, chichotala sa, všetci sa ňu hľadeli. Po dvoch hodinách strávených v napätí vysvitlo, že hoci má zlatý život a so svojimi dvoma výrastkami je taká, ale taká šťastná – dobrý bože, naozaj to takto povedala, s malým batmanom a malou catwoman –, má trochu pocit nedostatku, lebo má jednu super kapelu, Aranyhal, isto som o nej nepočula, lebo, žiaľ, nijakovsky sa im nedarí preraziť, nemá možnosti vystupovať ani známosti, a preto som jej napadla ja, aké sme boli dobré kamarátky. Priniesla mi aj demo, prosí, aby som si ho vypočula, a bola by rada, ak by som sa jej potom ozvala. Na albume bude jedno prekvapenie, možno dve, je zvedavá, ako zareagujem. Dva dni som jednoducho nebola schopná vypočuť si piesne, potom som sa však zhlboka nadýchla. Nehovorím, že som sa k veci postavila s najväčšou otvorenosťou a dobrým úmyslom, ale aj tak to bola fraška na celej čiare. Primitívny text, primitívna hudba, unavujúce piesne o ničom. A naozaj, napísala o nás, o starej partii, jednu pieseň. Je v nej „ovracali mi chrbát“. Jasné, že to napísala tak, že ovracali ju. Keď som si to celé vypočula po prvýkrát, myslela som si, že to je nejaký omyl, to je moja pieseň, a potom mi napadlo, že si to isto pamätám zle, a hneď nato na mňa doľahla stará úzkosť, alebo je možné, že jedna z tých novších úzkostí, neviem, lebo aj teraz mi bolo stále úzko; nedokázala som rozlúštiť, kedy sa to začalo, no v hrdle, v pľúcach, v žalúdku, som stále cítila napätie. Vstávala som s úzkosťou, veľakrát som nevládala ani hovoriť, niekedy som sa nevedela ani rozhodnúť, či ma trápia oprávnené výčitky svedomia alebo znovu nejaké mylné predstavy spôsobené úzkosťou. Od všetkého ma strhlo, večný stav pohotovosti ma unavil do odpadnutia, niekedy som dychčala, inokedy som sa len tíško knísala na podlahe, ale úzkosť nie a nie pominúť. A keď som sa aj niekedy dokázala uvoľniť, ani to nemohlo trvať dlho, pretože tieň úzkosti striehol stále pripravený, ledva čakal, aby sa vo mne mohol vystrieť, v ktorejkoľvek minúte som sa mohla rozplakať a nevedela som ani to, ku komu alebo k čomu sa modlím za príchod úľavy. Po dvoch tabletkách Valeriany a pár fľašiach piva som dospela k tomu, že napokon je to aj úplne jedno, každý spieva o tom, o čom chce, čo sa stalo, to sa mohlo stať každému z nás, v príbehoch sme zameniteľní. Okrem chudáka MZ, lebo on dva roky po našom rozchode spadol do výťahovej šachty a zabil sa. Aj o tom bola pieseň, samozrejme, s názvom Neutíchajúca bolesť, o strate jedinej a skutočnej lásky. Pri najbližšom stretnutí s Vandou som sa jej pokúšala vysvetliť, aký mám problém s týmto materiálom, ale kritika ju nezaujímala. Jej pekná tvár sa pokrivila, najskôr len tíško plakala, potom už hlasno zavýjala, že to je pre mňa typické, vždy som ju rada ponižovala, nestačí, že toho času som jej ukradla lásku, aj teraz ju chcem zatieniť, lebo nikdy som nedokázala zniesť, ak bol niekto lepší ako ja, lebo som povýšenecká, nafúkaná a odporná, ani nevie, čo odo mňa čakala. Aj MZ-a som posrala, nedali sa dokopy po našom rozchode, MZ bol kvôli mne totálne mimo, ešte veľmi dlho. Nechcela som ju dlhšie počúvať, nechala som ju tam usoplenú. V hlave mi hrala zvláštna pieseň, nevedela som sa jej zbaviť, pamm, pamm, nikdy som sa neodvážila robiť to, po čom túžim, pamm, paramm, nesmierne nepríjemný, plochý text mi v noci hral v ušiach, jedna z Vandiných piesní, možno tá najtrápnejšia.

Orsolya Karafiáth: Sirény

Brak, 2023

Preklad: Lenka Nagyová

Kniha bude uvedená v edičnom programe vydavateľstva Brak.