Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Prípad Ulická

„Prvá dáma súčasnej ruskej literatúry.“ Takto pred časom nazvali Ľudmilu Ulickú v nemeckom plátku Frankfurter Allgemeine Zeitung. Rád ich v tomto tvrdení podporím. Ako hrdý majiteľ kompletnej autorkinej bibliografie preloženej do „našich“ jazykov môžem s pýchou povedať, že v podstate celá jej tvorba je naozaj extratriedna. Prakticky v každej práci sa nejakým spôsobom dotkne pomerne ťažkých tém reflektujúcich mnoho vážnych a v domovine častokrát vytrvalo ignorovaných spoločenských problémov.

Navyše je dobre známa i ako neprehliadnuteľná občianska aktivistka. Jej hlas brániaci základné ľudské práva, je vskutku nástojčivý, čo samozrejme, nemôže zostať bez odozvy. Nuž áno, ruská štátna klika ju vôbec nemá v láske a to je teda to najlepšie možné vysvedčenie.

O zatiaľ posledné vydanie Ulickej knihy sa postarala česká Paseka. Ide o v poradí druhý spisovateľkin román s názvom Případ Kukockij, ktorý bol odmenený prestížnou cenou Ruský Booker. K nám sa dostáva s takmer dvadsaťročným oneskorením, zato však v parádnom preklade Aleny Machoninovej.

Ako hádam každý správny ruský román, je i tento Ulickej opus rozkošatený sťa riadne starý stromisko. Bujný, pevný, zdravo uchytený vo svojom vymedzenom priestore a čase. Ak by sme chceli byť celkom presní, najhlbšie korene nájdeme zapustené hlboko v cárskom Rusku z konca sedemnásteho storočia. Najvyššie vrcholky potom siahajú až takmer k perestrojke polovice osemdesiatych rokov storočia minulého. To najdôležitejšie však s určitosťou vyčítame práve z kmeňa. Dlhého, uzlovitého a hrubizného tak, že by ho desiati rúči bohatieri neoblapili. Tvrdého a nepoddajného prenáramne, lebo musel priamo čeliť mnohým strašlivým hrôzam a nepredstaviteľným tragédiám. Prvá svetová vojna, boľševická revolúcia, Veľká vlastenecká, Stalinov teror i následné dočasné politické uvoľnenie sú v ňom hlboko a navždy vryté. Zhruba v tomto časovom období si svoj najsignifikantnejší zárez pridá i postava pre náš príbeh najdôležitejšia.

Pavel Alexejevič Kukockij je mimoriadne talentovaný lekár. Svoje výnimočné nadanie na celý život zasvätil gynekológii. V najlepšej viere nezištne ochraňuje ženské zdravie i zdravie novonarodených detí. Chrániť život je preňho prvoradé. To už z podstaty veci vyvoláva množstvo morálnych dilem, ktoré je Kukockij nútený riešiť, a to hneď na niekoľkých frontoch.

V prvom rade rázne háji právo ženy na ukončenie tehotenstva z vlastnej vôle. Vníma ho ako najvyšší prejav osobnej slobody a možnosti slobodnej voľby. Zároveň tým chce s najlepšími úmyslami zamedziť ilegálne interrupcie priamo a bytostne ohrozujúce život ženy. Jeho boj za zrušenie Stalinovho dekrétu z roku 1936, ktorým boli sovietskym ženám potraty zakázané, sa tak stáva akýmsi symbolom zápasu s byrokratickou mašinériou. I keď ho štátny aparát z pozície samovládcu nepovažuje za politického nepriateľa, profesijný rozvoj mu sťažuje v dostatočne veľkej miere.

V druhom rade musí bojovať na medicínskom poli samotnom. S chorobami, diagnózami, s tak neuveriteľným dielom prírody, akým je nedokonalé ľudské telo. Lekárska veda dokáže v správnych rukách občas až nemožné. Neraz preto s jej pomocou prevládne svetlo nad tmou. I jej možnosti sú však obmedzené. Aj najschopnejší niekedy musí bezpodmienečne kapitulovať. Tak už to chodí, vedieť sa s tým vyrovnať stojí nemalé osobné úsilie. Zvlášť v takej neúprosnej dobe, akou je sovietska totalita.

Politika vedno s vedou skombinované s mnohým ďalším si v neposlednom rade nájdu cestu aj do Kukockého súkromia. Jedno i druhé sa teda istým spôsobom dlhodobo prejavuje na chode jeho nanajvýš zvláštne usporiadanej rodiny.

Asi takto vyzerajú zbežne načrtnuté kontúry famózneho Ulickej rozprávania. Strhujúceho, vrstevnatého, mnohohlasého, kde Kukockého postava tvorí síce výraznú, ale zďaleka nie jedinú hlavnú rolu. Rovnako podstatný je i ten zvyšný prepestrý virvar aktérov a hlasov permanentne krúžiacich okolo neho. Súznia, kolidujú, stretajú sa, rozchádzajú a opäť sa stretajú s novou silou. Trieštia sa o seba, slabnú i časom celkom zanikajú. Napospol však podávajú fascinujúce svedectvo o pohnutej ére, ktorej dlhodobé následky dodnes priamo pociťuje nezanedbateľná časť človečenstva.

Ulická i tento text poníma akoby „naopak.“ Príliš nehovorí o ľuďoch tvoriacich veľké dejiny. Skôr zachytáva dopad veľkých dejín na svojich hrdinov – významných i celkom obyčajných. Prináša tak veľmi dôležité správy o povahe politických systémov, ktoré vyslovene cielene a systematicky ničia to najlepšie z vlastných ľudí.

Ľudia sú teda pre Ulickú vôbec najpodstatnejší. I tento skvostný text je nimi prerastený skrz-naskrz. Zišli sa tu skôr v počte väčšom než malom a sú tak naozajstní, až jeden s napätím čaká, kedy sa už reálne odlepia z papiera. Silné, rôznorodé, poctivo vytvarované do všetkých rozmerov, bublajúce emóciami, plné rozporov a nedostatkov. Mnohokrát chybujúce a fatálne stroskotávajúce. Ulická, vzdor svojmu krásnemu menu, jednotlivé postavy vo všeobecnosti vôbec nešetrí. Všetci dostanú riadne zabrať, každý si vyšliape nejakú osobnú Kalváriu, inak to byť nemôže, keď je to raz tak.

Poriadne zabrať však dostane aj ctená čitateľka či ctený čitateľ. Dosýta si bude môcť zameditovať napríklad nad zmyslom a poslaním vedy, účelom a (áno aj odvrátenou) povahou pokroku či morálnym poslaní viery alebo aj umenia. Zarezonuje tu aj veľká hodnota rodiny, dôležitosť priateľstva či len obyčajnej ľudskej spriaznenosti. Navyše bude treba nejakým spôsobom zaujať postoj k tak neľahkej otázke, akou je práve oná možnosť rozhodovať o osude nenarodeného človeka a niesť za to i následnú zodpovednosť. No skrátka, kto bude chcieť trocha precvičiť mozgové závity, správne miesta a témy si poľahky nájde.

Ulická však ide ešte o kúsok ďalej, keď takpovediac prekročí aj prísne intelektuálne hranice. Pridáva i čosi, čo presahuje bežné, byť prenikavé rozumové chápanie. Akési logike odporujúce, pre niekoho až možno celkom absurdné mysteriózne či mystické... „niečo.“ Celá druhá časť románu sa nesie v čisto snovom surrealizme, za ktorý by sa veru nehanbil ani Haruki Murakami v najlepšej forme. Vytvára to pomerne ťažko predýchateľnú atmosféru, ale dáva to aj istý konkrétny zmysel. Dá sa to považovať za akýsi pokus o premostenie hmatateľnej skutočnosti s tým, čo možno príde po nej.

Bude ako bude, nechajme sa prekvapiť. Viac než isté je aspoň to, že Ľudmila Ulická stvorila ohromný text. Širokorozchodný, hlboký, dojímavý, humorný, miestami až ironický. Často celkom cynický a kruto nespravodlivý. Na každý pád však veľmi vierohodný a výborný.

Případ Kukockij je veľký príbeh o spôsobe života, ktorý mnohých navždy poznačil. Ďalší grandiózny Ulickej klenot.

Ljudmila Ulická: Případ Kukockij

Vydal: Paseka 2018

Preklad: Alena Machoninová

408 strán

Zobraziť diskusiu (0)

Případ Kukockij

Případ Kukockij

Ljudmila Ulická

Nadaný a ambiciózní lékař Pavel Alexejevič Kukockij se snaží prosadit znovuzavedení práva na potrat, o něž sovětské ženy přišly Stalinovým nařízením z roku 1936. Tento boj za vnitřní svobodu člověka a možnost vlastní volby však překazí jeho slibně zahájenou kariéru.

Kúpiť za 8,75 €

Podobný obsah

Čo okom nevidíš alebo Magický príbeh o snoch, ktoré sa plnia

Recenzie

Čo okom nevidíš alebo Magický príbeh o snoch, ktoré sa plnia

V poslednom období sú na vzostupe knihy žánrovo radené pod magický realizmus. Hoci sa dávnejšie spopularizoval najmä v oblasti Latinskej Ameriky, v súčasnosti sa vyvíja aj na európskom kontinente. Mariana Leky je nemecká spisovateľka a dielo Čo okom nevidíš bolo preložené do niekoľkých jazykov. O slovenský preklad sa postaral Andrej Zahorák.

Svojráz Petrovovie chrípky

Recenzie

Svojráz Petrovovie chrípky

Svojrázny samorast usídlený v Jekaterinburgu (Sverdlovsku) na Urale, ku ktorému je v súčasnej(šej) ruskej tvorbe vcelku náročné nájsť rovnocenné autorské garde. To je básnik a prozaik Alexej Salnikov, ktorý dlho pôsobil ako dobre utajený tip známy akurát v zasvätených kruhoch literárnych nadšencov. Výrazný prelom, ktorý z autora urobil skutočnú mediálnu hviezdu, nastal po uverejnení románu s názvom U Petrovových řádí chřipka, čím sa minimálne doma Salnikov dostal na roveň skutočne veľkých mien. Ide o materiál natoľko zaujímavý, že sa najprv dočkal dramatizácie, až po ňom napokon siahol a do filmovej podoby ho pretavil slávny disidentský režisér Kirill Serebrennikov.

Děti Volhy

Recenzie

Děti Volhy

V poradí druhá kniha populárnej Guzel Jachinovej opäť reflektuje mimoriadne citlivú politickú problematiku. Historický román s názvom Děti Volhy približuje osud nemeckej komunity usídlenej v Povolží, ktorej dejiny prvej polovice minulého storočia určili veľmi trpký koniec. Typograficky pohľadne spracovaný text vyšiel v českom vydavateľstve Prostor v rámci edície Současná světová próza, pričom sa o skutočne precízny preklad postaral Jakub Šedivý.