Ale akých pamätí! Spomienky na kuchyňu svojej mamy z talianskej Kalábrie a otcove americké drinky s príchuťou rodného Talianska. A svoje memoáre od jedálenského stola Tucci doplnil receptami na chutné jedlá a návodmi na mixovanie atraktívnych kokteilov. Na prvý pohľad by sa idea mohla zdať banálnym pokusom filmovej hviezdy presadiť sa aj na knižnom trhu. Apropo, Tucci už v rokoch 2012 a 2015 vydal dve knihy s kulinárskou tematikou. Ale keď som sa s chuťou začítala do Chute Stanleyho Tucciho, čoskoro som zistila, že Život a jedlá s ním spojené sú vlastne literárnymi križovatkami vyplnenými vtipne podanými anekdotami jeho detstva, manželstva, natáčania filmov, od päťhviezdičkových pikantérií až po pripálené každodenné šlamastiky.

Stanley Tucci sa narodil v štáte New York a tam aj vyrástol (s výnimkou jedného roku, ktorý ako tínedžer prežil vo Florencii, kde bol jeho otec na študijnom pobyte). V dvadsiatich kapitolách a na niečo viac ako tristo stranách sa životný príbeh nechronologicky rozbieha a postupne nadobúda rytmus. Príbehy amerického detstva vystriedajú zážitky z vysokej školy, príchod do New York City, začiatky hereckej kariéry, stretnutia a práca so známymi postavami svetovej kinematografie – Robertom Altmanom, Meryl Streepovou, Norou Ephronovou, Isabellou Rossellini. Jeho svadba s Felicity Bluntovou v dome Georgea Clooneyho na jazere Como, dovolenky na juhotalianskom pobreží Amali, to všetko je previazané motúzikom o strave a nápojoch, doplnené receptami a návodmi v takom podaní, že aj ten najneskúsenejší kuchár či barman sa nebojí pustiť do ich prípravy. Pri čítaní tejto knihy sa vám zrazu zachce byť v jednej miestnosti so Stanleym, čo je dnes ľahko splniteľné želanie – stačí si na youtube napríklad pozrieť jeho videoklip, ako namiešať pravý negroni. Práve toto video obletelo svet v čase pandémie a Stanley z vás za pár minút urobí skúseného barmana. Tucci dlhý čas flirtoval a experimentoval s martini. Snáď pod vplyvom básne Dorothy Parkerovej (I love to drink martinis, two, at the very most, three, I am under the table, four, I am under my host – P. S. – dámy mi azda prepáčia tieto verše v cudnej recenzii), ale v poslednom čase prešiel na kokteil negroni, ktorému dal svoj vlastný punc. Pozrite si video a uvidíte...

Tucci sa vo svojej knihe nevyhýba ani osobným témam, ako sú Vianoce v kruhu rodiny, izolácia v čase pandémie, zdravotné a životné problémy, otázky dospievania a život v cudzej krajine. A jeho svet jedál a drinkov vhodne doplňujúci tieto memoáre amerického umelca sa stane dostupným čitateľovi kdekoľvek na svete bez ohľadu na to, v akej dobe žijeme.

Keď som došla na poslednú kapitolu knihy, bolo mi smutno, ako vždy, keď sa končí niečo dobré. Ale zároveň som bola Stanleymu Tuccimu vďačná za jeho úprimné, osobné a vtipné rozprávanie cez prizmu jedál a pitia. Poprosila som manžela, aby mi k záverečnej kapitole namiešal jeden tucciovský negroni. S radosťou vyhovel (zištne), chcel sa totiž dozvedieť, ako sa kniha skončí...

Posledné strany a drink som dorazila takmer súčasne. Jediné, čo mi prišlo na um, bolo to redaktorské – pán Tucci, pokračujte vo svojom písaní. Hoci aj o strave a drinkoch.

Od predvianočného Pacifiku zo 47. severnej rovnobežky

pozdravuje Danica Hollá

Úryvok

Vyrastal som v Katonah, v štáte New York, na prekrásnom predmestí asi sto kilometrov severne od Manhattanu. Otcova rodina sa tu usadila, keď emigrovala z talianskej Kalábrie do USA podobne ako kalábrijské príbuzenstvo mojej matky. Talianski a írski emigranti tu tvorili väčšinu obyvateľstva. Moji rodičia, Joan Tropiano a Stanley Tucci mladší, sa zoznámili na pikniku v roku 1959. A o niekoľko mesiacov neskôr otec požiadal o matkinu ruku a čoskoro nato sa zosobášili. Prišiel som na svet presne desať mesiacov po svadbe, moji rodičia očividne pociťovali potrebu sa rozmnožovať. Sestra Gina nasledovala o tri roky neskôr a o ďalšie tri roky pribudla moja druhá sestra, Christine. Žili sme v modernom štvorizbovom dome na konci ulice, na kopci, obklopenom lesom. Môj otec bol vedúcim učiteľom umeleckej výchovy na neďalekej strednej škole a mama tam bola úradníčkou.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia v tejto oblasti štátu New York neboli predmestia tak husto osídlené ako dnes a boli ideálnym miestom na výchovu detí. Na našej ulici sme mali veľa dobrých priateľov a takmer výlučne sme sa hrávali vonku. Počítačové hry a mobilné telefóny neexistovali a televíziu sme pozerali iba zriedkavo. Namiesto toho sme sa hrali na dvoroch, na blízkych poliach a v priľahlom lese. Ešte teraz na to s láskou spomínam, na naše hry a celú rodinu okolo kuchynského stola a, samozrejme, na jedlá, čo nám mama každodenne varila.

Jedlá, ich príprava a podávanie boli v našej rodine veľmi dôležité a často boli hlavným námetom konverzácie môjho detstva. Mama vždy tvrdila, že keď sa vydávala, vedela uvariť iba vodu. Ak je to naozaj tak, za posledné polstoročie sa v kulinárskom umení neuveriteľne zdokonalila. Podstatu tvorila talianska kuchyňa, založená na tradičných rodinných receptoch. Ale ako roky prichádzali, zapracovala do nášho jedálneho lístka aj jedlá z iných krajín, pamätám si, že francúzske palacinky sa na našom jedálenskom stole objavili niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov.

Mama trávila väčšinu svojho času v kuchyni, a je to tak i dodnes. Varenie a umenie chutne nakŕmiť rodinu sa pre ňu stalo tvorivou činnosťou.

Vďaka maminým pochúťkam sme, na rozdiel od svojich kamarátov, odmietali jesť u susedov. Jedlá v ich rodinách nám pripadali nemastné-neslané. Oni, na druhej strane, nikdy neodmietli pozvanie k nášmu stolu. Neobdivovali len jedlá, ale aj spôsob prípravy a servírovanie. Také čosi deti od susedov doma nevideli. Keď sme ako pubertiaci nad niečím ohŕňali nos, mama len sucho podotkla, aby sme sa teda išli najesť k susedom. A bolo po sťažnosti. V skutočnosti sme ju obdivovali. Čo všetko len dokázala vytvoriť z kuracieho mäsa, ryže, kapusty a iných surovín! Aké jedlá nám podávala každý deň na večeru aj napriek tomu, že pracovala na plný úväzok v školskej administratíve. Až na jednu výnimku. Boli ňou piatkové večery. Tie si uzurpoval náš dobrý otec, ktorý chcel aspoň trochu odbremeniť svoju manželku a začal pre nás pripravovať večere on sám. Boli jednoduchšie, ale rovnako chutné (mama mu z diaľky nenápadne asistovala). Najčastejšie to bola pasta con aglio e olio (cestoviny s cesnakom a olivovým olejom). V čom však náš otec vynikal, boli jeho drinky pre hostí (a v rozumnej miere) aj pre seba samého. Čo vám môžem namiešať? Túto otázku otec položil každému hosťovi. Miloval kokteily – a dodnes – vo svojej deväťdesiatke – im ostal verný. Pri výbere svojich nápojov nezachádzal do extrémov. No náš domáci bar bol vždy dobre zásobený všetkým potrebným, čo si naši hostia mohli zapýtať. Otec zvyčajne popíjal škótsku s ľadom alebo džin s tonikom. Rád som ho pozoroval, ako si ich miešal. A keď som dorástol, prenechal prípravu drinkov pre hostí mne a ja som túto štafetu s hrdosťou prijal.

Otcovou otázkou sa dodnes obraciam i ja na hostí. S radosťou im namixujem čokoľvek, čo im urobí dobrú náladu.

V poslednom čase som prešiel z martini na negroni – ponúkam vám recept, ako tento drink miešam: pol deci džinu, pol deci campari, štvrť deci sladkého vermútu. Pridajte ľad, dobre premiešajte v šejkri. Preceďte do pohára, pridajte rez pomaranča. Sadnite si a pokojne pomaly vychutnávajte. Zrazu pocítite, ako vás zaplavuje teplo (pre viac detailov si pozrite Stanleyho videoklip na youtube.com).

Zobraziť diskusiu (0)