Pýtam sa mamy, čo je to tá revolúcia. Práve utiera mokrým vechťom stôl.

„Do toho nás nič,“ odpovie. A už nič viac.

Zanovito mlčí. Súdruh predseda družstva hovoril o revolúcii a ako veľmi dedina potrebuje pestovať ryžu. Ako kus chleba, tak povedal. Potom zaspievali Internacionálu, ktorú u nás každý volá Proletárka, lebo predchádzajúcemu tajomníkovi strany to takto nejako vykĺzlo z úst.

„Súdruhovia, zaspievajme si Proletárku,“ odvtedy to nemožno brať vážne. Každý si spomenie na tú príhodu. Idú sa popučiť od rehotu. Internacionálu mám rád, ale hymna ma otravuje. Nechce sa mi ju spievať, znie tak, akoby sme boli na pohrebe.

Gusti, súdruh predseda národného výboru, rozpráva o Petöfim. „Petöfi je náš príbuzný,“ povedal. Nerozumiem, čo máme spoločné s revolúciou či s Petöfim. Mama mi to nepovie.

Vždy má zlú náladu, málokedy hovorí. Buď potichu plače alebo nahlas kričí. Bez akéhokoľvek prechodu. Reve, a potom nastane velké ticho. To ticho je najhoršie. Potom chce skočiť do studne. Ide na povalu s povrazom. Vešiame sa jej so sestrou na ruku, chytáme ju za nohy, mece sa, chce nás striasť. Ale sa nedáme.

„Mamička, nezomrite! Nenechávajte nás tu!“ kričíme. Aj sestra plače.

„Nechajte ma! Nech už konečne skapem,“ kričí. Vlasy má rozpustené, strapaté. Tvár zaslzenú a opuchnutú. „Nechajte ma, aj tak sa zmárnim v noci, ked budete spať.“

Večer sa neodvážime zaspať. Striedavo dávame pozor, aby sa nevykradla. Bdieme. Keď príde rad na mňa, podchvíľou zaspávam. S úzkosťou sa zobúdzam, či mama nevyšla. Lenže ona vtedy hlboko spí alebo sa tak tvári. Nemo si dávame znamenia. Som veľmi ospalý, ale bojím sa, že zaspím.

Mama nám pripomína, že potom budeme za ňou plakať, keď už tu nebude. Keď ju zakryje čierna zem.

„Vtedy by ste ma aj nechtami vyhrabali spod zeme. Vtedy zviete, čo je to osirieť. Však vy zbadáte, čo je to macocha! Aký horký je chlebík z jej ruky,“ vyratuje.

„Len preboha nezomrite, mamička!“ modlikáme. Obaja nariekame. Sme celí vystrašení.

„A veru zomriem. Ak ma pánboh nepovolá, zmárnim sa,“ zastrája sa. „Budete siroty. Potom obanujete, že ste ma neposlúchali,“ opakuje.

„Ktože to chodí po cmiteri, keď noc je tmavá, hlboká?“ začne mama básničku, ktorú sa naučila ešte v ľudovej škole.

O zamrznutom dieťati. Trpím, keď to počujem. Bolí ma to. Aj sestra plače.

„Prestaňte už, mamička! Budeme dobrí!“ prosíme ju. Bolí nás, keď to počujeme, ale ona to znova a znova opakuje. To je horšie, ako keby nás zbila. Neodradí ju to, odrecituje básničku od začiatku do konca, nemilosrdne.

Občas jedného z nás zbije. Otec už rok nebýva doma. Ale dnes mala dobrú náladu. Obliekli sme si biele košele. Starý otec prišiel na bicykli navštíviť mamu. Zarecitovali sme starému otcovi jeho obľúbený veršík, Maďar som od rodu, maďarskej matky syn.

„Prečo nám je Petöfi príbuzný?“ spýtal som sa. Nedá mi to pokoja. Lebo máme veľa príbuzných, ibaže sa s nami nerozprávajú.

„Prečo? Pre staré vreco a pre novú záplatu,“ povedala mama nervózne ako vždy, keď sa spytujem na príbuzných.

„Nie je to nijaký príbuzný. To sa len tak hovorí,“ odpovie zakaždým. „Tvojmu otcovi je príbuzný. Nie mne. Polovica dediny sú Gardovci a druhá polovica otcovi príbuzní. Samí Bobonkovci.“

Mama nemá rada otcových príbuzných. Ani oni mamu.

Dnes sme celý deň čakali na Mesiáša, ale neprišiel. Keď sme sa ráno spýtali mamy, čo máme robiť, povedala, aby sme čakali.

„Na čo?“ spýtali sme sa.

„Na čo? Nuž na Mesiáša,“ povedala. Ale to povedala len tak, lebo sa jej nechcelo hovoriť. Keď sa jej nechce, nevstane a nerozpráva sa s nami.

Celý deň sme sa ponevierali. Predstavoval som si, že Mesiáš naozaj príde. Prichádza do dediny od mosta cez Tököš. Keď vojde, najprv zahne doprava, lebo ide k nám. Predstavoval som si, že mi prinesie darček. Chcel by som husličky, aby som sa naučil na nich hrať. A sestra bábiku, čo spí. Čo vie zatvárať oči. Hoci je už veľká, ešte vždy po nej túži. Keby ju teraz dostala, aj by sa jej vysmievali.

„Tak by som si ju schovala. A hrala by som sa s ňou iba doma,“ hovorí.

„A ja by som každému prezradil, že moja sestra sa ešte hrá s bábikami,“ naťahoval som ju.

Ja by som chcel husle. Už sa mi o nich aj snívalo. Ležali pri vankúši, rovno pri mojej hlave. Načiahol som ruku, chcel som ich pohladkať. Prebudil som sa na to, že zmizli. Neboli tam. Plakal som, lebo som sa zobudil.

Raz, keď mala mama dobrú náladu, povedal som jej, že by som chcel husle. Nenahnevala sa, dokonca ma ani nevyhrešila. Ale nesľúbila mi ich.

„Na to my nemáme peniaze. A potom, načo by ti boli. Iba Cigán hrá na husliach, Aladár, ten chudák, čo chodí na Vianoce koledovať,“ povedala.

Neodvážil som sa povedať, že sa mi husle zapáčili vtedy, keď bol u nás Aladár koledovať. Mama sa nad ním zľutovala a dala mu klobásu. Aj peniaze. Odvtedy chodí každý rok, aj keď ho veľmi nevítajú. Nezamkýnajú pred ním dvere. Strpia ho. Keby neprišiel, chýbal by. Ale keby prestal chodiť, aj na to by si zvykli. Aladár sa každého bojí. Keď hral, vtedy sa už nebál.

Aj ja by som bol rád, keby som sa nebál. Ani mi tak nejde o to, naučiť sa hrať, ale naučiť sa nebáť.

„Aká je to tá suchá fazuľa?“ pýtam sa raz večer mamy.

Pozrie na mňa. Len sa díva, díva, a nič nevraví.

„A čo je teba do toho?“ spýta sa.

Zobraziť diskusiu (0)