Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Umberto Eco: Nulté číslo

Najnovší román autora Mena ruže a Pražského cintorína je provokatívnym rozprávaním aj o 21. storočí. Pri čítaní tejto knihy platí: čím bizarnejšie sú denné správy, tým lepšie vidieť, kde to vlastne žijeme. Miláno, 6. jún 1992. Niekto sa vlámal do bytu novinára Colonnu. Páchateľ nepochybne hľadal disketu s kompromitujúcimi informáciami, no nenašiel ju.

Sobota 6. jún 1992 08.00

Dnes ráno zrazu netiekla voda.

Glg, glg, dva razy, ako ked si odgrgne batoľa, a potom už nič.

Zaklopal som u susedy: u nich bolo všetko v poriadku. Asi ste zavreli centrálny prívod, povedala. Ja? Veď ani neviem, kde také niečo je, viete, bývam tu len krátko a vraciam sa domov dosť neskoro. Preboha, ale veď keď idete preč na týždeň, nezatvoríte vodu?, plyn? Ja...? nie. To ste teda pekne neopatrný, poďme k vám, ukážem vám, kde to je.

Otvorila skrinku pod umývadlom, čímsi otočila a voda začala tiecť. Vidíte? Museli ste ju zavrieť. Prepáčte, som taký akýsi... nesústredený. No jasné, to ste celí vy, singli. Exit suseda, už aj ona hovorí po anglicky.

Len pokojne, sústrediť sa. Duchovia nejestvujú, len vo filmoch.

A námesačný nie som, lebo aj keby som bol, i tak by som nevedel, kde tá páka je, veď keby som to vedel, použil by som ju aj za bdelého stavu, lebo sprcha netesní a každú noc som vystavený riziku, že nezažmúrim oko a budem do rána počúvať kvapky, ako v nejakej jaskyni. A naozaj sa v noci často zobudím, vstanem z postele a idem zavrieť dvere na kúpeľni a aj medzi spálňou a chodbou, aby som nepočul to prekliate kvapkanie.

Nemohlo to byť ani... čo ja viem, niečo s elektrinou, nejaký skrat (rukoväťou, ako to hovorí už samotný výraz, treba manipulovať rukou), ani myš to nemohla byť, lebo aj keby tade prebehla, rukoväťou by nijako nemohla pohnúť. Je to stará železná páka (v tomto byte má všetko najmenej pätdesiat rokov), navyše dosť hrdzavá. Čiže to chcelo len a len ruku. Humanoida. A kozub, ktorým by sa spustil opičiak z ulice Morgue, nemám.

Uvažujme. Každý následok má svoju príčinu, aspoň sa to hovorí. Vylúčme zázrak, nevidím nijaký dôvod, pre ktorý by sa mal Pánboh zaoberať mojou sprchou, nie je to Červené more. Čiže prirodzený následok, prirodzená príčina. Včera večer som si pred spaním vzal jeden stilnox rozpustený v pohári vody. Voda vtedy teda ešte tiekla. Dnes ráno už nie. Čiže, drahý Watson, hlavný prívod zavreli v noci – a nezavrel si ho ty. Niekto, alebo aj viacerí chodili po mojom byte a báli sa, aby ma nezobudili... ani nie tak oni sami (pohybovali sa veľmi obozretne), ako skôr kvapky a ich pravidelný rytmus, ktorý možno rušil aj ich, a kládli si otázku, ako to, že ma to nezobudí. A tak, prefíkaní ako líšky, urobili to, čo by zvládla aj moja susedka: zavreli hlavný prívod.

A ďalej? Knižky sú porozhadzované presne tak ako vždy, mohli by si ich prísť stránku po stránke prelistovať všetky možné aj nemožné tajné služby, aj tak by som si nič nevšimol. Zbytočne by si teraz prezeral zásuvky alebo otváral vstavanú skriňu v predsieni. Ak chceli niečo nájsť, v dnešnom svete mohli urobiť len jedno: prekutrať počítač. A možno si, aby ušetrili čas, všetko skopírovali a pobrali sa domov. A až teraz, ked poprechádzali všetky Dokumenty, asi zistili, že tam nie je nič, čo by ich mohlo zaujímať. Čo si mysleli, že nájdu? Je jasné – teda, chcem povedať, nevidím iné vysvetlenie – že hľadali niečo, čo nejako súvisí s novinami. Nie sú hlúpi, určite usúdili, že som si robil podrobné poznámky o všetkom, čo dávame dokopy v redakcii – a teda, ak viem niečo o tom prípade s Braggadociom, určite som si to niekde musel zapísať. A teraz si zrejme uvedomili, kde je pravda, že si držím všetko na diskete. Tejto noci, pochopiteľne, navštívili aj redakciu, lenže nijaké moje diskety nenašli. Takže usudzujú (ale až teraz), že ich možno nosím vo vrecku. Akí sme len somári, zrejme si teraz hovoria, mali sme mu prehľadať vrecká. Vraj somári? Idioti! Keby neboli debili, nemuseli by robiť toto odporné remeslo.

Teraz to skúsia znova, aspoň k tomu ukradnutému listu sa určite prepracujú, zariadia, aby ma na ulici prepadli falošní vreckoví zlodejíčkovia. Preto si musím švihnúť, skôr než sa rozhýbu oni, poslať disketu na adresu poste restante a potom zvážiť, kedy si ju vyzdvihnúť. Ale... čo za debiliny mi chodia po rozume, ved tu už máme jednu mŕtvolku a Simei sa stratil ako gáfor. Oni vlastne ani nemusia vedieť, či ja niečo viem a čo viem. Pre istotu ma rovno odpravia a bude po vtákoch. A nemôžem ani utekať do novín s nejakým intervjú, že som o celej tej záležitosti nič nevedel, lebo už len tým, že by som to povedal, dal by som najavo, že som vedel.

Ako som sa vlastne dostal do tejto šlamastiky? Myslím, že to zavinil profesor Di Samis a skutočnosť, že viem po nemecky.

Prečo som si spomenul na Di Samisa, veď je to už dobrých štyridsať rokov. Určite preto, lebo som bol vždy presvedčený o tom, že ak som nedoštudoval, bola to len a len Di Samisova vina, no a v tejto šlamastike som sa ocitol len preto, lebo som nedoštudoval. Napokon, Anna ma po dvoch rokoch manželstva opustila, lebo zistila, že som, ako sa vyjadrila, notorický lúzer – ktovie, čo som jej predtým natáral, aby som sa urobil lepší.

Nedoštudoval som preto, lebo som vedel po nemecky. Stará mama pochádzala z Hornej Adidže a po nemecky som s ňou hovoril odmalička. Od prvého ročníka na univerzite som začal prekladať nemecké knižky, aby som mohol ďalej študovať. Hovoriť po nemecky, to bola v tých rokoch už hotová profesia. Človek-nemčinár čítal a prekladal knihy, ktorým ostatní nerozumeli (a preto ich pokladali za veľmi významné), a bral za to oveľa viac ako za francúzštinu a dokonca aj za angličtinu. Myslím, že dnes je na tom rovnako ten, kto hovorí po čínsky alebo po rusky. V každom prípade platilo: alebo prekladáš z nemčiny, alebo študuješ (a teda aj doštuduješ), oboje naraz sa robiť nedá. Navyše, prekladať znamená sedieť si doma, v teplučku alebo v príjemnom chládku, pracovať v papučiach, a popri tom sa ešte dozvedieť kopu nových vecí. Načo by si teda chodil na prednášky?

Z čistej lenivosti som sa rozhodol zapísať na nemčinu. Nebudem sa musieť toľko učiť, vravel som si, veď aj tak už všetko viem. Vedúcim katedry bol v tom čase profesor Di Samis, ktorý si v ošarpanom barokovom paláci vytvoril čosi, čomu študenti hovorili orlie hniezdo, a chodilo sa tam po širokom schodisku ústiacom do velkého átria. Na jednej strane bol Di Samisov inštitút, na druhej aula magna, ako to pompézne označoval Di Samis: v podstate išlo o normálnu miestnosť, kam sa vošlo najviac ak päťdesiat stoličiek.

Do priestorov katedry mohol človek vstúpiť výlučne v návlekoch. Pri vchode ich bolo dosť pre asistentov a dvoje či troje pre študentov. Ten, kto si nestihol jedny z nich uchmatnúť, musel čakať vonku, kým sa nejaké neuvoľnia. Všetko tam bolo navoskované, myslím, že ešte aj knihy v policiach. A aj tváre staručkých asistentov, ktorí od brieždenia vekov čakali na postup a na miesto za katedrou.

Prednášková sála mala vysokánsku klenbu a gotické okná (nikdy som nepochopil, ako to bolo možné v barokovom paláci) so zelenými sklenenými tabuľami. V danú hodinu, čiže presne minútu pred uplynutím akademickej štvrťhodinky vychádzal profesor Di Samis zo svojej kancelárie, meter za ním kráčal najstarší asistent, dva metre za ním mladší asistenti, pod päťdesiatkou. Najstarší asistent niesol knihy, tí mladší niesli magnetofón – koncom pätdesiatych rokov bol magnetofón obrovitánsky, vyzeral ako Rolls-Royce.

Di Samis prešiel desať metrov medzi katedrou a prednáškovou sálou, ako keby ich bolo dvadsať: nekráčal priamo, ale akejsi kľukatej osi, netuším, či to bola parabola, alebo elipsa, a pritom nahlas opakoval „tak, už sme tu, už sme tu“: nato vošiel do sály a usadil sa na čosi ako bohato vyrezávané pódium – človek by až očakával, že začne výzvou volajte ma Izmael.

V zelenom svetle prenikajúcom vysokými oknami nadobúdala jeho tvár umrlčiu farbu: zlovestne sa usmieval, zatiaľ čo asistenti pripravovali magnetofón. Potom spustil: „Na rozdiel od toho, čo nedávno povedal môj vzácny kolega, profesor Bocardo...“, a poďho! dobré dve hodiny.

Zelené svetlo ma beznádejne uspávalo, rovnako ako asistentov, to sa jasne zračilo v ich omráčených pohľadoch. Poznal som dobre ich utrpenie. Po dvoch hodinách, zatiaľ čo sme sa my študenti operatívne vyparili, dal profesor Di Samis previnúť pásku, zišiel z pódia, demokraticky sa spolu s asistentmi usadil do prvého radu a všetci spoločne dve hodiny znovu počúvali prednášku, pričom profesor spokojne prikyvoval pri každej pasáži, ktorá sa mu videla dôležitá. A upozorňujem, že išlo o sériu prednášok o preklade Biblie, v Luterovej nemčine. Bohapustá zvrátenosť, vraveli moji konškoláci a prevracali oči.

Na prednáškach som sa zjavoval ešte menej než zriedkavo a na konci druhého ročníka som sa odhodlal požiadať, aby som diplomovku mohol napísať na tému Heineho irónie (zdalo sa mi upokojujúce, ako pristupoval k nešťastným láskam, jeho postoj mi pripadal ako náležitý cynizmus – pokiaľ ide o lásky, pripravoval som sa v tom období na tie moje): „Mládenci, mládenci,“ odvetil mi Di Samis roztrpčene, „vy sa hneď chcete vrhnúť na súčasníkov...“ V akomsi záblesku osvietenia som pochopil, že diplomovka s Di Samisom je pasé. Chcel som to teda skúsiť s profesorom Feriom, bol mladší, všeobecne obľúbený pre vzácne vycibrený úsudok a zaoberal sa obdobím romantizmu a blízkym okolím. Lenže starší konškoláci ma upozornili, že Di Samisovi by som sa tak či tak nevyhol, lebo by bol v každom prípade môj druhý oponent, a zdôraznili, aby som sa rozhodne neobracal na Feria oficiálnou cestou, pretože Di Samis by sa o tom dozvedel a na smrť by ma znenávidel. Mal by som vraj na to ísť nejako odboku, šikovne narafičiť, aby to vyzeralo, že Ferio mi sám navrhol, aby som robil diplomovku pod jeho vedením, v tom prípade by sa Di Samis naštval naňho, nie na mňa. Di Samis mal Feria poriadne v zuboch z jednoduchého dôvodu: sám ho dostal na katedru. Na univerzite (aspoň v tých časoch, ale myslím si, že dnes sa to nezmenilo) ide totiž všetko presne naopak ako v normálnom svete, nie dietky nenávidia otcov, ale otcovia nenávidia dietky.



Zobraziť diskusiu (0)

Nulté číslo

Nulté číslo

Umberto Eco

Najnovší román autora bestselleru Meno ruže a Pražský cintorín je provokatívnym rozprávaním aj o 21. storočí. Pri čítaní tejto knihy platí: čím bizarnejšie sú denné správy, tým lepšie vidieť, kde to vlastne žijeme. Miláno 6. jún 1992Niekto sa vlámal do bytu novinára Colonnu. Páchateľ nepochybne hľadal disketu s kompromitujúcimi informáciami, no nenašiel ju. Colonna nie je nijaký zelenáč a háklivý materiál ukryl na miesto, ktoré považuje za bezpečné. Bezpečné, lenže dokedy? Je možné, že mu niekto ide po krku, lebo tak ako mnohí iní, aj on hrá dvojakú hru: zostavuje nulté číslo novín, ktoré majú namiesto serióznych článkov publikovať fámy o dobrej spoločnosti, a zároveň píše ako ghostwriter knihu, čo tento naprogramovaný škandál odhalí.

Kúpiť za 8,90 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: