Prvá kniha Absyntu vyšla v marci 2015 – Oči zasypané pieskom Pawła Smoleńského. Ušiel sa jej neobvykle veľký kus inak malého mediálneho priestoru venovaného literatúre a nám sa dostalo cti privítať charizmatického Smoleńského v kníhkupectve. Nasledovala kniha reportáží z Bosny Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla, Cigán je Cigán Lidie Ostałowskej a ďalšie, ktoré priniesli na Slovensku doteraz obchádzaný žáner reportážnej literatúry a živé stretnutia s reportérmi. Ako hovorí Tochman, nie sú to knihy pre emocionálnych lenivcov, a predsa si tu rýchlo našli čitateľov a každá nová kniha vydavateľstva Absynt je udalosťou. Ako sa po roku od vydania prvej knihy vydavateľstvu darí, o tom sme sa rozprávali s Filipom Ostrowským.

Prvá otázka asi neprekvapí – prečo Poliak založí na Slovensku úzko profilované vydavateľstvo?

Je to výsledok života v otvorenej Európe, mám manželku zo Slovenska i veľa slovenských kamarátov, napríklad Juraja Koudelu. Hľadali sme sami pre seba zaujímavé prostredie a prácu, ktorá by nás tešila, veľa sme sa spolu rozprávali, porovnávali a zistili sme, že reportážna literatúra ako žáner na Slovensku neexistuje, pričom v Poľsku je veľmi populárna. Poliaci a Slováci sú viac-menej podobní, a tak sme si vraveli, že keď reportáže čítajú Poliaci, tak prečo by nemohli aj Slováci. Vychádzali sme zo situácie, keď si prečítame dobrú knihu a radi by sme ju odporučili známym, ktorí po poľsky nečítajú. Musíme im ju teda preložiť. Potom sme sa viac ako rok na štart projektu pripravovali. Veľa vecí sme sa museli naučiť, nájsť ľudí, s ktorými budeme spolupracovať a tú predstavu realizovať. Mali sme skúsenosti s biznisom a vedeli sme, že vydavateľstvo nesmie stáť na grantoch, že sa musí uživiť samo. Čo neznamená, že sa o granty neuchádzame. Pre náš štart bolo neuveriteľne dôležité, že nás na začiatku grantové komisie podporili ako úplne neskúsených ľudí bez knižky a len na základe nejakých deklarácií sa niekto rozhodol, že nám pomôže. Ale naše knihy musia byť komerčne úspešné v tom zmysle, že si musia na seba zarobiť. Investujeme vlastné peniaze, nesmieme si dovoliť skrachovať, máme rodiny, a preto musíme veľmi intenzívne premýšľať.

Čo si robil predtým?

Pracoval som v rozličných zamestnaniach. Vyštudoval som politológiu, pracoval som na Ministerstve zahraničných vecí počas poľského predsedníctva v EÚ, bol som vo funkcii liaison officer, to je taký styčný človek, ktorý má na starosti logistiku, návštevy, v mojom prípade návštevy slovenských delegácií, ktoré prichádzali do Poľska na všetky tie zasadnutia. Pracoval som aj v biznise, v produkčnej firme v stavbárskej branži, mal som na starosti marketingovú komunikáciu a mediálne kampane v Česku a na Slovensku a to mi pomáha aj teraz vo vydavateľstve. Asi aj vďaka tomu sa pozeráme na vydavateľstvo tak biznisovo.

Spočiatku ste chceli knihy predávať len prostredníctvom vašej webovej stránky.

Áno, na začiatku sme sa chceli väčšmi venovať e-bookom, viac predávať cez náš web, no veľmi rýchlo sme prišli na to, že najskôr musíme dobre robiť ten povinný štandard, musíme dobre spolupracovať s distribútorom a kníhkupcami a náš podnikateľský plán sme veľmi rýchlo prehodnotili. Sme len dvaja, takže konáme rýchlo a flexibilne. Ale vydavateľstvo nás neživí. Sme vo fáze investovania, nie je to ešte komerčne úspešný projekt, stále je to projekt, ktorý vyzerá byť nádejný.

Vydavateľstvo Absynt sa veľmi rýchlo etablovalo, pozná ho veľa ľudí, je ľahko identifikovateľné, jasne vyprofilované a každá kniha má mediálnu podporu. Čo za úspechom stojí?

Za tým stojí veľmi veľa práce, my makáme. Pre ľudí (smiech). Absolvali sme stovky stretnutí, chceli sme získať čo najviac informácií a dozvedieť sa, naučiť sa a reflektovať, čo robíme.

Snažíme sa naplniť potrebu, ktorá tu bola. Ľudia sú zvedaví, cestujú, majú príliš málo času na každodenné čítanie nejakých dlhých textov a také texty v podstate v novinách ani nevychádzajú. Snažíme sa prinášať témy, ktoré by podľa nás mohli byť zaujímavé pre ľudí zvedavých. A tých je veľmi veľa.

Prečo je poľská reportážna literatúra takým fenoménom? Stihli ste vydať reportáže Pawła Smoleńského, Wojciecha Tochmana, Lidie Ostałowskej.

A vydali sme Impérium Ryszarda Kapuścińského, otca reportážnej literatúry. Reportéra s citlivosťou básnika, ktorý bol korešpondentom Poľskej tlačovej agentúry, jazdil po celom svete a mal to šťastie, že bol pri mnohých revolúciách a vedel tie udalosti krásnym štýlom podať. Bolo jasné, že skôr či neskôr budeme vydávať Kapuścińského, aj keď sme vydali najskôr iné knihy, zdalo sa nám, že na začiatku by sme mali priniesť iné nosné témy. Tie rozhodnutia boli skôr intuitívne, ale v tom spočíva sila. Reportérov z Poľska je veľmi veľa, zvolenej tematike sa venujú dlhodobo a veľa času trávia v krajinách, o ktorých píšu. Nezaoberajú sa len Poľskom, idú do sveta, píšu o všetkom. A vždy to bola skupina, ktorá sa držala pokope, starší učili mladších a stredná generácia učí ešte mladších. Tento rok vyjde v Poľsku neuveriteľné množstvo kníh, ktoré vydali ľudia okolo tridsiatky.

To znamená desiatky titulov?

Napríklad vydavateľstvo Czarne, ktoré sa tejto literatúre venuje a ktoré bolo pre nás inšpiráciou, takmer každý týždeň vydá jednu knihu reportáží.

Ako je na tom slovenská reportáž?

Na Slovensku sú veľmi dobrí reportéri, napríklad Eugen Gindl, jeho texty sú krásne a nepriamym spôsobom často opisujú skutočnosť, dozvedáme sa o celej spoločnosti na základe nejakého jednotlivého príkladu. Je taká metafora, ktorá sa týka reportážnej literatúry – v kvapke vody uvidieť more. Reportér nehovorí priamo, len opisuje veci, v podstate nikdy nehodnotí a nie sú to angažované texty.

A to hodnotíš pozitívne.

Áno, určite.

No keď napríklad Tochman opisuje konflikt na Balkáne z pohľadu žien, tak jeho postoj vieme predvídať. Názov knihy Vojna nemá ženskú tvár Svetlany Alexijevičovej hovorí jasne.

Áno, ale nerobia to spôsobom, že toto je moja pravda. Obaja mohli napísať prísne spravodajský neemocionálny text, stalo sa toto a toto, zahynulo toľko a toľko ľudí. No ich majstrovstvo je v tom, že knihy sú napísané tak, že z nich má človek emocionálny zážitok, cíti, čo sa tam udialo.

Stretla som sa s čitateľom, ktorý sa pýta, načo má človek, ktorý žije obklopený nie veľmi radostnou a optimistickou skutočnosťou, čítať o nejakých ďalších hrôzach minulosti? Načo sa má ponárať do hrôzostrašných vecí, o ktorých už z médií nejakú základnú vedomosť má? Načo ísť hlbšie?

Ale nie všetky reportážne knihy sú také. My sme na začiatku síce vybrali knihy, ktoré niektorí ľudia nebudú schopní dočítať, ale napríklad Kapuścińský nepíše len o krutostiach, píše inak, píše príbehovo. Svet je taký... nesmieme zatvárať oči. No ja si myslím, že dozvedieť sa viac je základná potreba zvedavých ľudí. A nemyslím si, že z bežného spravodajstva máme komplexnú predstavu – poznáme suché fakty, ktoré nám nič nehovoria, všetko sa nám pletie. Možno je dôležité vydávať reportážnu literatúru práve preto, aby sme si uvedomili, že našu frustráciu a nespokojnosť by v inej krajine považovali za vysnívaný život.

V marci boli voľby, sledoval si ich, vieš, že do parlamentu sa dostali neonacisti. Keby si chcel reflektovať túto skutočnosť, ktorú knihu by si vybral?

Nahrávaš mi... teraz sme vydali knižku, ktorá je práve neuveriteľne spojená s politickou situáciou na Slovensku. Je to knižka Cez ploty, ktorá je rozhovorom Fedora Gála a istého Mateja, ktorý trvá už desať rokov. Matej je národný socialista a kedysi napísal Fedorovi mail. V tej knižke nie sú nejaké veľké myšlienky, filozofia. Sú to postoje dvoch ľudí, ktorí majú úplne iný background, ale tým, že sa vydali na cestu dialógu, sa medzi nimi do určitej miery tvorí vzťah a vedia sa do istej miery skamarátiť. Hlavná myšlienka, ktorá sa ku knižke viaže, je, že si musíme uvedomiť, že tu žijú rozliční ľudia, ktorých nemôžeme ignorovať, ponižovať, zhadzovať, lebo to nabaľuje extrémizmus. Je potrebné hovoriť so všetkými, za každých okolností. Prítomnosť Kotlebovej strany v parlamente prinúti aj týchto ľudí diskutovať, veci budú jasnejšie pomenované, nebudú niekde skryté. Predpokladám, že je tu veľká skupina Slovákov, ktorá má takéto sklony, teraz majú jasnú reprezentáciu a my z toho nesmieme robiť tabu. Táto knižka je o tom – musíme rozprávať so všetkými, debatovať, diskutovať, len v tom vidím možnosť nájsť spoločnú reč a nejako spolu vychádzať, lebo potom už zostáva len jediná možnosť – zakopať sa do zákopov a obhadzovať sa špinou či kameňmi.

Podobnú intuíciu ste mali aj so Svetlanou Alexijevičovou.

Alexijevičovej knižky poznáme v poľských prekladoch, sú veľmi silné a vydať sme ich chceli už dlhší čas. Podpísali sme zmluvu, kúpili sme autorské práva na prvé dve knihy (Časy zo second handu, Vojna nemá ženskú tvár), ale sú to drahé hrubé knihy, mali sme pochybnosti, či to bolo dobré rozhodnutie. A potom zrazu dostala Nobelovu cenu.

To už bola kniha vo výrobe?

To už bola v záverečnej fáze. Potom sme sa rozhodli, že vydáme celé jej dielo, takže teraz už máme autorské práva na všetky jej knihy a postupne vydáme celú jej tvorbu.

Aká zmena musela nastať, keď Nobelovu cenu získal reportážny text, žáner, ktorý doteraz nebol považovaný za hodný Nobelovej ceny?

Neviem posúdiť, či to je literatúra, alebo nie, sú to umelo vytvorené kategórie. Rozhodnutia Nobelovho výboru určitým spôsobom reflektujú stav spoločnosti a jej potreby a to, že bol takýto text ocenený, hovorí, že nám chce výbor ukázať nejaký smer.

Podľa mňa práve toto rozhodnutie potvrdzuje, o čom sme hovorili na začiatku – že je potreba vedieť viac a ísť hlbšie a tá potreba je všeobecná.

Áno, ľudia sú zvedaví, čítajú, cestujú, neboja sa pravdy, chcú vedieť a my tú zvedavosť chceme živiť. Ja som po prečítaní knihy Vojna nemá ženskú tvár aspoň trochu pochopil komplikovanú ruskú dušu a veľa ďalších vecí, je to veľmi múdra kniha. No aj beletria väčšinou rieši nejaký spoločenský problém, len to robí sofistikovanejšie. Tieto texty môžeme považovať za novinárske, za poctivo odvedené remeslo. Prečo by teda nemali byť docenené?

Ako dostať takéto texty von z viac-menej uzavretých kruhov ľudí, ktorí už aj tak nejakú väčšiu vedomosť, vzdelanie či otvorenosť majú? Ako ich dostať medzi všetky tie bulvárne, zjednodušujúce a konšpiračné správy a medzi ľudí, ktorí netušia, že existuje nejaký Absynt?

Od začiatku sme si boli vedomí, že musíme naše knihy propagovať, venovať sa marketingu. Organizujeme stretnutia autorov s čitateľmi, vyhlasujeme súťaže, budujeme povedomie o reportážnej literatúre. Na Slovensku sú autori, ktorí si zaslúžia väčšiu pozornosť. Hovorili sme o reportérskych textoch, ktoré hodnotím vysoko – napríklad texty Eugena Gindla alebo Ireny Brežnej. Mám pocit, že médiá a reportéri tu na Slovensku by mohli vykonať väčšiu reportérsku prácu, mali by sa snažiť pochopiť zmeny, ktoré sa na Slovensku stále dejú. Myslím, že to by pomohlo. Keď sa zavrieš v bubline, tak nevidíš, nevieš. Je tu veľký priestor pre mladých reportérov, ktorí tu sú a predpokladám, že keby dostali priestor v novinách, tak by sa vedeli dostať do takých skupín, o ktorých nemáme šajnu a mali by sme mať. Ja som na Slovensku krátko, nevidím do toho až tak, no myslím, že tu je určité zlyhanie, je tu práca, ktorá by mohla ľuďom pomôcť pochopiť.

Keď hovoríš zlyhanie, koho tým myslíš?

Nie som v pozícii, aby som kritizoval, som cudzinec... myslím, že to je práca pre reportéra, skúmať spoločnosť. V Poľsku je množstvo reportérov, ktorí skúmajú Poľsko. Slovenské vydavateľstvo Premedia vydalo knihu, ktorá poukazuje na rôzne sociálne problémy, pred ktorými nesmieme zatvárať oči – 20 let nového Polska v reportážích podle Mariusze Szczygieła. Aj slovenská spoločnosť by mala byť takto opísaná.

Takúto knihu si zatiaľ na Slovensku nenašiel?

Takú aktuálnu nie. Mal som možnosť stretnúť veľmi veľa mladých ľudí, ktorí majú dobrý štýl, chcú pracovať, skončili štúdiá a inšpirujú sa tým, čo sa deje vo svete. Takéto texty už vznikajú, zaujímavé texty sa objavujú na MONO, a som presvedčený, že odtiaľ skôr či neskôr prídu reportéri, ktorí budú schopní napísať toho toľko, že to bude na knihu. My plánujeme vydať takú knihu s fotografom Andrejom Bánom.

Aké sú teda ďalšie plány?

Chceme vydať knihu Åsne Seirstadovej, nórskej reportérky, ktorá sa preslávila bestsellerom Kníhkupec z Kábulu a pred rokom vydala knihu o nórskej spoločnosti, ktorú opisuje prostredníctvom príbehu Andersa Breivika. Ďalšiu knihu Svetlany Alexijevičovej, a tiež knihu Vitajte v raji švédskej reportérky, ktorá sa venuje tomu, ako funguje turistický priemysel a budem rád, keď si Slováci túto knižku zoberú na dovolenky all inclusive. Vydávame knihu Martina Pollacka Americký cisár, ktorú prekladá Michal Hvorecký. Je to historická reportáž urobená vďaka veľkej práci v archíve, na základe novinových výstrižkov spred sto rokov. Pollack píše o ľuďoch, ktorí emigrovali z Haliča do Ameriky a v tejto knihe sa dá nájsť paralela so súčasnou imigračnou krízou, pretože v tej dobe sme boli migrantmi my zo strednej Európy. Pollack je vynikajúci spisovateľ, ktorý sa nebojí na hrane kritizovať aj vlastnú spoločnosť. Skôr či neskôr chceme vydať aj neuveriteľnú knižku o jeho otcovi, ktorý bol nacista a vrah – Smrť v bunkri. A ešte reedíciu Kapuścińského knihy Eben, ktorá je o Afrike.

Obálky budú mať rovnaký dizajn, aký na začiatku vytvorila Pavlína Morháčová?

S tým, ako Pavlína robí dizajn, sme veľmi spokojní. Nerobí len obálky, zalamuje celú knižku. Na knižkách si dávame záležať, tlačíme na veľmi kvalitný, podľa mňa až luxusný papier. Nie sú to príliš komplikované umelecké diela, ale po technickej stránke sú urobené veľmi dobre, s veľkým dôrazom na detail a určité znaky série zostávajú zachované, aby čitateľ vedel knižku hneď nájsť a zaradiť.

Aký máš po roku práce pocit?

Veľmi dobrý v tom, že sa nám podarilo dostať do povedomia, sme šťastní, že nás ľudia prijali, dostávame signály, že nás majú radi a máme čitateľov, ktorí sú skutoční fanúšikovia. Pýtajú sa, zbierajú si celú sériu. Usilujeme sa komunikovať a chceme sa stále zlepšovať.

Monika Kompaníková

Rozhovor vyšiel v tlačenom jarnom vydaní novín Čo čítať?

Zobraziť diskusiu (0)