Presne to je prípad skutočne vynikajúceho historického románu s názvom Vlak poslednej noci od talianskej spisovateľky Dacie Maraini, ktorý do slovenčiny skvele preložil František Hruška.

Svet po apokalypse lapený v okovách studenej vojny

Amara Sironi je mladá začínajúca novinárka pracujúca v menšom florentskom denníku. Jedenásť rokov od konca druhej svetovej vojny sa v redakcii rozhodnú poslať ju do niektorých krajín východného bloku. Za minimálny honorár sa má pokúsiť spísať sériu reportáží, ktoré by ľuďom na Západe ukázali, akým spôsobom sa každodenne žije za železnou oponou. Amara preto s odhodlaním sadá do vlaku a spolu s ďalšími zúčastnenými vyráža na pomerne riskantnú odyseu v ústrety šedivej realite komunistických štátov, dôkladne obohnaných ostnatým drôtom.

K tejto ceste ju však zároveň silne popudzujú i veľmi osobné pohnútky. Túži zistiť, aký bol ďalší osud jej dávneho vrúcneho kamaráta z detstva či ranej mladosti. Emanuel Orenstein bol židovský chlapec, s ktorým trávila všetok voľný čas, kým sa jeho rodičia v návale vlastenectva nerozhodli vrátiť z Florencie do svojej pôvodnej domoviny v rakúskej metropole. V mylnom poblúznení však napokon celkom odignorujú čoraz očividnejšiu skutočnosť, že práve oni sú vo svojej stáročnej vlasti vítaní zo všetkých najmenej. Amare tak zostanú len hlboké spomienky a kôpka ošúchaných Emanuelových listov. Tie najprv chodia z viedenskej adresy, neskôr, následkom vyhrocujúcej sa politickej situácie, už len krátko prichádzajú odkiaľsi zo židovského geta v poľskej Lodži. Tam Emanuelova stopa chladne, takže Amara predpokladá, že (možno) skončil v niektorom z tamojších východoeurópskych vyhladzovacích táborov.

Po kúskoch sa predsa len objavujú isté nesmelé indície, avšak Amarinej misii privodí rýchly koniec ďalšia kolosálna historická tragédia: počas jej investigatívneho pobytu v Budapešti ju zastihne Maďarská jeseň 1956. Ilúzia o akomsi „voľnom nádychu a pohybe za plotom“ tým definitívne zaniká a s konečnou platnosťou zostáva rozmliaždená pod hrdzavými pásmi ruských tankov.

Keď nezáleží na farbe uniformy

Dacia Maraini tak v priamom dejinnom porovnaní hovorí aj o tom, že diktatúra – taká či onaká – vždy zostane len odpornou diktatúrou. Tej je pravda dobrá v zásade len zavraždená pred zaslepeným davom opitých stúpencov, nadšene jasajúcich nad tým, že skutok sa nestal. No skutok sa stal, čo plne potvrdzuje i finálne rozuzlenie týchto dramaticky navrstvených príbehov. Autorka ich uchopila dostatočne obšírne a prostredníctvom nie úplne malého počtu postáv smeruje i do značnej hĺbky. Celok sa potom javí ako nezvyčajne hutný, ale veľmi dobre čitateľný spletenec disponujúci extrémne drvivým tlakom v podobe akejsi dusne popolavej atmosféry, zvláštneho prieniku čohosi paranoidného s niečím čudne klaustrofóbnym či miestami načisto šialeného naturalizmu, ktorý len umocňuje výsledné traumatizujúce nálady.

Veľmi silnou devízou je aj časté rozprávanie v prítomnom čase, čo do tohto neľahkého textu vítane vnáša istú mierne akčnú dynamiku. Tobôž, keď sa takouto znepokojujúcou formou až nepríjemne tesne prepájajú historické udalosti s najaktuálnejšou realitou. Doslova. I preto sa na toto ťažko stráviteľné sústo naozaj oplatilo počkať do vhodného momentu.

Dacia Maraini: Vlak poslednej noci

Preklad: František Hruška

Kalligram, 2011 (edícia Svetová próza)

400 strán

Zobraziť diskusiu (0)