Vojna je blízko
Reportér Tomáš Forró je jedným z nemnohých novinárov, ktorí sa dostali medzi vojakov na ukrajinskom Donbase - a to na obidvoch stranách bojovej línie. Podnikol sedem ciest do separatistických oblastí Donecka a Luhanska a rozprával sa s ľuďmi, ktorí vojnou trpia, ktorí na nej zarábajú, ktorí ju podporujú. Pri čítaní knihy Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna je ťažké uveriť, že všetko, o čom Forró píše, sa odohráva u našich východných susedov, s ktorými máme spoločnú hranicu.
Prchavé šťastiena konci smutnej zimy
Uprostred nehybnosti a beznádeje dokážu zahriať i záblesky normálnosti.
Sotva mesiac po januárovej návšteve prichádzam v marci 2018 do Donecka opäť. Mesto je v zajatí stepnej zimy, teploty klesajú pod mínus 30 stupňov a vo svojom byte nachádzam jedného rána fľašu s vodou primrznutú k podlahe. Inak sa zdá, že je všetko po starom. Po bulvároch sa prechádzajú dievčatá v typických bielych čižmičkách a s vrstvou výrazného mejkapu na tvárach. Na bulvári Arťoma stojí dopravná polícia s modernými hybridmi Toyota Prius, ktoré nakúpila ukrajinská vláda v predraženom korupčnom tendri ešte pred vojnou, len aby ich vzápätí zhabali separatisti.
S Jurom počas týchto pokojných dní vysedávame v malej arménskej jedálni neďaleko slávneho Krytého trhu a pri hektolitroch čaju zaznamenávam jeho spomienky. Tentoraz sa v Donecku nemusím ukrývať. Podarilo sa nám udobriť Maxima (ďalšia fľaša Johnyho Walkera) a dokonca sa zdá, že uveril mojej historke o doneckej snúbenici. Stal som sa preňho nepríjemným, no neškodným hlodavcom s fľašami exkluzívneho chľastu, takže deratizácia zatiaľ nie je potrebná.
Alebo mu to už je úplne jedno: civili evidentne nie sú jediní, kto začína mať plné zuby vojny, všadeprítomného nedostatku, korupcie a čoraz beztrestnejších vodcov republiky. Pri našom stretnutí počúvam Maximove povinné tirády o ukrajinských fašistoch, no teraz znejú tak, akoby im už neveril ani on sám. O to zvedavejšie sa pýta, ako sa darí upadajúcemu Západu a čo sa u nás píše o vojne. Odpovedám, že Západu sa darí dobre a Donbas už nikoho nezaujíma ani len na Ukrajine, nieto ešte v Európe. Maxim smutne pritaká.
Ani Jura na tom nie je dobre. Pred viac ako týždňom sa na svojej bojovej pozícii, na „mohyle gerojov“, pošmykol na snehu. Tresol o zem v plnej poľnej a s niekoľkými desiatkami kíl munície na chrbte. Výsledok: narazená chrbtica a rehabilitácia v nemocnici. Jura neisto kríva po meste o paličke, opatrne sa vyhýba ľadu a dranká zopár rubľov na večeru pre Táňu.
Zúfalstvo z tunajšieho života ho pripravuje o rozum. Vyhráža sa sám sebe, že radšej sa vzdá Ukrajine – nech ho zavrú alebo hoci zastrelia, len aby sa nemusel vracať do hnijúcich zákopov za nízky a meškajúci žold. Nad otázkou, čo sa deje na fronte, znechutene mávne rukou.
Na ich úseku sa vojna skončila. Raz za niekoľko dní sa priplazí niekto od Ukrajincov k niekomu od nich a dohodnú si časový rozpis na ďalší týždeň. Vojaci sa nechcú zabíjať, ale jednotky na oboch stranách musia spĺňať normy odpálenej munície. A tak jedni strieľajú do prázdneho poľa s burinou, zatiaľ čo tí druhí bombardujú v dohodnutý čas nepoužívané zákopy protivníka. Keď u niekoho nastane rotácia jednotiek, niekoľko dní sa čerství vojaci snažia. Druhá strana ich obstrieľa guľometom a mínometníci začnú triafať presne na ich pozície. Bažanti sa vydesia, pochopia pravidlá hry, boje sa upokoja a svet sa vracia do starých koľají.
Kaukaz, naopak, bojuje na nepokojnom juhu Donbasu, kde možno o dohodách s nepriateľom len snívať. Jedného dňa nám telefonuje o tragédii, ktorá sa u nich odohrala sotva pred niekoľkými minútami; práve sa navzájom postrieľali traja jeho druhovia. Velitelia na nich zabudli a nechali ich v zákopoch dlhé týždne. Mladíkom začínalo z neustáleho napätia prepínať a vtedy prišla informácia, že od zajtra majú dvojtýždňovú dovolenku. Chlapci sa okamžite opili a potom im preplo úplne. Nasledovala krátka hádka a dávky zo samopalov. Dvaja sú mŕtvi na mieste, tretí zomiera pri prevoze do nemocnice.
Situácia u civilov je ešte zúfalejšia. Na rozdiel od armády nemajú jedlo zadarmo ani žold. Civilné platy na okupovaných teritóriách sú takisto nižšie: oproti základnému vojenskému žoldu vo výške 15-tisíc rubľov (200 eur) dostane predavačka či učiteľka v priemere len4- až 5-tisíc rubľov (55 – 65 eur). To nestačí ani na nájom a potraviny.
A tak ľudia v produktívnom veku často žijú u rodičov a neraz spolu s rodičmi u starých rodičov. Mnoho penzistov poberá dôchodok nielen od separatistickej administratívy, ale ak si vybavili platné ukrajinské papiere na druhej strane frontovej línie, dôchodok dostanú aj tam. A tak sa 70 – 80-roční starci stávajú v rodine živiteľmi niekoľkých mladších generácií.
Mizériu ich životov v zime 2018 ešte zhorší veľký výpadok poslednej ukrajinskej mobilnej siete. V prvých rokoch vojny fungovali ukrajinskí operátori aj na okupovaných teritóriách, hoci rýchlosť mobilného internetu bola obmedzená na najnižší štandard GPRS 2G. Ten ledva stačí na odoslanie emailovej správy bez obrázkov; na otvorenie modernej webovej stránky treba čakať celé minúty. Pri mojej prvej návšteve v roku 2016 už fungovali len dve veľké siete – Lifecell a Vodafone. O rok neskôr zmizol aj Lifecell a 11. januára 2018 sa zrazu odmlčala aj posledná sieť Vodafone.
V ten deň sa práve v Donecku ponáhľam na stretnutie s respondentom, keď môj mobilný telefón stratí signál. Nie som jediný. Na uliciach zrazu postávajú rozpačití ľudia s nefunkčnými telefónmi v rukách. Privolanie taxíka sa stáva takmer nesplniteľnou úlohou a starí či ťažko chorí ľudia pripútaní doma na lôžko sa márne snažia požiadať o záchranku. V meste nastáva chaos.
Tomáš Forró: Donbas
knižná edícia Denníka N
apríl 2019
O autorovi
Tomáš Forró, Autor tzv. long-form reportáží, od roku 2015 píše o náročných témach z Latinskej Ameriky, južnej Ázie a naposledy východnej Európy a Ukrajiny – od stretnutia s najhľadanejším slovenským zločincom Karolom Mellom v Belize, cez prírodné katastrofy a konflikty, až po vojnu na Donbase.
