Kúpeľ

Mejra Dautovič (päťdesiatosem rokov) bývala v Prijedore. V tú jeseň (1992) viedli srbskí muži ulicami mesta pred sebou mladých moslimských mužov, ktorí ich mali chrániť pred miestnou domobranou. Na úradoch a staniciach boli vyvesené srbské vlajky. Moslimom bolo prikázané, aby okamžite vyvesili vo svojich oknách biele prestieradlá a aby si na ruky navliekli biele pásky . V blokoch sa usídlili snajperi.

Dnes patrí Prijedor Republike srbskej. Pre Matku Mejru tam niet miesta. Teraz s mužom bývajú v Bosanskom Petrovci, v nevlastnom srbskom dome.

Nasledujeme Mejru úzkymi chodbičkami pomedzi handry. Zastavíme sa pri tomto: tmavé nohavice, svetlá košeľa a niečo, čo bolo svetrom bordovej farby. Matka sa nakláňa a opravuje nohavice. Zdvíha sa a kontroluje, či všetko dobre vyzerá.

– To je Edvin, – vraví, akoby nám niekoho predstavovala.

– Môj syn. Aj pohlavie sa zhoduje, aj vek, aj zuby. Ibaže doktorka Ewa si nie je celkom istá. Ešte nám neskontrolovali tú DNA. Mala som Edvina, – Mejra sa znova skláňa, znova opravuje nohavice. – Mala som aj Ednu. Viem o všetkom, čo sa s ňou stalo. Kto ju bil, kto ju znásilňoval. Iba neviem, kam odišiel ten autobus. Kam ju z Omarskej odviezli. Oblečenie sa nikde nenašlo, ani len topánka, nič.

Už niekoľko rokov jazdí Matka Mejra po okolí a na múry vešia fotografie svojich detí. Dokonca o nich napísala knihu. Spolieha sa na akúkoľvek informáciu, ktorá jej osvetlí pravdu. Chcela by vedieť tri veci: Ako deti zomreli? Kto ich zabil? Kde sú ich kosti?

Keď Matka Mejra plače (a plače každý deň), schováva sa pred mužom, aby mu nespôsobovala utrpenie. Uzeir je aj tak chorý, po tom všetkom mal dve mŕtvice, celé dni je ticho. Niekedy sa iba strháva a bije sa päsťami po hlave. Padá, leží na chrbte, pokrivenú tvár si schováva dlaňami. Zvíja sa, akoby sa chcel vyhnúť ďalšiemu kopancu od neviditeľného kata. Ale dostáva ranu do brucha. Zrejme tu je ešte druhý kat. Ten zvyčajne kope Uzeira do chrbta, zozadu. Uzeir vyskakuje, padá, zohýna sa, je z neho veľké písmeno S. Jačí. A zrazu prestáva. Postaví sa na rovné nohy. S pohŕdaním pozerá na niečo, čo leží pod jeho topánkami. Už to nie je prekvapený otec, ktorý sa prišiel opýtať na srbský komisariát, čo sa stalo s jeho dcérou. Teraz Uzeir stojí nad neviditeľnou obeťou a triumfuje. Niečo nevýrazne kričí. S uspokojením kope. Je brutálny, vôbec neprestáva, kope čoraz silnejšie.

– Upokoj sa, – vraví Mejra mužovi.

Keď v roku 1992 vypukla vojna, mal ich syn Edvin dvadsaťsedem rokov. Skončil elektrotechnickú priemyslovku. Vedel po anglicky a po nemecky. Cvičil karate, nosil čierny opasok. V tú jeseň vstúpil do moslimskej domobrany a koncom mája sa spolu so stovkou žoldnierov pokúsil oslobodiť Prijedor. Zranili ho počas akcie, zomrel nasledujúci deň. Tak to podávajú svedkovia.

Existuje však aj druhá verzia Edvinovej smrti. Iní svedkoviaho videli v Omarskej. Videli, ako bol mučený v prítomnosti sestry. Videli, ako 16. júna naložili jeho pozostatky na žltý nákladiak. Ten odišiel neznámym smerom. Dnes Matka Mejra verí, že odišiel do Kevljani, do priekopy pri ceste, predtým prehĺbenej. Existuje predsa oblečenie, vzrast sedí, pohlavie, vek aj zuby.

Edna, Edvinova sestra, mala dvadsaťtri rokov. Veselá, živá, priama. Pracovala v obchode s rozličným tovarom, ktorý jej zriadil na prízemí domu jej otec. Diaľkovo študovala pedagogiku v Tuzle. Kedysi chcela byť modelkou. – Postavu mala ako Barbie, – píše matka Mejra vo svojej knihe. Za zarobené peniaze si chcela kúpiť koňa a dom na horskej lúke. Milovala chodiť po horách. Trénovala džudo, karate, bola dobrá v streľbe. Takže keď vypukla vojna, okamžite išla za bratom.

Koncom mája sa zúčastnila na oslobodzovaní Prijedoru. Nosila za vojakmi veci, lieky a obväzový materiál. Dokázala dať dokopy niekoľko ranených. Po bojoch sa vrátila k rodičom. Zhrozená sa s nimi zavrela v komore a takto žili vedľa domu niekoľko dní.

– Poprosila ma, – píše Mejra, – aby som jej zohriala vodu do kúpeľa. Moslimovia nemali elektrinu, tak som rozpálila v peci. Dobrý Alah chcel, aby som poslednýkrát umyla svoje dievčatko. Prišli dvaja vojaci a Ednu zobrali. Chcela si zobrať sveter na cestu, ale povedali, že ho nebude potrebovať. Uzeir okamžite utekal na políciu, chcel vedieť, čo je s dcérou. Zbili ho a skopali.

Počul, že Ednu vezú do Omarskej.

Matka Mejra zavolala Nebojsovi B.

Dobre ho poznala.

Nebojsa kedysi s Ednou chodil, teraz bol hlavným vyšetrovateľom v Omarskej.

Keď počul, kto volá, k telefónu neprišiel.

To Nebojsa B. – podľa výpovedí žien, ktoré prežili – najčastejšie vypočúval Ednu.

Keď končil, Edna ledva žila.

Nebojsa B. dnes žije v Prijedore, pracuje na polícii.

W. L. Tochman: Ako by si kameň jedla
vydal Absynt 2015

W. L. Tochman (*12. apríl 1969, Krakov) – poľský novinár, reportér, spisovateľ. Spolu s Mariuszom Szczygielom, Pawłom Smoleńským, Jackom Hugo-Baderom, Lidiou Ostałowskou a ďalšími tvoril v 90-tych rokoch legendárnu skupinu reportérov Gazez Wyborczej. Svoje reportérske kroky smeruje tam, kde zlyhala spoločnosť, kde sa susedské spolunažívanie mení na genocídu alebo občiansku vojnu. Prináša svedectvo z Rwandy, Bosny a Hercegoviny alebo z tábora sýrskych utečencov Zaatari v Jordánsku.

V knihách Wojciecha Tochmana sme často konfrontovaní s úlohou reportéra, svedka. Obracia objektív, prizerá sa nám i sebe, pozoruje naše vnímanie tragédie v jej bezprostrednej blízkosti. Wojciech Tochman bol jedným zo zakladateľov Inštitútu reportáže, kde prednáša o poľskej reportážnej škole a súčasne vedie vydavateľstvo Dowody na Istnienie. Za knihu Akoby si kameň jedla bol zaradený medzi finalistov literárnej ceny NIKE a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Tento prvý preklad Tochmanovho diela do slovenčiny rozširuje počet jazykov, do ktorých bol preložený na dvanásť.

Rozhovor s reportérom Wojciechom Tochmanom si prečítajte na www.mono.sk

Zobraziť diskusiu (0)