Niekoľko rokov za sebou si dávam predsavzatie, že prečítam všetky knihy z finále súťaže Anasoft litera. Ešte nikdy sa mi to nepodarilo. Tento rok som zatiaľ stihol historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom a horor Trhlina od Jozefa Kariku. Zo žánrovej literatúry mám najradšej detektívky a je možné, že to, čo mi v Karikovej knihe pripadalo ako klišé, je v skutočnosti kánonom mysteriózne hororového žánru. Aj napriek tomu sa mi stránky knihy Trhlina otáčali ľahko a jej hrdinov som do tribečských húštin nasledoval s nedočkavosťou. Bál som sa o nich, bál som sa s nimi. A tak to má pri tomto type literatúry byť. Nedeľné šachy s Tisom vo mne vzbudzovali iný druh strachu. Úzko mi prišlo, keď som si uvedomil, koľko postojov a argumentov neľudských ľudákov je znova súčasťou našej každodennosti. Ten pocit umocňoval fakt, že sa príbeh odohráva na miestach, kde som strávil prvých osemnásť rokov svojho života a rozprávačka Anička Žitňanská bola ako Anča Iciková súčasťou urbánnej mytológie môjho rodiska. Lavríkovi sa podarilo z bubáka, ktorým mamičky v Bánovciach nad Bebravou strašili svoje neposlušné deti, urobiť živého človeka. Určite mu k tomu pomohla poctivá historická práca v archívoch a pri rozhovoroch s pamätníkmi. Ale kľúčovým je štýl. Lavrík pracuje s faktografiou tak, že premieňa suché historické údaje na živý obraz. Na ten obraz síce nie je pekný pohľad, ale je to pohľad potrebný, pretože je pravdivý.