Po smutnokrásnom Raji a Pekle mi Artforum do cesty prinieslo aj Letné svetlo. Autor nás vnáša do príbehov obyvateľov malej islandskej dediny. Aj s humorom a bez prikrášlení, zároveň neuveriteľne krásne stefánssonovsko poeticky. Osudy obyvateľov, ktoré autor rozpráva prostredníctvom kolektívneho vedomia v prvej osobe plurálu, sa prelínajú a organicky vplietajú do dúm o živote i smrti a čítajú sa ako mäkké maslo. V skvelom preklade Zuzany Stankovitsovej som ju čítala práve v čase, keď som žila na Islande. Vnútorné pousmievania sa, melancholické snenia a zamyslenia sa pri tejto knihe sú, myslím, pre nadchádzajúce večery jesenné, keď letného svetla ubúda, ozajstným pohladením duše.