Kniha sa volá Yahoo Boys, aj keď by sa mohla volať napríklad Flamencoterapia, Zasnený lúč mesačného splnu, Kravaťáci a teniskári či Gúúúd móóórnííng, tíííííčrr či nejakým iným názvom jednotlivých kapitol. Akurát ten podtitul – „klebety“ je pri každej kapitole ten istý, či už ide o záznamy z Peru a Kolumbie, z Kene alebo Nigérie, z Erbilu v Iraku alebo Nairobi v Keni, z bieloruského Minska či z Prištiny v Kosove, zo španielskej Granady alebo z Londýna a Washingtonu. Dušan Ondrušek všetky tieto a mnohé ďalšie mestá, štáty či kontinenty precestoval a všade sa venoval svojmu neobyčajne náročnému poslaniu: pomáhať ľuďom v krajinách postihnutých (pre Stredoeurópanov často nepredstaviteľnou) biedou, násilím či krvavými konfliktmi, aby lepšie zvládli následky nedávnej minulosti. Knihou sa prelínajú praktické príklady, úvahy i reflexie o tom, aké podoby môže mať občianska participácia, solidarita či filantropia. Jedinečný žáner „klebiet“ umožňuje Ondruškovi vtesnať do nich bizarné miestne zvyky, hudbu či tance, vrátane tých s terapeutickým nádychom, opísať exotické jedlá, ale neobísť ani bariéry, prekážky či úzkosti ľudí žijúcich v ustavičnom strachu. A nevdojak si uvedomiť: „Na Slovensku je fantasticky! Sme hlupáci, že si to nevážime. Nedochádza nám, čo je to za radosť žiť plnohodnotný život. Užívať si a rásť v slobode.“