Mnohí ho poznajú ako nestora slovenskej filmovej kritiky. Iní ako človeka, ktorý bol počas vojny v odboji a na jej sklonku bojoval o prežitie v koncentráku. Pre mňa je Pavel Branko v prvom rade symbolom životnej skúsenosti, a práve táto skúsenosť a múdrosť ma pritiahla ku knihe rozhovorov Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. Konzumná spoločnosť, utečenci, slovenský štát, viera v Boha, ateizmus, eutanázia, populačná explózia či zmysel života. Všetko sú to témy, ktoré často polarizujú spoločnosť. Branko však po čitateľovi nehádže dlažobné kocky, nie je vulgárny, nezosmiešňuje a neironizuje. Namiesto toho sa nám prihovára vľúdnym jazykom. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, ale jeho názorom by sme mali dať minimálne šancu. Občas je fajn opustiť homogénnu bublinu, v ktorej žijeme, a spoznávať aj iné pohľady na svet a život v ňom.