Prežívame zvláštne časy. Niekoľko stoviek kilometrov od našej krajiny sa bojuje a my naďalej žijeme svoje životy – oslavujeme narodeniny našich blízkych, strachujeme sa o nich, keď ochorejú, chodíme na prechádzky, k jazeru, na chaty či do letných domčekov, nakupujeme, čítame romány... No čítame aj noviny a správy o vojne v Sýrii, ktorá trvá už niekoľko rokov, o konflikte na Ukrajine, o nových lídroch Európy a sveta. Cítime niekedy pocit viny za to, aké privilegované je naše bytie? Ľutujeme iných, tých menej šťastných, dostatočne? A čo vlastne máme robiť, keď ľudia okolo nás trpia? Tieto otázky mi napadli, keď som čítala vojnové denníky, ktoré si písala moja obľúbená autorka z detstva, Astrid Lindgrenová. V čase, keď sa celý svet zmietal v konflikte, žila v neutrálnom Švédsku a o zverstvách páchaných v okolitých krajinách sa dozvedala z novín a z korešpondencie tých, ktorí prežili. Čo robiť, keď vami lomcuje ľútosť a hrôza, pretože mierumilovné Fínsko práve bombardujú, zomierajú tam nevinní ľudia, no vy a vaša rodina máte šťastie a strasti vojny nezažívate? Úžasné svedectvo z otrasnej doby, ktoré si treba prečítať.