Sprogø je nenápadný ostrov v Severnom mori. Čo na ňom ale Jussiho Aldera-Olsena zaujalo natoľko, že z neho spravil základný pilier pre takmer šesťstostranový román? V roku 1923 na Sprogø založil lekár Christian Keller ústav, ktorý bol niečím medzi liečebňou a väzením. Podnetom pre jeho založenie bol v tom čase v Dánsku veľmi pretriasaný názor, že všetky „neprispôsobivé živly“ spoločnosti možno mať pod dohľadom a kontrolovať ich. Preto sa na ostrov dostali ženy, ktoré vykonávali prostitúciu, boli drogovo závislé, prepadli alkoholu, nakazili sa pohlavnou chorobou, ale aj tie, ktoré sa previnili len nejakým drobným priestupkom alebo boli pre niekoho nepohodlné. Praktizovanie eugeniky na ostrove zapríčinilo, že ženy boli po opustení ostrova buď psychicky na dne, alebo nedobrovoľne sterilizované, v horšom prípade oboje. Okrem sterilizácie sa na ostrove vykonávali aj nelegálne potraty. Podľa záznamov prešlo ústavom na Sprogø do roku 1961 vyše päťsto žien. Strávili v ňom v priemere sedem rokov, najdlhšia zaznamenaná internácia trvala až tridsaťosem rokov.

„Skutečně dánská vláda schválila, ano, klidně by se dalo říct i podporovala podobná zvěřstvá a útoky, které prováděli dobře vyškolení lékaři a sociálni pracovníci? Dalo se to jen velmi těžko pochopit. Ale přesto. I v dnešním Dánsku zažívají lidé odlišné zacházení. Zatím toho ale nebylo moc, aby vznikaly skandály.“ (s. 305)

O temnej časti dánskej histórie píše Adler-Olsen so značnou horkosťou a samotný príbeh je nezvyčajne temný a smutný. Adler-Olsen nám predstavuje Nette Hermansenovú, ktorá nemala dobré rodinné zázemie a bola tzv. problémovým dieťaťom. Zanedlho skončila na Sprogø. Zoznámila sa so ženami, ktoré postihol rovnaký osud ako ju, ale aj s tyranskou hlavnou sestrou Gitte Charlesovou a doktorom Curtom Wadom, ktorý o niekoľko desaťročí založí hnutie Čistý zítřek a s ním sa derie do parlamentu. Členmi hnutia sú prominentní lekári, zdravotné sestry a právnici, ktorí sa stotožňujú s filozofiou Christiana Kellera.

Na pracovný stôl Carla Mørcka z oddelenia Q pre nevyriešené prípady sa postupne dostane päť spisov. Päť nezvestných osôb, ktoré mali napojenie na Curta Wada alebo ostrov Sprogø. Boli ich zmiznutia náhodné alebo je za nimi nejaký premyslený plán?

Diela Jussiho Adlera-Olsena ponúkajú autentický obraz spoločnosti, aká bola, aká je a aká môže byť, ak nenastane zmena. Adler-Olsen sa vždy zameria na určitý sociálno-spoločenský problém, rozpracuje ho a na jeho základoch vybuduje uveriteľný, napínavý a zároveň zaujímavý príbeh. Tentokrát si vybral veľmi vážnu a zložitú tému, ale opäť ju spracoval na výbornú a ponúkol príbeh, ktorý nehovorí len o ústave na Sprogø. Rozoberá vyrovnávanie sa jednotlivca s temnou minulosťou a jej dôsledkami, uvažuje nad podstatou zla a nad príčinami pomsty, ktorá nemusí vždy chutiť sladko, a opisuje zúfalý boj Nette Hermansenovej za ľudskú dôstojnosť a dosiahnutie spravodlivosti.

„Náhle se Asad přestal usmívat: (...) ‚Nenávidím to. (...) Nenávidím, když si někdo myslí, že je lepší než ostatní lidé. Rasová nadřazenost, znáte to. Rozdělování lidí na více a méně hodnotné. (...) Ale o to přece u nás lidí jde, ne? (...) Myslet si, že jsme lepší než ostatní. O to se snaží všichni, nebo se pletu?‘“ (s. 163)

Je až neuveriteľné, že vo vyspelej dánskej spoločnosti skoro štyridsať rokov fungovalo zariadenie, ktoré by sme mohli porovnávať s nacistickými koncentračnými tábormi. Ústav, ktorý mal zlepšiť morálku neprispôsobivých žien, bol, paradoxne, to najnemorálnejšie, čo v Dánsku vymysleli. Ale ako už povedal John Fitzgerald Kennedy, národ, ktorý zabúda na svoju minulosť, nemá ani budúcnosť, a tak nezabúdajme, ale radšej sa poučme.

Jussi Adler-Olsen: Složka 64

Host, 2013

Zobraziť diskusiu (0)