Ak ťa znásilnia, budeš o tom verejne hovoriť?
Alebo uprednostníš zostať v úzadí ako mnohé, nespočetné obete sexuálneho násilia po celom svete? Pred touto otázkou stála v roku 2015 aj autorka knihy Čierna skrinka, japonská reportérka Šiori Itó. Jej prípad bol však zložitejší vzhľadom na okolnosť, že človek, ktorý ju znásilnil, bol prominentný japonský novinár s rozsiahlymi väzbami vo vládnych kruhoch.
Príbeh Šiori je dnes, našťastie, vďaka jej odvahe, ambíciám a zmyslu pre spravodlivosť známy nielen v Japonsku, ale aj USA a mnohých krajinách Európy a Ázie. Po publikovaní knihy v roku 2017 sa výpoveď Itó stala neoddeliteľnou súčasťou hnutia #MeToo v Japonsku a tým aj potrebným katalyzátorom kultúrnych a právnych reforiem. Medzinárodné médiá informovali o každom kroku v jej príbehu, televízia BBC uviedla film pod názvom Japonská tajná hanba – o žene, ktorá šokovala Japonsko verejným obvinením zo znásilnenia v krajine, kde sa len zriedka diskutuje o sexuálnych zločinoch. Koncom roku 2019 Itó vyhrala občiansky súd proti páchateľovi Nirojukovi Jamagučimu a o rok nato ju americký časopis Time zaradil do rebríčka 100 najvplyvnejších ľudí sveta.
Osud mladej reportérky mohol však byť úplne iný. Policajná výpoveď mohla skončiť v „čiernej skrinke“ spolu s ostatnými podobnými nepohodlnými prípadmi.
Kniha je rozdelená do dvoch línií: z jednej strany ide o dôkladnú kritickú štúdiu japonskej spoločnosti v rozličných oblastiach (zdravotníctvo, právny systém, vyšetrovacie orgány, médiá či každodenný postoj jednotlivcov). Šiori z pozície profesionálnej novinárky poukazuje na hlboké zlyhanie štátu pri vytvorení vhodných podmienok pre obete sexuálneho násilia, pretože o svojich traumách nemôžu hovoriť a domôcť sa spravodlivosti.
V druhej rovine Šiori analyzuje svoje pocity aj situáciu, ktorá nastala po tom, ako ju znásilnil človek, ktorému dôverovala a mala pred ním rešpekt. Opisuje reakciu rodiny, svoj strach z toho, že sa niečo také otrasné môže prihodiť jej blízkym.
„Aký má zmysel, aby som stále prosila o pracovné miesto novinárky? Ak sa v svojom vnútri nedokážem postaviť čelom k realite, nemám predsa potrebné vlastnosti, ktoré práca novinára vyžaduje. A možno bude predsa len lepšie, keď nebudem môcť pracovať vo svojej vytúženej sfére. Ak nebudem žiť v súlade so svojimi presvedčeniami, už to viac nebudem ja, nech ide o akúkoľvek prácu.“
Poukazuje na fakt, že tak ako aj v jej prípade, obrovské množstvo znásilnení sa neodohráva v „tmavej uličke“, ale na pracovisku, večierkoch a iných nápadných miestach a ako páchatelia často vystupujú nie neznámi maniaci, ale ľudia z blízkeho okolia obete.
Väčšina problémov, ktorým sa autorka venuje, sa pritom hlboko dotýka aj slovenskej spoločnosti, čo nás nabáda reflektovať náš vzťah k sexuálnemu násiliu.
Informácie sú z tlačovej správy vydavateľstva KPTL.
