Vo väčšine metodologických príručiek o technikách prednášania a spôsoboch, ako zaujať audienciu, nájdeme jednu radu, ako vystavať štruktúru prednášky – použite príbeh. Príbeh konkrétneho človeka, niečo, s čím sa budú môcť poslucháči identifikovať a tak lepšie pochopiť často zložitý problém alebo náročný proces, ktorý sa prednášajúci snaží vysvetliť. Príbehy sú navyše zaujímavé alebo zábavné, dokážu upútať poslucháčovu pozornosť. Prednáška nimi získa plynulosť a náboj.

Neviem, či Keith Lowe podobnú literatúru číta a inšpiroval sa ňou, vo svojej najnovšej knihe však túto techniku nielenže využil, on ju dostal na ďalšiu úroveň. Príbehov použil rovno dvadsaťpäť. Na životných osudoch dvadsiatich piatich rôznych ľudí, od Georginy Sandovej (nie je to jej pravé meno, neželala si ho zverejniť), židovského dievčatka ktoré muselo ujsť zo svojej vlasti v Rakúsku v roku 1939 a už nikdy nevidela svoju mamu, po Sama Kinga, černocha z Jamajky, ktorý počas vojny v Británii opravoval lietadlá Britského kráľovského letectva (RAF), aby potom zistil, že po vojne už ako imigrant v Británii nie je ďalej vítaný, ilustruje extréme zložitý a zamotaný vývoj vo svete po druhej svetovej vojne.

Lowe píše o kľúčových politických a socioekonomických zmenách, ktoré sa udiali po roku 1945 a ktoré spôsobila vojna. Nenapísal pritom vyčerpávajúcu a banálnu prácu, na aké sme často zvyknutí, nevystačil si s obyčajným opisom udalostí, nezaoberal sa veľkou politikou a štátnikmi. Jeho kniha je o psychologických a filozofických následkoch vojny, v centre jeho záujmu sú veci ako pamäť, spravodlivosť, traumy, ľudské straty, obete i hrdinovia. To však nie je všetko.

Nemilosrdný likvidátor mýtov

Lowe vo svojej knihe zničil množstvo mýtov o druhej svetovej vojne, ktoré radi držia pri živote, a dokonca posilňujú mnohí politici, či dokonca neraz i akademici. Nešetrí pritom nikoho. Putin (a dokonca i ruskí historici) pri svojich prejavoch často zabúda, že „Veľkú vlasteneckú vojnu“ by Sovietsky zväz nikdy nevyhral bez ohromnej spojeneckej pomoci, že do Berlína sa vojaci Červenej armády viezli na amerických nákladiakoch a džípoch. Politici na Západe (a dokonca i západní historici) pri zdôrazňovaní ohromnosti svojej pomoci ZSSR zabúdajú, že národy Sovietskeho zväzu vo vojne stratili 27 miliónov obyvateľov a priniesli obetu, akú si západ nedokáže ani predstaviť.

Lowe postupne likviduje i ďalšie mýty: o hrdinoch, obetiach, monštrách a martýroch. V jednej z úvodných kapitol je príbeh amerického vojaka Leonarda Crea, oslavovaného ako vojnového hrdinu. Creo vstúpil do americkej armády v roku 1942 ako tínedžer z chudobnej rodiny a bez dobrých vyhliadok na uplatnenie v živote. Prešiel výcvikom, až sa v roku 1944 dostal do Francúzska. Pri jednej príležitosti dostal za úlohu strážiť krátky úsek na brehu rieky Rýn neďaleko Štrasburgu. Keďže americká armáda bola zaneprázdnená bojmi inde, v oblasti nemala dostatok vojakov a Creo sa na línii ocitol sám. Zrazu začal nemecký útok. Creo, v podstate nevediac, čo robí, chaoticky pobehoval z pozície na pozíciu a strieľal na všetko, čo sa pohlo, alebo sa mu zdalo, že sa pohlo. V tom ho však zasiahli črepiny z granátu, ktorý vybuchol neďaleko neho. Nemci sa však napriek odstráneniu jedinej prekážky brániacej im postupe z nie celkom jasných dôvodov predsa stiahli. Creo svoje zranenie prežil a dostal sa do nemocnice. I keď jeho zranenia neboli ani vážne, ani život ohrozujúce, boli dostatočné nato, aby ho vyradili z boja na niekoľko mesiacov. Vojna sa tak pre neho skončila.

Keď sa veliteľ divízie dozvedel o Creovom čine v Štrasburgu, vyznamenal ho bronzovou hviezdou. V odôvodnení sa hovorilo o Creovej „nezdolnej odvahe“ a ako sám zabránil nepriateľským jednotkám prekročiť rieku, „čeliac vražednej paľbe guľometu a delostrelectva“. Amerických vojakov, ktorí sa vracali domov, vrátane Crea vítali ako hrdinov. Osobitným zákonom dostali mnoho výhod, čo umožnilo Creovi študovať na univerzite a neskôr žiť ako umelec (najmä vďaka štedrým príspevkom pre zdravotne postihnutých). Rešpekt voči veteránom ho sprevádzal celý život. Často ho nazývali hrdinom a ako sa sám vyjadril, „na konci vojny sa rozhodli, že každý pešiak, ktorý videl nejaký aktívny boj, si zasluhuje bronzovú hviezdu. Tak som ešte dostal bronzový dubový list. Mal som teda dve medaily. Jedna bola bezcenná a druhá nemala žiadny zmysel.“

Príbeh Leonarda Crea ilustruje hlboko zakorenený problém, ako si svet – a predovšetkým víťazné národy – pamätajú druhú svetovú vojnu. A práve tieto hlboko zakorenené predstavy Lowe vo svojej knihe bez štipky zľutovania likviduje. Spojeneckí vojaci neboli vždy odvážni hrdinovia a galantní džentlmeni, ako o nich radi tvrdia politici z krajín ako Spojene štáty, Veľká Británia či Rusko a posilňujú tým mýtus boja dobra proti zlu.Jeden z britských vojakov si spomenul na svoje zhrozenie, keď videl, ako jeho krajania len tak z roztopaše zničili jeden normandský farmársky dom:

V okolí žilo zo tristo Nemcov a všetci rešpektovali majiteľov majetok, dobytok a tovar. Ako inak mal reagovať po svojom návrate na túto spúšť, než preklínaním osloboditeľov?

Jedna Francúzska tvrdila, že kanadskí vojaci, ktorí dedinu oslobodili, sa súčasne „vrhli“ do lúpenia a ničenia:

Tí muži kradli, drancovali, rabovali, čo im prišlo pod ruku... Brali šatstvo, čižmy, jedlo, dokonca aj peniaze z pokladničky. Môj otec ich nedokázal zastaviť. Zmizol aj nábytok, dokonca mi ukradli šijací stroj.

Vojaci americkej armády znásilnili v rokoch 1942 až 1945 v Európe viac ako 17-tisíc žien. Neprešiel vari jediný deň bez nových informácií o porušovaní občianskych a ľudských práv predstaviteľmi Červenej armády: znásilnenie miliónov nemeckých žien, plošné rabovanie majetku, vytvorenie jednotiek tajnej polície, prenasledovanie katolíckych kňazov, zastrašovanie opozičných politikov, popravy bývalých veliteľov odboja, masové deportácie civilného obyvateľstva a podobne. Niektorí historici (predovšetkým v Poľsku) odmietajú pri Červenej armáde vôbec hovoriť o „oslobodení“ a radšej používajú termín obsadenie.

Neobvyklé skĺbenie objektívnosti, odbornosti a spisovateľského kumštu

Strach a sloboda nie je však len o búraní mýtov. Lowe sa zaoberal rôznymi utópiami ako Svetová federácia, či rôznymi koncepciami urbanizmu, ktoré sa presadzovali po vojne, samostatne sa venuje rôznym svetovým organizáciám od OSN (Organizácia Spojených národov) po WTO (World Trade Organisation, Svetová obchodná organizácia). Zaujímavé sú i kapitoly o vnútropolitickom vývoji dvoch superveľmocí v novom, bipolárnom svete či kapitoly venujúce sa masívnej vlne dekolonizácie a spôsobu, akým v rôznych kútoch sveta prebiehala. Skrátka – Lowe pokrýva vo svojej práci väčšinu kľúčových aspektov svetových dejín po roku 1945.

V Loweovej knihe pritom nie je len história, ale aj kus novinárčiny. Základným pravidlom novinárčiny je pritom pýtať sa správne otázky správnych ľudí – i to sa podarilo Loweovi excelentne. Z respondentov „vytiahol“ fascinujúce príbehy, ktoré v čitateľovi vyvolajú celý rad rôznych emócií, od hnusu a zdesenia po nádej a zadosťučinenie.

Pre mňa ako historika je fascinujúce, s akým odstupom a objektivitou sa dokázal Lowe pozrieť na mnohokrát extrémne komplikované problémy – možno s výnimkou niekoľkých strán na konci, kde popisuje brexit a do istej miery sa jeho pohľad môže zdať subjektívny. Príkladom z hľadiska objektivity bravúrne zvládnutého textu zas môže byť jeho kapitola o dejinách povojnového Izraela, ktorá inšpirovala i titulný obrázok knihy. Lowe napísal jeden z najtriezvejších pohľadov na tento novovzniknutý štát, aké som doteraz čítal.

Čo by sa dalo knihe vyčítať? Čítanie Loweovej knihy vás pohltí, miestami som však mal pocit akéhosi prehnaného pesimizmu. Druhá svetová vojna bola desivým hororom a jej následky boli často katastrofické. Nezabúdajme však, že napriek všetkému dnes žijeme v lepšom svete. Sme zdravší, bohatší a – a to i napriek niekoľkým zúriacim konfliktom na rôznych miestach planéty – žijeme mierovejšie než kedykoľvek v dejinách. Príbehy ľudí, ktorých Lowe vybral do svojej knihy, sú často skľučujúce. Samozrejme, sú pravdivé a vypovedajú o svete, aký skutočne bol. Zároveň by sme však našli príbehy iných ľudí, ktorí prešli podobným hororom – a dokázali sa po vojne vrátiť domov, vyrovnať sa so svojou minulosťou a žiť svoj život normálne ďalej.

V Strachu a slobode je množstvo ľudských „mikropríbehov“, ktoré formujú makrohistóriu. Loweovi sa podarilo napísať nielen kvalitnú historickú prácu, ale i intímny portrét ľudskej duše a schopnosti ľudí prežiť katastrofu a pokračovať ďalej vo svete, ktorý už nikdy nebude ako predtým. Opísal fyzicky zjazvený a psychologicky traumatizovaný svet, ktorý prešiel vlnou nepredstaviteľného násilia, ale i pocit nádeje, že si túto tragédiu ľudia zapamätajú a už nikdy k ničomu podobnému nedôjde. Brilantne pritom odkryl osudy ľudí uväznených niekde medzi strachom a slobodou. Pre mňa osobne je dielo jedným z najvážnejších kandidátov na historickú knihu roka 2017.

Jakub Drábik

Autor je historik, text sme prebrali z www.historyweb.sk

Zobraziť diskusiu (0)