Ako sme kedysi žili
Slovart pokračuje vo vydávaní krásne spracovaných faktografických kníh o živote na Slovensku v minulosti. Kniha významnej etnografky, historičky a muzeologičky Zory Mintalovej Zubercovej vás prevedie životom v regiónoch Slovenska a priblíži, na čo sa my súčasníci možno ešte pamätáme, ale i to, na čo sme sa už našich starkých nestihli opýtať. Kniha je plná dobových snímok majstrov dokumentárnej fotografie Pavla Socháňa a Jána Dérera, ale aj iných.
Z mrazivej nížiny do dediny, mestečka a mesta
Na začiatku 19. storočia žili prostí obyvatelia dolniakov, čiže úrodných južných oblastí Slovenska, v obciach, spolu s remeselníkmi, obchodníkmi a miestnou inteligenciou obývali dediny a mestečká. V mestách žili vážení mešťania, majstri remeselníci, úspešní obchodníci, podnikatelia, šľachtici, inteligencia, ale aj chudoba. Na vidieku sa vynímali veľkolepé sídla aristokracie so vstupnými alejami stromov a veľkoryso upravenými francúzskymi alebo anglickými parkami, prestavané i nové kaštiele šľachty. Cez zimné mesiace sa bohaté panstvo sťahovalo do svojich mestských palácov a honosných domov. Príslušníci najnižšej šľachty podobné možnosti nemali, tí na vidieku zvyčajne obývali staré rodinné kúrie postavené v záhradách.
Presuňme sa najprv do dedín a mestečiek. V úrodnej Podunajskej, Juhoslovenskej a Východoslovenskej nížine prírodné prekážky neobmedzovali extravilán obcí ani vzájomné usporiadanie usadlostí v obecnom katastri.
Okolo obcí sa zvyčajne široko ďaleko nenachádzali nijaké vrchy, azda okrem horného Gemera či Podpoľania. Obce síce mali pôvodne normový, niektoré i nepravidelný pôdorys, časom však prevládali obce s pravidelnou zástavbou, ktorú im umožnil široký rovinatý terén. Dediny stáli pri rovnej širšej hradskej, vytvárali i ulicovky. Prevládali cestné či potočné radové dediny, ktoré na nížine nikdy nepôsobili stiesnene. Domy v nich boli v polovici 19. storočia postavené po oboch stranách cesty alebo potoka. V iných stáli v dostatočnej vzdialenosti okolo verejného priestranstva v centre dediny – návsi štvoruholníkového, trojuholníkového, oválneho alebo nepravidelného tvaru, ku ktorej sa zbiehali všetky cesty. Ulice boli prašné, ale rovné, spolu s priestranstvami domov postavenými užším priečelím kolmo na os komunikácie vytvárali široký voľný priestor. Na Záhorí, v Malokarpatskej a Trnavskej oblasti sa vyskytovali i priečne situované domy bohatých gazdov, ktorých obytná časť bola situovaná pozdĺž komunikácie. Od čias Márie Terézie, ktorá nariadila číslovanie domov, sa na jednej strane ulíc nachádzali domy s párnymi, na druhej strane s nepárnymi číslami. Domy stáli aj okolo určitej dominanty alebo viacerých navzájom pospájaných centier. Najčastejšie išlo o kostol s budovou fary, za ktorým bol cintorín, o kaštieľ s parkom, obecné stavby, často o krčmu s obchodom, prípadne školu, ktoré boli otočené do ulice zväčša širšou stranou. V strede obcí mali domy najbohatší obyvatelia – majitelia panstva, bohatí sedliaci ci vinohradníci vo veľkom pestujúci hrozno. Za ich obytnými domami sa nachádzali hospodárske stavby, záhrady a sady, z ktorých sa dalo prejsť do polí či viníc.
K pozoruhodným obytným domom, ktoré ani v medzivojnovom období 20. storočia nepodliehali zásadným zmenám, patrili murované roľnícke domy zo Záhorskej Bystrice, s murovanými štítmi a operákmi – mohutnými pristavanými piliermi.
Blízko centra stáli domy s dielňami majstrov remeselníkov, vykonávajúcich výnosné remeslo. Na okrajoch obcí a mestečiek bývali chudobnejšie rodiny vrátane drobných remeselníkov, stávala tam aj kováčska vyhňa, vo väčšej vzdialenosti bol príbytok šarhu – šintra. V priebehu ďalších desaťročí si ľudia síce mohli svoj dom zveľadiť, prípadne postaviť nový, stavebné parcely a pozemky po rodičoch však nemenili. Preto v dome na tej istej parcele ako ich prastarí rodičia bývali aj ich potomkovia.
Ešte aj koncom 19. storočia domáci aj pocestní prechádzali cez cestné aj radové typy dedín, cez dediny s návsou aj cez rozptýlené osídlenie. Dediny spájali prašné cesty, v strede mestečiek boli cesty z dlažobných kociek. Starostlivosť o cesty spočívala na pleciach miestnych samospráv, ktoré platili cestárov. Starali sa o miestne cesty vedúce obcou alebo mestečkom, ale tiež od jednej hranice katastra k druhej. Na juhozápade a na juhu viedli cesty po rovine, čo bolo výhodou. Keď však zafúkal poriadny vietor, ktorý sa nemal o čo oprieť, víril prach z ciest, vrchnú vrstvu zeme z rovinatých polí i spŕšky vody z lenivo tečúcich mohutných riek. V zime sa po šírych úrodných poliach preháňali studené vetriská, ktoré snehom zafúkali každú vyvýšeninu slúžiacu ako orientačný bod. Ešte aj v druhej polovici 19. storočia zahynuli v snehu a mrazoch mnohí pocestní, ktorí sa, blúdiac v snehovej víchrici, nemali kde schovať. Často zišli z cesty a minuli vozáreň napriek tomu, že išlo o veľkú stavbu, v ktorej prepriahali kone, dalo sa tam oddýchnuť i prespať.
Ľudia prechádzali po nekvalitných a aj cez deň nebezpečných cestách. Putovali peši, jazdili na koňoch, jednotlivci i rodiny sa presúvali na povozoch či v kočoch. Najesť sa a prespať mohli v zájazdných hostincoch, ktoré zväčša stáli na hlavných cestných ťahoch v dedinách aj v mestečkách. Pocestní, furmani aj jarmočníci jedávali v hostincoch, občas v nich i prespali, aj keď niektoré z nich mali pochybnú povesť. Situácia sa časom zmenila a upokojila, zmenil sa aj spôsob života a od polovice 19. storočia sa výletníci, ktorí chodili na kratšie výlety peši, na dlhšie v bričkách a ľahkých kočoch, už mohli občerstviť vo výletných hostincoch.
Ako sme kedysi žili. Obrazy každodenného života našich predkov
Zora Mintalová Zubercová
Slovart 2018