Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Ako sme kedysi žili

Slovart pokračuje vo vydávaní krásne spracovaných faktografických kníh o živote na Slovensku v minulosti. Kniha významnej etnografky, historičky a muzeologičky Zory Mintalovej Zubercovej vás prevedie životom v regiónoch Slovenska a priblíži, na čo sa my súčasníci možno ešte pamätáme, ale i to, na čo sme sa už našich starkých nestihli opýtať. Kniha je plná dobových snímok majstrov dokumentárnej fotografie Pavla Socháňa a Jána Dérera, ale aj iných.

Z mrazivej nížiny do dediny, mestečka a mesta

Na začiatku 19. storočia žili prostí obyvatelia dolniakov, čiže úrodných južných oblastí Slovenska, v obciach, spolu s remeselníkmi, obchodníkmi a miestnou inteligenciou obývali dediny a mestečká. V mestách žili vážení mešťania, majstri remeselníci, úspešní obchodníci, podnikatelia, šľachtici, inteligencia, ale aj chudoba. Na vidieku sa vynímali veľkolepé sídla aristokracie so vstupnými alejami stromov a veľkoryso upravenými francúzskymi alebo anglickými parkami, prestavané i nové kaštiele šľachty. Cez zimné mesiace sa bohaté panstvo sťahovalo do svojich mestských palácov a honosných domov. Príslušníci najnižšej šľachty podobné možnosti nemali, tí na vidieku zvyčajne obývali staré rodinné kúrie postavené v záhradách.

Presuňme sa najprv do dedín a mestečiek. V úrodnej Podunajskej, Juhoslovenskej a Východoslovenskej nížine prírodné prekážky neobmedzovali extravilán obcí ani vzájomné usporiadanie usadlostí v obecnom katastri.

Okolo obcí sa zvyčajne široko ďaleko nenachádzali nijaké vrchy, azda okrem horného Gemera či Podpoľania. Obce síce mali pôvodne normový, niektoré i nepravidelný pôdorys, časom však prevládali obce s pravidelnou zástavbou, ktorú im umožnil široký rovinatý terén. Dediny stáli pri rovnej širšej hradskej, vytvárali i ulicovky. Prevládali cestné či potočné radové dediny, ktoré na nížine nikdy nepôsobili stiesnene. Domy v nich boli v polovici 19. storočia postavené po oboch stranách cesty alebo potoka. V iných stáli v dostatočnej vzdialenosti okolo verejného priestranstva v centre dediny – návsi štvoruholníkového, trojuholníkového, oválneho alebo nepravidelného tvaru, ku ktorej sa zbiehali všetky cesty. Ulice boli prašné, ale rovné, spolu s priestranstvami domov postavenými užším priečelím kolmo na os komunikácie vytvárali široký voľný priestor. Na Záhorí, v Malokarpatskej a Trnavskej oblasti sa vyskytovali i priečne situované domy bohatých gazdov, ktorých obytná časť bola situovaná pozdĺž komunikácie. Od čias Márie Terézie, ktorá nariadila číslovanie domov, sa na jednej strane ulíc nachádzali domy s párnymi, na druhej strane s nepárnymi číslami. Domy stáli aj okolo určitej dominanty alebo viacerých navzájom pospájaných centier. Najčastejšie išlo o kostol s budovou fary, za ktorým bol cintorín, o kaštieľ s parkom, obecné stavby, často o krčmu s obchodom, prípadne školu, ktoré boli otočené do ulice zväčša širšou stranou. V strede obcí mali domy najbohatší obyvatelia – majitelia panstva, bohatí sedliaci ci vinohradníci vo veľkom pestujúci hrozno. Za ich obytnými domami sa nachádzali hospodárske stavby, záhrady a sady, z ktorých sa dalo prejsť do polí či viníc.

K pozoruhodným obytným domom, ktoré ani v medzivojnovom období 20. storočia nepodliehali zásadným zmenám, patrili murované roľnícke domy zo Záhorskej Bystrice, s murovanými štítmi a operákmi – mohutnými pristavanými piliermi.


Blízko centra stáli domy s dielňami majstrov remeselníkov, vykonávajúcich výnosné remeslo. Na okrajoch obcí a mestečiek bývali chudobnejšie rodiny vrátane drobných remeselníkov, stávala tam aj kováčska vyhňa, vo väčšej vzdialenosti bol príbytok šarhu – šintra. V priebehu ďalších desaťročí si ľudia síce mohli svoj dom zveľadiť, prípadne postaviť nový, stavebné parcely a pozemky po rodičoch však nemenili. Preto v dome na tej istej parcele ako ich prastarí rodičia bývali aj ich potomkovia.

Ešte aj koncom 19. storočia domáci aj pocestní prechádzali cez cestné aj radové typy dedín, cez dediny s návsou aj cez rozptýlené osídlenie. Dediny spájali prašné cesty, v strede mestečiek boli cesty z dlažobných kociek. Starostlivosť o cesty spočívala na pleciach miestnych samospráv, ktoré platili cestárov. Starali sa o miestne cesty vedúce obcou alebo mestečkom, ale tiež od jednej hranice katastra k druhej. Na juhozápade a na juhu viedli cesty po rovine, čo bolo výhodou. Keď však zafúkal poriadny vietor, ktorý sa nemal o čo oprieť, víril prach z ciest, vrchnú vrstvu zeme z rovinatých polí i spŕšky vody z lenivo tečúcich mohutných riek. V zime sa po šírych úrodných poliach preháňali studené vetriská, ktoré snehom zafúkali každú vyvýšeninu slúžiacu ako orientačný bod. Ešte aj v druhej polovici 19. storočia zahynuli v snehu a mrazoch mnohí pocestní, ktorí sa, blúdiac v snehovej víchrici, nemali kde schovať. Často zišli z cesty a minuli vozáreň napriek tomu, že išlo o veľkú stavbu, v ktorej prepriahali kone, dalo sa tam oddýchnuť i prespať.

Ľudia prechádzali po nekvalitných a aj cez deň nebezpečných cestách. Putovali peši, jazdili na koňoch, jednotlivci i rodiny sa presúvali na povozoch či v kočoch. Najesť sa a prespať mohli v zájazdných hostincoch, ktoré zväčša stáli na hlavných cestných ťahoch v dedinách aj v mestečkách. Pocestní, furmani aj jarmočníci jedávali v hostincoch, občas v nich i prespali, aj keď niektoré z nich mali pochybnú povesť. Situácia sa časom zmenila a upokojila, zmenil sa aj spôsob života a od polovice 19. storočia sa výletníci, ktorí chodili na kratšie výlety peši, na dlhšie v bričkách a ľahkých kočoch, už mohli občerstviť vo výletných hostincoch.


Ako sme kedysi žili. Obrazy každodenného života našich predkov

Zora Mintalová Zubercová

Slovart 2018

Zobraziť diskusiu (0)

Ako sme kedysi žili Obrazy každodenného života našich predkov

Ako sme kedysi žili Obrazy každodenného života našich predkov

Zubercová Mintalová Zora

Kniha o živote našich starých a prastarých rodičov nadväzuje na publikáciu Tradície na Slovensku (2015). Pútavé rozprávanie v slede ročných období opisuje život v južných oblastiach aj severných regiónoch Slovenska a približuje, na čo sa my súčasníci možno ešte pamätáme, ale i to, na čo sme sa už našich starkých nestihli opýtať.

Kúpiť za 13,46 €

Tradície na Slovensku Rodinné aj výročné sviatky a zvyky

Tradície na Slovensku Rodinné aj výročné sviatky a zvyky

Mintalová-Zubercová Zora

Kniha Tradície na Slovensku je zaujímavým čítaním pre celú rodinu o pôvode, vývoji a význame našich bohatých tradícií. V prvej časti ponúka pútavé informácie o rodinnom zvykosloví, o narodení dieťaťa, svadbe i o úmrtí, o pôvode zvykov a obradov aj o tom, čo sa z nich v priebehu storočí zachovalo.

Kúpiť za 14,20 €

Podobný obsah

Slovutný pán prezident

Čo číta vedúca seniorského klubu preživších pri Židovskej náboženskej obci Eva Mosnáková

Slovutný pán prezident

Odporúčam knihu Slovutný pán prezident od Madeline Vadkerty. Je o prosebných listoch občanov Slovenska, prevažne Židov, počas druhej svetovej vojny hlave štátu a duchovnému Dr. Jozefovi Tisovi. Možno namietať, že dnes máme iné problémy – vojna za našimi východnými humnami nasledovaná zdražovaním produktov, pandémia hrozí ďalšími formami.Ale sú to iné problémy? Po druhej svetovej vojne sme boli presvedčení, že krutosti fašizmu, hromadné zabíjanie vojakov aj civilistov, starcov aj detí, rasizmus, nacizmus sa už opakovať nebudú. Ale hŕstka žijúcich pamätníkov 20. storočia hľadá a nachádza podobnosti v konaní, účelovom rozhodovaní mnohých dnešných politikov u nás i vo svete s tými spred 70 rokov.Osoby a obsadenie sú iné, ale rovnaký je hlavný nástroj na uchopenie ich moci – klamstvá, prekrúcanie pravdy, až do pozície „hore nohami“. Súhlasím s vyjadrením historika Dr. I. Kamenca: pred kým mali postihnutých výnimky zo Židovského kódexu chrániť? Veď kto stál na čele štátu, proklamoval s ním súhlas a podpísal pravidlá o vyhnaní občanov štátu s cieľom ich vyvraždenia?Tak ako vtedy, aj dnes treba kričať, lebo s údivom sledujeme zástupy ľudí pomýlených klamstvami – podobne ako to bolo za vládnutia slovutného pána prezidenta.

Fašizmus náš slovenský

Čo číta spisovateľ a prekladateľ Ján Štrasser

Fašizmus náš slovenský

Pomaly a pozorne čítam túto historiografickú publikáciu, ktorá nesie podtitul Korene, podoby a reflexie fašizmu na Slovensku (1919 – 1945) a skladám klobúk pred jej autormi, ktorí sa zmocnili tejto pre nás toxickej témy so suverenitou profesionálnych historikov, no napísali ju aj čitateľsky príťažlivo. A vynára sa mi v pamäti dávny humorný príbeh, keď moderátorka istého piesňového festivalu ukončila jeho záverečný galakoncert slovami: „Skončil sa festival 1969, nech žije festival 1967!“ Kamarát, sediaci vedľa mňa, sa naklonil ku mne a povedal: „To máme pred sebou peknú minulosť!“ Anton Hruboň je mladý historik a neželám mu (ani sebe), aby v budúcnosti niekde v exile napísal pokračovanie tejto knihy pod názvom Fašizmus náš slovenský v 21. storočí.

1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů

Čo číta historik a spisovateľ Branislav Chovan

1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů

O takzvané morské národy musel zakopnúť každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o dejiny staroveku. Napriek častej prítomnosti v historickej literatúre sa o nich však veľa nevie. Ani to, odkiaľ prišli, ani to, kto vlastne boli, a dokonca ani to, prečo vlastne útočili. Len si pripomeňme: okolo roku 1177 pred naším letopočtom zažili najväčšie civilizácie staroveku kolaps, z ktorého sa potom už nikdy celkom nespamätali. Reč je napríklad o Mykénach, Kréte, Cypre, Egypte, Ugarite, Kanaane, Chetitskej ríši, alebo aj o vzdialenom Elame. S ich zánikom sa spájajú práve záhadné morské národy, ktoré do starovekého sveta vpadli údajne odniekiaľ zo severu od Dunaja. Čo znamená, že možno práve z nášho územia. To by nás mohlo napĺňať aj istou hrdosťou, že práve nejakí naši vzdialení prapredkovia rozmetali mocné štáty Stredomoria na cimpr-campr. Pravda však bude asi predsa len niekde inde. Pokúsil sa to vysvetliť renomovaný americký archeológ Eric H. Cline vo svojej knižke 1177 př. kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů. Hneď v úvode sa dozvieme, pod akými menami poznali votrelcov Egypťania, zachovali sa totiž na nápisoch Ramzesa III. v Medínit Habu. Pomenovania ako Šakalaš, Ceker či Danuna pre nás už asi ostanú navždy nejasné, zato meno Pelešet ukazuje pravdepodobne na Filištíncov. Kto by čakal, že po tomto trocha lingvistickom úvode sa dozvie o morských národoch niečo viac, bude sklamaný. Clinovi totiž ani tak nešlo o odhalenie ich totožnosti, ako skôr o vykreslenie zániku veľkolepého stredomorského sveta. Tak, ako to teda videl on, v širších súvislostiach, pri ktorých spomínané národy nehrajú najhlavnejšiu úlohu. Cline píše o politickej situácii, medzinárodnom obchode, kultúrnych vzťahoch, ale aj o zemetraseniach, katastrofálnych suchách a následných hladomoroch. Snaží sa tak dopátrať, čo mohlo stáť za tragédiou na prvý pohľad neohroziteľných štátov. Eric Cline je vynikajúci rozprávač, jeho knižka sa dá prečítať jedným dychom. Pre nášho čitateľa to môže byť ešte navyše zaujímavá skúsenosť, ako sa dá písať o histórii. Cline o nej píše trocha inak, ako sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí.