Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Aňa Ostrihoňová: Elenu Ferrante som chcela vydať už v roku 2012, ale stretávala som sa len s negatívnymi reakciami

Vydavateľstvo Inaque, ako už jeho názov napovedá, sa venuje vydávaniu inej literatúry, než na akú sme väčšinou zvyknutí. Vždy ide o kvalitné diela a nás zaujímalo, kto ich vyberá a na základe čoho. Oslovili sme preto priamo vydavateľku Aňu Ostrihoňovú s niekoľkými otázkami.

Keď si zakladala vydavateľstvo Inaque, mala si jasnú predstavu o tom, čo budeš vydávať, alebo skôr len takú zbežnú, ktorá sa časom vyprofilovala?

Mala som naozaj len veľmi nejasnú predstavu. Vedela som, že chcem vydávať prekladové tituly, ale jednotlivé edície sa vyprofilovali až postupne.

Takže pôvodom slovenské texty sa vydávať nechystáš?

Nie, ani beletristické, ani esejistické. Pôvodné texty, samozrejme, čítam, ale v slovenskej literatúre sa neorientujem natoľko, aby som si trúfla vydávať ju systematicky.

Čo všetko sa, odkedy si založila Inaque, na tvojej práci vydavateľky zmenilo? Vnímaš posun aj vo výbere diel, napríklad si vydala niečo, čo by si ešte pred pár rokmi nevydala?

Myslím si, že sa to mení neustále, preto som sa naučila nezahadzovať niektoré zo svojich nápadov, lebo niekedy s nimi stačí počkať na vhodnejšiu chvíľu. A rovnako som sa naučila počkať aj s knihami, ktoré sa mi po prečítaní veľmi páčili, ale mala som o ich vydávaní trošku pochybnosť. Potvrdzuje sa mi, že si nájdu veľmi rýchlo vhodnejšie vydavateľstvo, teda také, ktoré pochybnosti nemalo.

Ako vyberáš knihy, ktoré neskôr vydáš? Máš nejakých pomocníkov – priateľov, známych či neznámych, ktorí knižky posudzujú – alebo vyberáš všetky tituly sama?

Nakoniec ich vyberiem sama, ale celý proces je trošku komplikovanejší. Určite si ich všetky prečítam (ak nie v origináli, tak aspoň v preklade do niektorého z jazykov, ktorým rozumiem). Potom je, samozrejme, dôležitý aj názor prekladateľky či prekladateľa. Naučila som sa, že nemá význam, aby ľudia prekladali niečo, čo ich nebaví, nezaujíma, k čomu nemajú vzťah, prípadne sa na daný text necítia (kým kúpim práva, väčšinou si aspoň skúsia nejakú časť preložiť, hoci kniha vyjde o rok či o dva).

Podporu iných ľudí som potrebovala najmä nazačiatku. Elenu Ferrante som chcela vydať už v roku 2012, konkrétne jej román Dni opustenia, ale stretávala som sa len s negatívnymi reakciami od ľudí, ktorí knihu čítali v angličtine alebo v českom preklade. V takých prípadoch má človek pocit, že ide pravdepodobne o naozaj okrajovú záležitosť.

Vyberanie kníh na vydávanie je inak dosť lotéria.

Prečo lotéria?

Pretože sa to nedá robiť podľa nejakého vzorca – aspoň ja to tak nemám. Napríklad, keď agentúra promuje nejaký titul, uvádza čísla predajnosti, počet jazykov, do ktorých sa kniha prekladá, prirovnanie k iným (väčšinou veľmi) úspešným titulom. Niekto sa riadi jedným alebo všetkými tromi z týchto údajov. Ale u seba som ešte nevypozorovala žiadnu reakciu – nepriláka ma to, ale ani ma to neodradí. Počet jazykov, do ktorých sa kniha preložila, zistím väčšinou až vtedy, keď si pozerám obálky v iných jazykových mutáciách.

Čo všetko pri výbere titulu zvažuješ? Napríklad náročnosť textu, rozsah, úspech v zahraničí, ocenenia, možnosť záujmu slovenských čitateľov…

Všetko z uvedeného, hoci zvážiť je silné slovo. Text môže byť úplne jednoduchý, ale z nejakého dôvodu je neprenosný do našej kultúry, podobne je to aj s úspechom. Mám rada napríklad autobiografické eseje, ktorých úspech sa logicky viaže na popularitu ich autorky či autora. Na ich prítomnosť na danom mieste v danej kultúrnej situácii. A to nie je Slovensko o pár rokov neskôr. Asi jedinou podmienkou je to, aby naozaj všetkých zúčastnených práca na knihe bavila, to je to najmenej, čo si vieme zabezpečiť.

Inaque vydáva knihy v niekoľkých edíciách a aj mimo edície. Ako tieto edície vznikali? Podľa čoho sú zvolené ich názvy?

Edície Short a La Pomme vznikli hneď na začiatku, pretože som plánovala vydať zbierky esejí, poviedky a novely. Edícia Pandora prišla hneď potom, keď som si uvedomila, že niektoré pripravované tituly majú spoločné témy, no a nakoniec vznikla edícia Apostrof, v ktorej budú vychádzať rôzne tituly aj staršieho dáta. Ich názvy vznikali úplne náhodne, spoločne s logom edície.

Stalo sa ti už, že si chcela vydať knižku, ktorá sa ti veľmi páčila, no nakoniec si sa rozhodla to neurobiť? Ak áno, tak prečo?

Spravila som to veľakrát. Najčastejšie z dôvodu nejakej pochybnosti. Napríklad pre spomínanú kultúrnu neprenosnosť alebo aj akési uvedomenie si, že toto nie je kniha pre Inaque, oveľa lepšie sa jej bude dariť niekde inde, avšak to sú už naozaj len také ex post racionalizácie.Ale existujú aj opačné prípady, keď knihu z nejakých dôvodov zamietnem a potom mi vydavateľský kolega povie, že sa do Inaque hodí.

Vydávaš aj knihy svojím obsahom priamo sa dotýkajúce feminizmu, napríklad Muži mi to vysvetlia či Prečo nie som feministka. Považuješ vydavateľstvo Inaque za do určitej miery feministické alebo by si ho takto necharakterizovala?

Feminizmus vnímam ako hnutie, ktoré sa snaží o narušenie vžitých vzorcov myslenia a organizácie spoločnosti, ako aj pokus o vytvorenie spravodlivejšieho sveta. Myslím si, že v tomto zmysle takto pôsobí každá z kníh, ktorá nejakým spôsobom čitateľa vyruší svojím pohľadom na svet. Väčšinu času trávime v predstavách o tom, akí by sme mali byť, ako by sme sa mali rozhodovať a správať a potom príde zrazu literárna postava, situácia či publicistický text, v ktorom sa to všetko spochybní a svet sa nám na chvíľu odhalí taký, aký je. A s tým sa už dá niečo robiť.

Dnes sa mnohí vydavatelia, prekladatelia a redaktori musia popasovať s hejtom, že knihy v slovenských prekladoch nie sú dobré a čítať máme len v origináli. Ako sa s týmto vyrovnávaš (prípadne aj tvoji spolupracovníci)? Prečo sa to podľa teba vôbec deje?

Neviem presne povedať, s čím konkrétne to súvisí. Slovenské preklady sú dobré, vždy keď mám možnosť, vyberiem si radšej slovenský preklad, pretože pracujem so slovenčinou a ako prekladateľka sa z takýchto textov učím. A podľa toho, čo viem, to robí väčšina prekladateľov a prekladateliek.

Myslím si, že tak ako u nás, sa to na všeobecných fórach nerieši nikde inde. Na druhej strane málokde na svete sú ľudia schopní čítať v cudzom jazyku tak plynule ako Slováci v češtine. Vstupuje tam potom do hry viacero faktorov: čeština je síce blízky jazyk, ale predsa len cudzí, takže citlivosť voči gramatickým, štylistickým a iným chybám sa znižuje. Na druhej strane sa v našom hovorovom jazyku používa množstvo českých väzieb, na ktorých, keď sú v slovenskom preklade použité správne, sa niektorí ľudia zaseknú, a označia ich za chybu.

Myslím si, že nevraživosť voči slovenským prekladom je len podmnožinou internetového hejtu, ktorý opísal Barack Obama vo svojom videu: „Keď napíšem tweet alebo spravím hešteg o tom, ako ste nespravili niečo dobre alebo ste použili zlé sloveso, tak sa môžem spokojne usadiť a užívať si to, lebo, človeče, vidíš, aký som ja uvedomelý?“ Aj medzi prekladateľmi sa nájdu ľudia, ktorí devalvujú prácu svojich kolegov, nadávajú na nich alebo si z nich lacno uťahujú, ale to skôr súvisí s nimi a ich vlastnou neistotou, a nie s kvalitou slovenských prekladov celkovo.

Negatívne recenzie čohokoľvek sú virálnejšie, ľudia majú pocit, že nadávaním na prácu niekoho iného niečo sami dokázali a na chvíľku asi cítia zadosťučinenie, že vybočujú z davu, že nie sú stádo, ktoré sa nechalo očariť. Mne sa zdá, že sa tiež riadia trendmi, ale v opačnom garde. V románe Francúzky Virginie Despentes Život Vernona Subutexa sa jedna postava živí hejtovaním na internete: „Vyvolať mediálny lynč je jednoduchšie ako vygenerovať pozitívne reakcie: tvári sa, že zvládne oboje, ale krutosť má v dnešnom svete oveľa vyššiu klikanosť. Človek, ktorý ničí, je človek, ktorého počuť, a vždy je dôležité hejtovať pod mužským pseudonymom. [...] Tri nadšené recenzie pilotnej epizódy nejakého seriálu a ľudia začnú mať pocit, že sú manipulovaní, tridsať zákerných komentov a nikto nič nespochybní.“

Začal sa rok 2020. Na aké novinky z dielne Inaque sa čitatelia môžu tešiť?

Na prvý diel spomínanej trilógie Život Vernona Subutexa, román Philippa Claudela Súostrovie psa, memoáre Ahmeta Altana, ktorý je už štvrtý rok v tureckom väzení, manifest Mary Beard Ženy a moc a, samozrejme, na najnovší román Eleny Ferrante Klamársky život dospelých.


Aňa Ostrihoňová prekladá z angličtiny a francúzštiny. Vedie vydavateľstvo INAQUE.


Foto: Archív Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Pôžitok z esejí

Recenzie

Pôžitok z esejí

Esej ako literárny útvar zažíva v posledných rokoch boom aj mimo akademických kruhov, resp. väčšmi preniká aj do mainstreamu. Vydavateľstvá vydávajú čoraz viac zbierok esejí, neboja sa siahnuť ani po tituloch reflektujúcich viac či menej závažné spoločenské otázky, rôzne, i okrajové témy, a taktiež spisovatelia krásnej literatúry svoj talent prejavujú aj v kratších textoch či esejach. Takýmto príkladom je aj jedna z najtalentovanejších súčasných britských spisovateliek Zadie Smith, ktorej eseje nedávno vyšli vo výbornom slovenskom preklade Ane Ostrihoňovej pod názvom Voľnosť: Myšlienky, predstavy, spomienky vo vydavateľstve Inaque.

Odvrátená tvár amerického života

Recenzie

Odvrátená tvár amerického života

Rachel Kushner je dvojnásobná finalistka ceny National Book Award a jej tretia kniha Klub Mars vystrelila v USA medzi bestsellery New York Times a vyslúžila si mnoho pochvál, takže nie div, že ju na slovenský trh prinieslo vydavateľstvo Inaque v šťavnatom preklade Maríny Gálisovej.

Vyrovnať sa so stratou

Recenzie

Vyrovnať sa so stratou

Francúzska novinárka a literárna kritička Olivia de Lamberterie sa – ako uvádza – dlho „živila slovami druhých“. Šéfredaktorka časopisu Elle už roky hodnotí diela spisovateľov, za čo bola dokonca aj ocenená. Kedysi tiež mala spisovateľské ambície, no tých sa časom vzdala, až kým v jej živote nenastal zlom, kým sa jej prvá kniha nezačala takpovediac písať sama, pretože slová z nej jednoducho vytryskli.