Úkony hlavnej postavy sa obmedzujú na prázdne plnenie úloh, neobhajuje omyly firmy, nechce oponovať, ani nasilu rozvíjať konverzáciu. Ľudí rozoberá postupne ako cibuľu. Na vrchu je niekoľko sypkých vrstiev šupky, pod ňou jedlá hmota, pre isté zmysly odpudivá. A to skúste do nej zarezať alebo zahryznúť! Je tu cibuľa, taká, aká je - oválna, štipľavá. Dá sa použiť ako základ komplikovanejšieho jedla, môžete ju pokrájanú hodiť na vriacu panvicu s vajíčkami, zamiešať do šalátu. Stále je to obria cibuľa za pár centov, do ktorej sa ide rezať. Podobne sa Houellebecq díva na ženy. Všíma si ich zjav, váhu, oči a podrobuje ich kritike. Sexuálnej, existenciálnej, estetickej. Venuje sa im, keď stoja v tesnej blízkosti, no prepiera cez ne svoju erotickú frustráciu.Román Rozširovanie bojového poľa polarizoval Houellebecqových čitateľov na dvojfarebné tábory. Odporcov a priaznivcov. Nepriateľov knihy si vie vyrobiť skutočne rýchlo, už v prvých vetách:

“V piatok večer som bol pozvaný na večierok ku kolegovi z práce. Bolo nás tam asi tridsať, samé stredné kádre vo veku dvadsaťpäť až štyridsať rokov. Zrazu sa jedna krava začala vyzliekať.” (s. 9)

Bum. Kniha môže ísť s nechuťou nazad na pult kníhkupectva. V takejto situácii žila aj v 90. rokoch, kedy vyšla prvý krát a vyžarovala ostrý cynizmus, mizogýniu, no a v neposlednom rade frustráciu a depresiu, ktorá je priznanou látkou samoty v modernom meste.

Napriek rozpoloženiu hlavného protagonistu vidieť snahu o socializáciu, chodieva na večere, zúčastňuje sa večierkov, popíja, nasilu konverzuje. V tichosti je čitateľný odkaz: „stále som tu, napriek všetkému. Skúšam sa baviť a stretávať ľudí. Možno mi to nejde, ale skúšam”. Najsmutnejšou zložkou románu je pocit, že reflektovaný IT špecialista nemá priestor a odvahu na identifikáciu svojich osobnostných hodnôt. Vie sa zaradiť materiálne, národne, no chýba mu individualita. Zostávajú tu ľudia, na ktorých sa díva s pohárikom v ruke cez cigaretový dym a nechce na nich byť dobrý a jemný. Všetkých vníma ako vinné produkty zabehnutých sociálno - politických štruktúr a ako spisovateľ i on zaujíma nestabilné miesto v pozorovateľskom rohu.

Napriek hmatateľnému opovrhnutiu početnými skupinami ľudí je tu aj sila hlasu, ktorý sa odráža od predmetov a objektov. Houellebecq v nich odkrýva podstatu plynutia času, každému objektu predchádzal nejaký proces výroby, každý z nich bol nový. Je tu stena, ktorú niekto musel postaviť, niekto natrieť a niekto, kto tú stenu napokon zničil. Alebo, ako sa to vezme:

“Na stanici metra Sévres - Babylone som videl zvláštne graffiti. „Boh si prial nerovnosť, nie nespravodlivosť,” hlásal nápis. Zamyslel som sa, kto môže tak dobre poznať Božie úmysly.” (s.32)

“…Pred päťsto či šesťsto rokmi musel byť Rouen jedným z najkrajších miest vo Francúzsku; dnes je však v keli. Je celý špinavý, zanesený, zle udržiavaný, nivočený neustálou prítomnosťou áut, hlukom, splodinami. Neviem, kto je tu starostom, ale stačí desaťminútová prechádzka po starom meste a je jasné, že je buď absolútne neschopný alebo skorumpovaný”. (s. 70)

Človek v tomto románe nie je len servítkou, do ktorej si potrebuje autor utrieť svoje ufrfľané ústa. Je pohyblivou a tvárnou figúrou. Michel Houellebecq vníma celky a medzi riadkami ukazuje čistotu, ktorá sa stala pôdou pre všetku špinu sveta.

Literárna bašta 2019

Michel Houellebecq
Rozšírenie bojového poľa

Preklad: Mária Ferenčuhová

Zobraziť diskusiu (0)